Jedného dňa, na konci Ježišovho verejného pôsobenia sa ho jeho učeníci pýtali: „Povedz nám, kedy sa to stane a aké bude znamenie Tvojho príchodu a skončenia tohto sveta.“ (Mat. 24,3.) Keď im dal na to odpoveď, pokračuje rozprávaním podobenstiev O vernom a nevernom sluhovi, O desiatich pannách, O hrivnách (talentoch). Celý oddiel končí popisom posledného súdu. Ja sa chcem teraz zaoberať príbehom o 10 družičkách. Je uvedený v Ev. Mat. 25,1-12.

 

Určite ste toto podobenstvo čítali veľa krát, mňa však zaujal jeden moment, o ktorom sa v súvislosti s týmto podobenstvom tak často nehovorí.

 

Svadba v Oriente vyzerá trochu inak, ako u nás. Ženích prichádza tiež pre nevestu do jej rodičovského domu. Ale keďže cez deň je veľmi horúco, svadba sa začína až večer. Spolu s nevestou čakajú na príchod ženícha aj družičky. Len čo sa ohlási, že ženích sa so svojou družinou približuje k domu nevesty, je úlohou družičiek vyjsť ženíchovi v ústrety. Keďže príchod ženícha sa deje už večer teda za tmy, musia mať so sebou lampáše, aby svietili na cestu. Tieto lampy sú menšie ako tie, ktoré sa používajú na svietenie v dome a preto treba častejšie dopĺňať olej. Družičky si preto musia vziať so sebou nádoby s olejom.

V krajine, kde sa odohráva tento príbeh je bežné, že ženích prichádza neskoro večer, dokonca to patrí k „dobrým“ svadobným zvykom. V  podobenstve musia panny čakať nezvyčajne dlho, a tak prichádzajú na ne driemoty až zaspia. Určite si všimnete, že nikde nie je spomenutá výčitka desiatim pannám, preto že zaspali.

Hlavný bod, o ktorom sa tu hovorí, je dôvod na rozdelenie družičiek na múdre a nerozumné (v niektorých prekladoch Biblie sú pomenované ako bláznivé alebo pochabé). V čom to je, že jedny sú označené ako múdre a druhé ako nerozumné?

Vo verši 3. je  jasne povedaný dôvod „…lebo si nevzali olej“ – čo bola v danej situácii dosť podstatná „maličkosť“.

Ako som už uviedol, do vtedajšej lampy sa dalo naliať len málo oleja, preto vedľa lampy stál vždy aj krčah s olejom (tvorili  spolu akoby jednu súpravu) a bolo samozrejmé, že ho brávali so sebou, ak sa išlo na dlhšiu cestu, alebo ak sa na niekoho dlho čakalo. Kto tak neurobil bol považovaný za ľahkomyseľného, neporiadneho, pochabého, hlúpeho,…

A práve táto vlastnosť sa prejavila u piatich družičiek.

Tradičný zjednodušený výklad tohto podobenstva hovorí, že olej predstavuje Ducha Svätého a tak, keď si tých 5 panien nezobralo nádobky s olejom nemali zásobu Ducha Svätého. Na prvý pohľad je to jasné a zrozumiteľné, až nato … Ako si môžem urobiť zásobu Ducha Svätého? Nemôžem ho predsa zavrieť do fľaše a nosiť so sebou? Ako si 5 múdrych družičiek urobilo zásobu Ducha Svätého? Ten výraz „mať Ducha Svätého“ znie veľmi vlastnícky.

Poďme späť k textu podobenstva – „panny spoločne vyšli naproti k ženíchovi, spoločne sa rozprávajú, čakajú, ale keď ženích nechodí (v.5), podriemkavajú až nakoniec všetky zaspia, ženích má zrejme „meškanie“ resp. podľa nich mal prísť podstatne skôr.

Vsuvka:

Kedy prišiel Pán Ježiš prvý krát na túto zem? V liste ap. Pavla  Gal.4,4. je napísané „Ale keď prišla plnosť času…“ (…keď sa naplnil čas…)

A v tomto vidím základný problém družičiek – ženích sa neomeškal – ženích neprišiel v tom čase, kedy sa družičky domnievali, že príde.

