Dar

Verím, že každý človek dostane pri narodení od Boha nejaký dar. Problém je však v tom, že polovica ľudí nikdy nepríde na to,že nejaký dar obdržala. Druhá polovica síce v sebe objaví dar, ale polovica z nich nie je s ním spokojná. Túžia po nejakom inom populárnejšom dare. A tak začínajú v sebe rozvíjať niečo, na čo vlastne  dar nemajú.  Tak sa dostaneme ku štvrtine ľudí. Zistíme však, že polovica z tejto štvrtiny nikdy nenájde prostriedky na to, aby dar rozvinula – a tak zostane ich dar nepoužitý. Zostalo nám ešte asi 12 percent ľudí, ktorí sa so svojím darom dostali pomerne ďaleko. Rozpoznali ho, prijali ho, našli možnosti, ako ho rozvinúť … Až na to, že polovica z nich   zostane  nepochopená spoločnosťou –  a tak vlastne aj tento dar upadne do zabudnutia.
Zostalo nám teda ešte 6 percent ľudí s darom. Tu sa však objaví ďalší problém – sebectvo. Polovica  z nich rozvinie svoj dar vlastne  len preto, aby si  ním naplnila  svoje  vlastné vrecká – a teda použije ho nesprávnym spôsobom. Nakoniec nám ostávajú už len 3 percentá obdarovaných – polovica  z nich je síce ochotná sa so svojím darom rozdeliť s inými, ale namiesto otvorenej náruče sa stretávajú so závisťou… A tak to ide ďalej, až …  A tak sa pýtam sama seba, ako by vypadal tento svet, keby každý človek rozpoznal svoj dar, prijal ho, rozvinul ho a keby bol tiež pochopený a prijatý s otvorenou náručou…  / Anna L.Koekkoek/
„… každý má od Boha svoj vlastný dar, jeden tak a druhý inak“ l.Kor.7,7
“ …Darmo ste dostali, darmo dajte“ Mat.10,8
Našiel si sa tiež tam?    Dnes je čas, niečo na tom zmeniť k lepšiemu.  Keď neposlúžiš svojím darom, mnohých ochudobniš o niečo dobré a krásne-tak ako keď niekto neposlúži tebe,  ochudobní teba.
“ O mnohé veci sa nepokúšame nie preto, že sú ťažké, ale ťažké sú preto, že sa o ne vôbec nepokúšame.“ / Seneca/

Preto, že si tak drahý v mojich očiach…

     Jedného dňa vstúpil mladý statný černoch  do chyže príslušníka kmeňa  Bantu. „Chcem sa oženiť s tvojou dcérou“, vysvetlil mu. Otec bol ohromený. Niečo také vôbec nečakal, pretože jeho dcéra bola  škaredá. Nikto nepočítal s tým, že by si pre ňu prišiel nejaký ctiteľ, a nie ešte taký pekný mládenec. Poponáhľal sa privítať hosťa a potom ticho a váhavo povedal cenu za nevestu: “ Jednu kravu.“ Vlastne by stačilo, keby požiadal jednu kozu a z tej by potom  zľavoval v pribehu jednania až na tri sliepky. Ale keď už tú cenu vyriekol, tak čakal, čo urobí hosť.  Mladý muž len pokrútil hlavou a povedal: “ Nie! Ja ti dám za to dievča šestnásť kráv.“ Otec  zalapal po dychu. “ Šestnásť kráv?“ Kedyže sa to stalo, aby niekto  zaplatil za jedno dievča šestnásť kráv!  Veď jeho žena stála vtedy štyri kravy, a to bola  najkrajším dievčaťom v celej dedine. „Dám šestnásť kráv a ani o jednu menej!“ uistil ho pytač. “ Ale prečo?“ pýtali sa nechápavo otec i matka.  “ Prečo? “ pýtali sa zvedavo aj ďalší príbuzní, ktorí boli prítomní.  – “ Pretože ju mám rád. Cením si ju omnoho viac ako tých šestnásť kráv.“

    Trvalo niekoľko mesiacov, kým dal sľúbené výkupné dohromady.Ale potom priviedol otcovi nevesty sľúbených šestnásť kráv a odviedol si svoju milovanú domov. Nevesta sa zmenila na nepoznanie. Keď išla k studni s džbánom po vodu , každý sa za ňou obzeral, pretože kráčala ako kráľovná. Po niekoľkých mesiacoch manželstva nebolo krajšej ženy široko-ďaleko. Jej oči žiarili šťastím. Láska a ocenenie jej manžela ju doslova zmenili.

 I za nás Boh zaplatil vysokú cenu – tú najväčšiu aká bola kedy za niekoho zaplatená. Dal za mňa a za teba to najcennejšie , čo mohol – svoj život. Čím viac premýšľame o jeho láske, tým silnejšie nás to mení k dobrému. “ Preto, že si tak drahý v mojich očiach, si aj učinený slávny a ja ťa milujem…“ / Izaiáš 43,4/

SOKRATES

Grécky filozof, Sokrates,  bol preslávený svojou múdrosťou a zhovievavosťou. Jeho žena Xantipa mu veľmi sťažovala život a preto mal aj veľa dôvodov správať sa k nej zle. No i tak nedopustil, aby niekto o nej zle hovoril.

Jedného dňa pribehol k Sokratovi jeho dobrý známy a volal:  “ Sokrates, počul si, čo sa zase hovorí o Xantipe?“

“ Nie, milý priateľu, nepočul som“, odpovedal mu Sokrates.

“ Tak ti to musím hneď povedať!“

“ Okamžik priateľu, je to niečo pekné?“

“ Pekné? Nie, pekné to zrovna nie je, skôr naopak“, odpovedal trochu zarazene jeho známy.

