„Kto verí vo mňa. Ako hovorí písmo: Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra.“ (Ján 7, 38)

„Obrátili sa ku mne chrbtom, nie tvárou, a hoci som ich stále poučoval, nepočúvali, neprijali výčitku…“ (Jer. 32, 33)

Wilhelm Busch spomína:

Jedného dňa som sedel oproti mužovi, ktorému pri nálete zomrela manželka. Vo vojne stratil dvoch synov. Keď som ho navštívil, spustil: „Pán farár, dajte mi pokoj s kresťanstvom. Toľko som toho prežil, že už nedokážem ničomu veriť. Mne už môžete rozprávať, čo chcete, ja už ničomu neverím.“

„Cestujete niekedy vlakom?“ spýtal som sa ho.

„Áno.“

„Tak dúfam, že zakaždým skôr, ako nastúpite do vlaku, zájdete k rušňovodičovi a vyzvete ho, aby vám ukázal svoje vodičské oprávnenie.“

„Nie, nie,“ povedal, „toľko predsa železniciam dôverujem, že rušňovodič…“

„Čože? Vy zveríte svoj život chlapovi, o ktorom nemáte záruku, že je rušňovodič? Tak to ja volám ´viera´. Odteraz už nikdy nepovedzte, že ničomu neveríte, ale: Neverím ničomu, okrem Železničnej spoločnosti…“ Potom som mu vysvetlil: „Jedného dňa som stretol toho, ktorý má na svojich rukách stopy po klincoch, ktoré svedčia o tom, že ma miloval až na smrť. Nikto na tomto svete neurobil pre mňa toľko, ako Ježiš. Nikto nie je taký vierohodný ako on. Ježiš ma nikdy nesklamal. Preto som sa rozhodol zveriť mu svoj život. Vy veríte všeličomu, len tomu jednému, ktorému môžete skutočne veriť, tomu neveríte!“

„Ak chceš byť múdry, nauč sa rozumne pýtať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.“ (Johann Kaspar Lavater)

„Ale aj keby ony zabudly, ja ťa nezabudnem. Hľa, na svojich dlaniach som ťa vyryl,…“ (Iz. 49, 15b-16a)

Istý majiteľ obchodu umiestnil na dvere nápis: „Šteniatka na predaj.“Jeden chlapec si to všimol. Vošiel do obchodu a spýtal sa majiteľa: „Za koľko ich predávate?“ „Od 30 do 50 euro,“ odpovedal majiteľ. Malý chlapec vytiahol z vrecka niekoľko mincí. „Mám 2 eurá a 37 centov,“ povedal. „Mohol by som sa na ne pozrieť?“ Majiteľ obchodu sa uškrnul a zahvízdal. Z búdy vyšla Lady. Za ňou sa ešte dosť nemotorne rozbehlo uličkou v obchode päť malých, drobných šteniatok.Jedno šteniatko výrazne zaostávalo. Chlapček okamžite spozornel a zahľadel sa na zaostávajúce šteniatko. Spýtal sa: „Čo sa stalo tomu malému šteniatku?“ Majiteľ mu vysvetlil, že pri vyšetrení veterinár zistil, že malé šteniatko nemá dobre vyvinutú bedrovú kosť. Vždy krívalo a vždy bude krívať. Malý chlapec sa potešil. „Toto šteniatko si chcem kúpiť.“ Majiteľ sa začudoval a povedal: „Nie, to malé šteniatku ti nepredám. Ak ho naozaj chceš, tak ti ho darujem.“ Malý chlapec sa zamračil. Pozrel sa majiteľovi priamo do očí, ukázal prstom na šteniatko a nahnevane povedal: „Nechcem, aby ste mi ho darovali. Ten psík má rovnakú hodnotu ako všetky ostatné psy. Zaplatím za neho plnú cenu. Vlastne teraz vám dám len 2 eurá a 37 centov. Zvyšnú sumu budem splácať po 50 centov mesačne, kým všetko nezaplatím.“ Majiteľ obchodu odvetil: „Naozaj si chceš kúpiť to malé krívajúce šteniatko? Ono nikdy nebude behať, skákať a hrať sa s tebou ako ostatné šteniatka.“ Na jeho prekvapenie sa chlapček sklonil a vyhrnul si jednu nohavicu. Spod nohavice vykukla silno zmrzačená ľavá noha, ktorú podopierala veľká kovová ortéza. Pozrel na majiteľa a povedal: „Ani ja neviem rýchlo behať… a malé šteniatko bude potrebovať niekoho, kto mu bude rozumieť!“

„Zvieratá počujú tvoje srdce, keď plače. Ľudia ho nepočujú ani keď kričí.“

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

„Z úzkosti som volal na Hospodina, a vyslyšal ma; Hospodin ma postavil na priestranstvo.“ (Žalm 118, 5)

Keď mohutný zával v hĺbke 700 metrov pod zemou odrezal od sveta 33 baníkov, mnohí hore na zemi si mysleli, že neexistuje šanca, aby to niekto z nich prežil. Čiľania sa však odmietli vzdať nádeje. Pod obrovským tlakom verejnosti vláda prevzala zodpovednosť za záchranné práce. Nasadili všetku dostupnú techniku. Najprv urobili do priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že by sa v ňom mohli baníci nachádzať, osem prieskumných vrtov. Na sedemnásty deň po nehode sa hrot vrtnej súpravy preboril do prázdnej komory. Keď ho vytiahli, bol na ňom lístok so správou: „Estamosbienenelrefugio, los 33.“ („Sme v poriadku v úkryte. Je nás 33.“)

Keď sa podarilo obnoviť spojenie so zavalenými baníkmi, na povrchu nastala nesmierna radosť. Čile žilo jedinou myšlienkou – musí sa nájsť spôsob, ako uväznených baníkovzachrániť.Do podzemia začali posielať jedlo, vodu a lieky v špeciálnych nádobách, ktoré sa vošli do úzkych vrtov. Zaviedli aj spojenie cez telefón a video, aby muži pod zemou mohli komunikovať so svojimi záchrancami a rodinami.

Tri veľké medzinárodné tímy poskytli na záchranné práce svoje vrtné súpravy s cieľom vyvŕtať otvor s takým priemerom, aby ním mohol prejsť človek. Medzitým sa poprední konštruktéri snažili vyrobiť záchrannú kapsulu, v ktorej by bolo možné cez vrt vytiahnuť človeka. Napokon po 69 dňoch horúčkovitých záchranných prác boli baníci po jednom vytiahnutí z hĺbky. Všetkých 33 mužov bolo zachránených. Odhaduje sa, že asi miliarda ľudí sledovala záchrannú akciu v priamom prenose v televízii alebo na internete. Písalo sa o najväčšej záchrannej akcii v histórii baníctva.

„Nádej je motor života. Kde umiera nádej, umiera život.“ (Arthur Honegger)