 

Čo nám chce Pán Ježiš povedať týmto podobenstvom?

Obráťme svoju pozornosť na múdre družičky, ktoré vošli so ženíchom na svadbu. Prečo si k lampám vzali aj rezervný olej, resp. čo to znamenalo?

Päť múdrych panien sa dôkladne pripravilo na stretnutie so ženíchom, urobili všetko čo bolo potrebné, aby stretnutie so ženíchom dopadlo dobre aj keby z nejakého dôvodu meškal (boli oblečené ako družičky, vzali si  lampy, vzali si aj zásobu oleja, vyšli naproti ženíchovi a čakali a nakoniec tiež zaspali).

V podobenstve je rozdiel medzi múdrymi a nemúdrymi družičkami daný len jednou vecou a tou je nádoba s olejom.

Pán Ježiš chce týmto zdôrazniť dôležitosť resp. nevyhnutnosť prípravy a keďže v podobenstve je hlavným bodom diskusie „olej“,(ktorý symbolizuje Ducha Svätého), ktorý jedny majú a druhé nie, jedná sa o duchovnú prípravu – prijatie Ducha Svätého, (prítomnosť Ducha Svätého).

 

Príklad zo života:

Príprava na hocijakú záchrannú akciu, či už sa to týka požiarnikov, horolezcov alebo lekárov zahŕňa nielen materiálnu ale aj psychickú prípravu.

Kým materiálnu výbavu si môžeme kúpiť, resp. zaobstarať podobným spôsobom, tak psychická príprava sa nedá kúpiť, ani naučiť v škole či naštudovať z literatúry. Dá sa získať sa len v praktických skúškach. Ani duchovná príprava sa nedá kúpiť alebo získať len teoretickým štúdiom Písma, bez pôsobenia Ducha Svätého.

Elen G. Whitová podáva v knihe Kristove podobenstvá (str. 406-410) nasledovné vysvetlenie:

-       5+5 družičiek v podobenstve predstavuje dve skupiny ľudí, ktorí očakávajú svojho Pána, nie sú to žiadni pokrytci.

-       Družičky sú nazvané pannami, pretože sa hlásia k čistej viere.

-       lampy predstavujú Božie slovo v zmysle Žalmu 119,105. – „Tvoje slovo je sviecou mojej nohe a svetlom môjmu chodníku.“ (Roh.).

-       Olej je symbol Ducha Svätého v zmysle Zachariášovho proroctva – (Zach. 4,1-4). „Z dvoch olív vytekal zlatistý olej zlatými trubicami do svietnika a odtiaľ do zlatých lámp, ktoré osvetľovali svätyňu. Podobne dostávajú prostredníctvom svätých v Božej prítomnosti Ducha Svätého tí, čo sa posvätili Božej službe. Poslaním dvoch pomazaných je oznámiť Božiemu ľudu, že jedine nebeská milosť môže z Božieho slova urobiť sviecu našim nohám a svetlo nášmu chodníku.“

Inými slovami – Duch Svätý dáva veriacim Božiu milosť, ktorá jediná urobí Božie Slovo svetlom našim nohám.

-       Bez Božieho Ducha nám poznanie Písma svätého nepomôže, teória pravdy bez Ducha Svätého nás neoživí ani neposvätí. Človek môže poznať biblické prikázania i zasľúbenia, ale ak mu Boží Duch nevštepí pravdu do srdca, jeho povaha sa nezmení. Bez osvietenia Duchom Svätým ľudia podliehajú bludu a stávajú sa obeťami satanových pokušení.

 

Príklad: Farizeji v dobe Pána Ježiša síce poznali Písma, ale podľa nich nežili; odmietali pôsobenie Ducha Svätého a nakoniec dali zabiť Mesiáša.

Duchovná pripravenosť na druhý príchod Pána je prvoradou myšlienkou podobenstva.

 

Ja tu vidím však ešte jeden prvok, ktorý tiež súvisí s duchovnou prípravou, a ktorý s pribúdajúcim časom nadobúda stále väčší význam. Je naznačený v poslednom verši podobenstva Mat. 25,13. – „Preto bdejte, lebo nepoznáte dňa ani hodiny, kedy príde Syn človeka.“

Pán Ježiš nás na záver podobenstva nabáda, aby sme bdeli. Bdenie sa netýka  nočného bdenia, ale pozorného sledovania situácie okolo nás s neustálou prípravou na druhý príchod Ježiša Krista t.j. trpezlivé očakávanie nášho Pána.