“ Je to teda aspoň dobré?“ vyzvedal sa Sokrates ďalej.

“ Neviem, čo tým myslíš! “ nechápavo pozerá na neho ten muž.

“ To je jednoduché. Dobré je to, z čoho si môžeš vziať príklad. Myslíš, že to, čo mi chceš povedať, je dobré?“

“ Nie !“  riekol onen muž chabo.  “ Nie je to nič dobré ani užitočné, čo ti chcem o Xantipe povedať.“

„Tak teda“ hovorí Sokrates, “ je to aspoň pravda?“

“ Pravda? To neviem. Rozprával mi to obchodník Mynades, ten to počul od Herikla a ten zase od …“

“ Dosť, dosť !“ riekol Sokrates a zdvihol odmietavo ruku. “ Keď tvoja správa nie je ani pekná, ani dobrá, ba ani pravdivá, potom ju radšej nechcem ani počuť, milý priateľu!“

„Ostatne bratia, všetko čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobrosrdečné, ak je nejaká ctnosť a jestli nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ Filip.4,8 “ Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo v Kristu Ježišovi.“ Filip.2,5 “ Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom, budem strážiť svoje ústa, aby mali uzdu…“ Žalm 39,2-3  „Hospodine, kto bude pohostíniť v tvojom stáne? Kto bude bývať na vrchu tvojej svätosti?  Ten, kto chodí bezúhonne , činí spravodlivosť a hovorí pravdu svojím srdcom. Kto neohovára svojím jazykom, neučiní svojmu priateľovi zlého a na svojho blížneho nepovznesie potupu…“ Žalm 15,1-3  “  Tak i jazyk je síce malou časťou tela, ale dokáže veľké veci. Pozrite: Aký malý oheň, a aký veľký les zapáli. Aj jazyk je oheň, svet neprávostí…“ Jakub 3,1-12

KEDY SA ZAČÍNA DEŇ ?

Jeden rabbi sa pýtal svojich žiakov:   Viete, kedy sa končí noc a začína deň?

Vtedy, keď možno rozpoznať psa od ovce? – opýtal sa jeden žiak.

Nie, odpovedal rabbi.

Vtedy, keď možno rozpoznať ďatľovník od figovníka? – pýtal sa druhý.

Nie, odpovedal aj teraz rabbi.

Tak kedy potom? – pýtali sa rabbiho zvedavo ostatní žiaci.

Rabbi pozerajúc im do očí ticho odpovedal:  Deň nastáva vtedy, keď v tvári druhého človeka spoznávaš svojho brata. Až dovtedy

je pri nás stále noc!

ZASVITOL UŽ V TVOJOM ŽIVOTE JASNÝ DEŇ, ALEBO HO EŠTE STÁLE ZAKRÝVA NOC?

„Boh je svetlo. /P.J.: “ Ja som svetlo sveta.“ Jan 8,12/ a nieto v ňom nijakej tmy. Ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna ,nás očisťuje od každého hriechu.  Kto miluje svojho brata, zostáva vo svetle… ale kto nenávidí svojho svojho brata , je v tme a chodí v tme, ba ani nevie kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.“ 1.Jána 1,5-7.10-11

1.Jána 1,5-7.

Láska sa neteší z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. 1 Kor 13,6

Pravdivosť lásky sa potvrdí vtedy, ak budeš cítiť to, čo cítila Katarína Lawes k väzňom vo väznici Sing Sing. Keď sa jej manžel Lewis stal väzenským dozorcom v roku 1921, bola mladou matkou troch dcér. Každý ju vystríhal predtým, aby nevstupovala za hradby väzenia. Ale ona nepočúvala. Keď vo väznici usporiadali prvý basketbalový zápas, vošla dnu a v tesnom závese za ňou jej tri dcérky. A sadli si na štadión medzi väzňov. Raz povedala: „Spolu s manželom sa staráme o týchto mužov a ja verím, že oni sa raz postarajú o mňa! Nemusím si robiť starosti!“ Keď sa dopočula, že trestanec usvedčený z vraždy je slepý, naučila ho Braillovo písmo, aby vedel čítať. Keď sa dozvedela, že sú tam väzni, ktorí majú poškodení sluch, naučila sa posunkovú reč, aby sa mohli dorozumieť. Šesťnásť rokov zmäkčovala Katarína tvrdé srdcia mužov vo väznici Sing Sing. V roku 1937 uvidel svet zmenu, akú dokáže spôsobiť iba skutočná láska. Keď Lewis jedno ráno neprišiel do práce, väzni vedeli, že sa niečo muselo stať. Rýchlo sa rozšírilo, že Katarína zomrela pri dopravnej nehode. Nasledujúci deň priniesli jej telo domov tri štvrtiny míle od väznice. Keď dozorca väznice išiel na svoju rannú obchôdzku, všimol si, že sa všetci väzni zhromaždili pri vstupnej bráne. Všetci sa tlačili k bráne. Oči zaliate slzami. Nikto nič nehovoril, nikto sa nepohol. Snažili sa čo najbližšie priblížiť k tej, ktorá im darovala lásku. Strážca urobil pozoruhodné rozhodnutie: „Dobre, chlapi, môžete ísť. Ale do večera ste späť.“ Boli to najväčší kriminálnici Ameriky. Vrahovia. Zlodeji. Boli to chlapi odsúdení na doživotie. Ale strážca otvoril bránu a oni vyšli bez eskorty, bez strážnikov a mierili k domu Kataríny Lawes, aby jej preukázali poslednú úctu. A večer sa všetci do jedného vrátili. SKUTOČNÁ LÁSKA PREMIEŇA ĽUDÍ:)