Ako trpezlivo resp. netrpezlivo očakávame druhý príchod Ježiša Krista?

Robili ste si niekedy v minulosti taký súkromný výpočet približného možného konca sveta a teda vlastne príchodu Pána Ježiša?

To čo mňa oslovilo v podobenstve je zdôraznené v jeho závere:

Mat. 25,13. – „Bdejte tedy, lebo neviete dňa, ani hodiny, kedy prijde Syn človeka.“ Pán Ježiš už tretí krát v tomto rozhovore s učeníkmi varuje pred určovaním dátumu jeho príchodu – inak povedané, aby sme neboli pripravení len k určitému dňu a keď sa nič neudeje jednoducho prestaneme „svietiť“.

Parafrázovane povedané – múdre panny boli pripravené, pretože mali „zásobu“ trpezlivosti až do príchodu ženícha.

Múdre panny sa pripravili (po materiálnej aj duchovnej stránke) na trpezlivé očakávanie ženícha a počítali tiež s možnosťou jeho oneskorenia a preto investovali niečo viac „do nákupu oleja na svietenie“ – do duchovnej prípravy, ktorá zahŕňa aj trpezlivosť.

Čo má spoločné zásoba oleja – prítomnosť Ducha Svätého s trpezlivosťou?

Uvediem dva argumenty pre trpezlivosť:

V liste ap. Pavla Gal. 5,22 sa hovorí o ovocí Ducha – láska, radosť, pokoj…

V liste 1. Kor. 13,4. ap. Pavol píše ako sa skutočná láska prejavuje – „Láska je trpezlivá, dobrotivá, nezávidí, nevystatuje sa …“

Ak skutočne milujeme nášho Pána, budeme naňho trpezlivo očakávať i keď si niekedy myslíme, že už je najvyšší čas, aby prišiel.

 

Podľa znamení doby vidíme, aj počujeme a aj cítime na vlastnej koži, že druhý príchod Pána Ježiša je veľmi blízko. Kedy nastane tento okamih to nevieme, ale určito to bude už čoskoro. Ale aj v prípade, keby sa ten termín oddialil Pán Boh chce, aby sme stále trpezlivo svietili.

Druhý argument hovoriaci o trpezlivosti Božieho ľudu v záverečnej dobe nájdeme u ap. Jána. On sa učil trpezlivosti počas svojho pobytu na ostrove Patmos. Na jednej strane mu Pán Ježiš ukazoval ďalekú budúcnosť, ale nevedel, čo s ním bude zajtra. Možno si dával otázku: uvidím ešte niekedy svojich bratov a sestry z Efezkého zboru? Ako vyzerá zbor ? Neodpadli od viery? Keď Ján píše o trpezlivosti v Zjavení Jána, vie o čom hovorí.

Ap. Ján tu 2 krát spomína trpezlivosť svätých, ako jednu z charakterových vlastností Božieho ľudu v poslednej dobe. Tu píše známe slová o trpezlivosti svätých počas posledného súženia na tejto zemi Zj. 13,10. –„V tom je trpezlivosť a viera svätých.“ (SEvP),  Zj. 14,12. –  „V tomto je trpezlivosť svätých, ktorí zachovávajú prikázanie Božie a vieru v Ježiša.“ (SEvP).

1.Tes. 5,16-18 – „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“

Dôvodov na radosť môže byť viacej – niekomu sa podarí dokončiť nejaký projekt, iný sa raduje z dobrého jedla alebo stretne starého priateľa …
Je takto prejavená radosť aktuálna aj pre kresťanov, alebo sa týka len neveriacich, môžeme sa resp. máme sa ako kresťania radovať len z duchovných vecí ?
Pri stretnutí s jednou známou ma prekvapil jej výrok: Veď kresťania sú jediní ľudia, ktorí majú dôvod na radosť, lebo budú zachránení Ježišom.
1.Tes. 5,16-18 – „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“
V Biblii je viac ako 220 uvedený výraz radosť, radovať sa, radostný.
V SZ časti Biblie sa dočítame o troch oblastiach života, ktoré boli úzko späté s radosťou či plesaním:
a) v časti Dt. 14,22-26 sa píše o prinášaní desiatkov Hospodinovi v.26 „Za peniaze kúp všetko, čo sa ti zažiada: dobytok a ovce, víno alebo opojný nápoj a všetko, čo sa ti zachce, a jedz tam, pred Hospodinom, svojím Bohom, a raduj sa ty i tvoja domácnosť.“ Radovať sa, veseliť sa pred Hospodinom znamenalo mať účasť na bohoslužbe spojenej s obetovaním.
b) V 1. Kraľ. 1,39-40. sa píše o korunovácii – „Kňaz Cádók vzal roh s olejom zo stánku, pomazal Šalamúna, a keď zatrúbili na roh, všetok ľud zvolal: Nech žije kráľ Šalamún! A všetok ľud šiel za ním, ľudia pískali na píšťalách, veľmi sa radovali, až zem pukala od ich hlasu.“ Obdobne 1.Pa. 29,22.
c) Okrem týchto príkladov sú radostné prejavy v SZ spojené aj so sviatkami.
Mnohé texty v žalmoch potvrdzujú, že služba Hospodinovi by mala byť radostná Žalm 100,2 – „S radosťou slúžte Hospodinovi, vchádzajte pred Neho s plesaním!“, Žalm 98,4. – „Pokrikujte Hospodinovi s radosťou celá zem! Volajte hlasite, plesajte a spievajte žalmy.“
V NZ radosť prechádza často do duchovnej oblasti.
d) V podobenstvách u Luk. 15. kap. je radosť pri nájdení stratených vecí – (podobenstvá o stratenej ovci, stratenej minci, stratenom synovi) obrazom radosti v nebi nad jedným hriešnikom, ktorí robí pokánie.
e) Sedemdesiati učeníci sa vracajú z misie zvestovania Božieho kráľovstva celý naradostení, lebo sa im poddávali aj démoni. Ale Pán Ježiš usmerní ich radostné emócie Lk. 10,20 – „Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú; radujte sa radšej, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.“

O akej oblasti radosti hovorí apoštol Pavol v texte 1.Tes. 5,16-18 „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“?
Z kontextu vyplýva, že apoštol Pavol píše list do zboru v Tesaloníke (Solúnu). Zbor bol veľmi mladý – založený 2 – 3 roky dozadu. Tesalonickí kresťania potrebovali ešte dozrieť vo viere. Mali určité nejasnosti v otázke Kristovho druhého príchodu. Apoštol Pavol na záver listu robí krátku rekapituláciu a povzbudzuje členov zboru na ceste s Ježišom do nebeského kráľovstva (5. kap.) a tu pripomína aby sa „stále radovali, neprestajne modlili a za všetko boli vďační“
Radosť kresťana je spojená s nájdením nebeského kráľovstva, s istotou, že jeho meno je zapísané v knihe života a z duchovného spoločenstva s veriacimi.
To, čo robí túto aktivitu problematickou je slovíčko „stále“ podobne ako pri modlitbe „neprestajne“. Dá sa stále radovať resp. modliť? Ako sa to dá resp. čo tým apoštol Pavol myslí?
Nie je to radosť vyplývajúca z vonkajších okolností, z materiálneho zabezpečenia, bezproblémového života, aj keď toto môže a často krát aj spôsobuje radosť.
Apoštol Pavol píše, že naše vnútorné postoje nemusia byť závislé od vonkajších podmienok. Radosť kresťana nie je niečím náhodným, je to jeho životným štýlom, je založená na presvedčení, že Ježiš Kristus je mojím Pánom, že je mojím Obhajcom na nebeskom súde, že sa ma zastane, a že počíta so mnou vo svojom kráľovstve.
Radosť je poznávacím znakom človeka chodiaceho s Kristom. Je to radosť z toho, že ma Ježiš pozná, a predsa ma prijal a stále prijíma. To sa potom prejaví aj vo vzťahu k druhému človeku ako jedinečnej bytosti, ktorá si zaslúži lásku, pochopenie a prijatie. Táto radosť však vie aj o nešťastí a zlyhaní toho druhého.
Stála radosť je resp. mala by byť jednou z charakteristík obrátených – znovuzrodených kresťanov.
Elen G. Whitová hovorí, že – Kresťania sú jedinou skupinou ľudí, ktorí majú dôvod na radosť, ostatní sa radujú, lebo nevedia, čo ich čaká.
1.Tes. 5,16-18 – „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“
V ďalšej časti textu nás apoštol Pavol nabáda, aby sme sa neprestajne modlili. Iste modlitba je dôležitá, ale nedá sa modliť 24 hodín denne.
Čo týmto výrazom „neprestajne“ apoštol Pavol myslí?
Neprestajne nie je len časový údaj, skôr je to v tom, že nezostáva v mysli alebo v srdci nič, čo by nemohlo byť predložené Pánu Bohu. Neustála modlitba predovšetkým znamená, že človek je trvale nasmerovaný na Boha. (je to podobné ako s trvalou radosťou – je to presvedčenie, že Ježiš Kristus je stále so mnou). Neustála modlitba je skôr modlitebný postoj (nie však zopnuté ruky), ktorý vychádza z vedomia úplnej závislosti od Boha, z jeho prítomnosti v nás a z rozhodnutia bezpodmienečne ho počúvať.
Modlitba a radosť spolu súvisia. Modlitba obnovuje radosť a dáva silu veriť, povzniesť sa nad to, čo vidno, čo pred nami stojí ako obrovská hora a tešiť sa z neviditeľného.

1.Tes. 5,16-18 – „Stále sa radujte, neprestajne sa modlite! Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“
Obyčajne ďakujeme za dobré veci, za dobré správy, za pomoc, za povzbudenie. Ďakovali sme aj za zlé veci, ktoré sa nám prihodili v živote? Pravdepodobne nie. Prečo nám teda apoštol Pavol hovorí, že máme ďakovať za všetko, za každých aj nepriaznivých okolností? Podobný texte nájdeme aj žalmoch napr. Žalm 42,12 „Prečo si skľúčená, moja duša, prečo sa znepokojuješ? Čakaj na Boha, ešte mu budem ďakovať, svojmu Spasiteľovi, svojmu Bohu.“
1) Toto doporučenie je uistením, že i to, o čom si myslíme, že je proti nám, poslúži na naše dobro. Boh určite nechce, aby sme mu ďakovali za niečo, čo by nám škodilo. Avšak aj v ťažkej situácii môžeme byť Bohu vďační za to, aký je a za všetko dobré, čo je schopný pre nás urobiť aj ťažkých chvíľach.
2) Pavlovo napomenutie „za všetko ďakujte“ je hradbou proti nariekaniu, sťažovaniu sa, reptaniu – pretože máme byť začo vďační. V živote prijímame viac, než si vôbec vieme predstaviť a to je vážny dôvod na to, aby sme tieto výzvy prijali a naplnili ich v svojich životoch.
Záver:
Apoštol Pavol sa vo svojich listoch často zaoberá teologickými problémami, ale svoje posolstvo vždy končí praktickou aplikáciou t.j. napomenutím alebo povzbudením, alebo dobrou radou, pretože správna teológia by mala viesť k správnemu konaniu. Aj v liste do Tesalonik píše o povzbudení, ktoré sa dajú ľahko zapamätať. Sú to radosť, modlitba a vďačnosť, tri veci, ktoré sú charakteristické pre obráteného kresťana, sú Božou vôľou pre každého kresťana.
Naša radosť, modlitby a vďačnosť Bohu by nemali byť závislé od našich pocitov ani od okolností, v ktorých sa práve nachádzame. Ak máme poslúchať tri príkazy – stále sa radovať, nepoľaviť v modlitbách a byť za všetko vďační – často budeme musieť zaprieť svoje prirodzené sklony. Keď sa však vedome rozhodneme počúvať Boha a plniť Božiu vôľu začneme ľudí vidieť z nového zorného uhla a bude pre nás ľahšie byť šťastnými, radostnými a vďačnými bez ohľadu na okolnosti aké nastanú v roku 2012.

- Ex. 15,17. – „Dovedieš ho (Hospodinov ľud) a zasadíš na svojom vlastnom vrchu, na mieste, ktoré si urobil svojím príbytkom, Hospodine, do svätyne, Pane, čo Tvoje ruky založili.“

Úvod – Dobré ránko – 15.5.2011 – List vo fľaši

Richard M. a Jo Ann Davidsonovci – BT2011 v Hrabove téma svätyňa

- čo má svätyňa spoločné s naším budúcim domovom?

- Čo by ste si želali od P.B., ak by ste mali len 1 možnosť? Akú otázku mu položiť?

- čo si žiadal Dávid ?

Žalm 27,4. – „Jedno som prosil od Hospodina, to žiadať budem: môcť bývať v dome Hospodinovom po všetky dni svojho života, vidieť láskavosť Hospodinovu a kochať sa v Jeho chráme.“

Žalm 23,6. – „Len dobrota a milosť bude ma sprevádzať po všetky dni môjho života a bývať budem v dome Hospodinovom dlhé časy.“

- pre Dávida bola svätyňa resp. dom Hospodinov srdcovou záležitosťou, preto chcel Dávid postaviť Hospodinovi príbytok – 2.Sam. 7,1-2 – „Keď už kráľ býval vo svojom dome a Hospodin mu doprial pokoja od všetkých jeho okolitých nepriateľov, kráľ povedal prorokovi Nátanovi: Pozri, ja bývam v cédrovom dome, a truhla Božia je umiestnená medzi stanovými závesmi.“

- Hospodin ho však napomenul: 1.Pa.22,8. – „… Prelial si mnoho krvi a viedol si veľké boje. Nepostavíš môjmu menu dom, pretože si prelial predo mnou mnoho krvi na zem.“

- Hospodin mu oznámi že „príbytok“ pre Hospodina postaví jeho potomok

- keď teda Dávid zistil, že on sám nebude môcť vybudovať Hospodinov dom, začal zhromažďovať materiál (zlato, striebro, drevo, kameň, bronz, železo, drahokamy,..), pripravil kňazov a učiteľov, 288 spevákov, 4000 muzikantov, Dávid vymyslel aj nové hudobné nástroje….

- nie len Dávid mal svätyňu v úcte

- Mojžiš venuje svätyni 50 kapitol

- Ján v Zjavení popisuje 7 scén, ktoré  sú zamerané na svätyňu

- aj adventní priekopníci mali pozornosť upriamenú na svätyňu

- je aj pre nás dnes svätyňa dôležitá, alebo je to niečo čo bolo v minulosti spojené s obetným systémom a pre nás to má skôr historický význam, aby sme lepšie pochopili minulosť Izraelského ľudu?

- ako to bolo medzi P.B. a jeho stvorenstvom pred ich pádom do hriechu ?

- Jer. 17,12 – „Trón slávy, vyvýšený od počiatku, je miesto našej svätyne.“ (SEP) – text hovorí, že svätyňa existovala od počiatku, ešte pred pádom do hriechu

- žalospev nad kráľom Týru Ez. 28,13.14. – „Bol si v Božej záhrade, v Édene, rozličnými drahokamami bol si pokrytý: … Urobil som ťa jagavým cherubom uzavierajúcim prístup, bol si na svätom Božom vrchu, v strede ohnivých kameňov si sa prechádzal.“

Job 1,6. –„Istého dňa, keď sa synovia Boží prišli postaviť pred Hospodina, prišiel medzi nich aj Satan.“

- svätyňa v nebi bola od počiatku a princípy, ktoré vidíme u pozemskej svätyne boli a sú aj v nebeskej svätyni – hovoria o tom hore uvedené verše => P.B. chce bývať so svojím stvorenstvom

- prvá zmienka o svätyni v Biblii – zasľúbenie do budúcna (Mojžišova Pieseň)

- Mojžišova pieseň – Ex. 15,17. – „Dovedieš ho (Hospodinov ľud) a zasadíš na svojom vlastnom vrchu, na mieste, ktoré si urobil svojím príbytkom, Hospodine, do svätyne, Pane, čo Tvoje ruky založili.“

- svätyňa = vytvorená Božími rukami, Boží príbytok, kde bude prítomný – privedený Hospodinov ľud (Boží ľud)

- verš nehovorí len o svätyni, ale naznačuje že to bude Boží príbytok spolu so svojím ľudom t.j. P.B. mal/má záujem byť, prebývať uprostred svojho ľudu    -  je to tak?

- čo hovorí Hospodin, keď prikázal Mojžišovi postaviť svätostánok

Ex. 25,8. – „Nech mi postavia svätyňu a budem bývať uprostred nich.“

P.B. chce bývať so svojim ľudom už tu na zemi

- svätyňa je symbolom Božej prítomnosti na zemi, centrom bohoslužby, miestom stretávania sa Boha so svojim ľudom – bohoslužby a v (SZ) aj centrom obetného systému, ktorý symbolizoval plán záchrany

- čo obsahovala pozemská svätyňa: (EGW PP 352-353)

- posvätný chlieb sa predkladal Hospodinovi ako stála obeť – predstavoval skutočnosť, že človek je svojimi telesnými aj duševnými potrebami závislý od Boha – telesný i duševný pokrm = Chlebom života je J.K.

- sedemramenný svietnik – svetlo = svetlom sveta je J.K.

- kadidlový oltár – dym z kadidla, ktorý sa vznášal k Bohu s modlitbami Izraela symbolizuje Kristove zásluhy, jeho príhovor za ľudí i jeho dokonalú spravodlivosť

-truhlu zmluvy s kamennými doskami, na ktorých bol napísaných BZ – 10BP boli základom zmluvy medzi Bohom a Izraelcami – zákon vyjadroval Boží charakter

- zlatý vrchnák nazývaný zľutovnica bol na truhle zmluvy a po oboch stranách boli na ňom zlatí cherubi; každý z nich mal jedno krídlo rozpäté nahor a jedným si zakrýval telo na znamenie úcty a pokory – tým bola zvýraznená úcta nebešťanov k Božiemu zákonu a aj ich záujem o plán vykúpenia =

- BZ – 10BP vynášal rozsudok smrti nad hriešnikom, ale nad zákonom bola zľutovnica, nad ktorou sa zjavovala Božia prítomnosť a z ktorej kajúcemu a po zmierení túžiacemu hriešnikovi prichádzalo odpustenie.

- ako fungovala pozemská svätyňa?

-obeť za jednotlivca – kajúcny hriešnik priviedol svoju obeť (ovečka) k dverám svätostánku – predsieň, položil ruku na hlavu obet. zvieraťa a vyznal svoje hriechy; tým svoje viny symbolicky preniesol na nevinnú obeť; keď potom zviera sám zabil kňaz preniesol krv do svätyne a kropil ňou pred oponou, za ktorou, bola truhla zmluvy so zákonom, ktorý hriešnik prestúpil; týmto obradom sa hriech prostredníctvom krvi obrazne dostal do svätyne

- denné obetovanie baránkov (tzv. ustavičná zápalná obeť) malo naučiť ľudí, že neustále potrebujú Boha a že od neho závisia

- len Boh môže darovať odpustenie hriechov,

- len Boh nás môže svojou milosťou prijať za svoje deti,

- celý obetný systém symbolizoval plán spásy – smrť J.K.

- (EGW-PP 353-354) každodenné obetovanie baránkov nemalo byť len formálnym rituálom, mal to byť čas, keď sa veriaci zhromaždili pred svätostánkom a rozjímali. Skôr ako prostredníctvom kňaza a jeho bohoslužby prišli do Božej prítomnosti, spytovali si svedomie a vyznávali svoje hriechy. Obrátení tvárou k svätyni sa spoločne ticho modlili. Ich prosby sa s vôňou kadidla vznášali k Bohu a ich viera sa utiekala k zásluhám Vykupiteľa, ktoré znázorňovala zmierna obeť.

- význam svätostánku (IPB 176-178)

- Hlavný význam svätostánku – svätyne

Ex. 29, 43-46. – „Tam sa budem stretať s Izraelcami; bude to miesto posvätené mojou slávou. Posvätím aj svätostánok i oltár; Árona i jeho synov si vysvätím na kňazskú službu. Prebývať budem uprostred Izraelcov a budem ich Bohom. Poznajú, že ja, Hospodin, som ich Bohom, ktorý som ich vyviedol z Egypta, aby som prebýval uprostred nich; ja som Hospodin, ich Boh.“

Pán v svojej sláve skutočne prišiel prebývať medzi svoj ľud a urobil všetko preto aby bol ich Bohom

- Hospodinovi nešlo len o obete a zápaly, chce bývať so svojím ľudom

(zamýšľaný 3. chrám v Jeruzaleme na chrámovej hore)

- mení to trošku pohľad na SZ svätyňu – dom Hospodinov

Aplikácia do života :

- ako si predstavujete svätyňu v budúcnosti, bude ešte vôbec?

- kde budú bývať vykúpení zo zeme (niekde v samostatných chalúpkach mimo hlavného diania, mimo Božieho trónu, alebo v prepychovom paláci.?

- čo hovoril J.K. keď sa pripravoval na odchod k svojmu Otcovi?

Ján 14,2. – „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja?“

- J.K. hovorí o príbytkoch v dome svojho Otca,

- dom neb. Otca je jeden, ale príbytkov je mnoho

- dom už existuje ale aj príbytky už ako keby boli „skoro hotové – „ hrubá stavba“ ešte nie sú „skolaudované“

- možno to, čo ešte chýba na príbytku je vizitka s našim menom

- je veľmi odvážne nazvať miesto, o ktorom hovorí J.K. ako dome svojho Otca „svätyňou“ alebo Novým Jeruzalemom

- jediná existujúca svätyňa je teraz v nebi a J.K. tam súži ako náš Obhajca…

Zid. 9, 11.24 – „Ale keď prišiel Kristus, Veľkňaz budúcich hodnôt, vošiel raz navždy do svätyne cez väčší a dokonalejší stánok, nie rukou urobený, to jest nie z tohto stvoreného sveta,… Lebo Kristus nevošiel do svätyne rukou urobenej, ktorá je len obrazom pravej, ale (vošiel) do samého neba, aby sa teraz zjavil pred Bohom ako náš zástanca.“

- dnes môžeme povedať že J.K. je ako veľkňaz v nebeskej svätyni a koná pre nás službu zmierenia

- keď sa skončí v nebi vyšetrovací súd, niečo sa zmení, ale princíp zostáva

Ján 14,2. – „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov; keby nebolo tak, či by som vám bol povedal: Idem vám pripraviť miesto, a keď odídem a pripravím vám miesto, zase prídem a poberiem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja?“

- prečo príde J.K. pre svojich, keď im pripraví príbytky?

- chce bývať s nimi, bez nich by v nebi niečo, niekto chýbal/o, bolo by mu bez nich smutno, veď kvôli nim prišiel na túto zem, aby ich vykúpil

- Ján 17,24. –„Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu,…“

- aj pre nový Jeruzalem bude platiť, že P.B. chce bývať so svojim ľudom?

- čo má Nový Jeruzalem a svätyňa spoločné

Zj. 21,116. – „Mesto je postavené do štvorca, jeho dĺžka je toľká ako šírka. Trstinou odmeral mesto na dvanásťtisíc honov. Jeho dĺžka, šírka a výška sú rovnaké.“ -   svätyňa svätých mala tiež podobu kocky (10 resp. 20 lakťov)

Zj. 21,3. – „Ajhľa, stánok Boží s ľuďmi; prebývať bude s nimi a oni budú Jeho ľudom a On, Boh, bude s nimi,…“

Zj. 21,22.23. – „Ale chrám som v ňom nevidel, lebo Pán Boh vševládny a Baránok mu je chrámom. Mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo sláva Božia ho osvecuje a Baránok mu je sviecou.„

- Nový Jeruzalem, neobsahuje chrám, chrám nahrádza prítomnosť P.B. a J.K (Boh Otec a Baránok)

- P.B. chce bývať so svojim ľudom

- Hospodin hovorí Iz. 56,7. – „..lebo môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy.“

Mt.21,13-14. – „a riekol im: Napísané je: Dom môj bude sa volať domom modlitby, (pre všetky národy Mk 11,..) ale vy robíte z neho peleš lotrov. Tu pristúpili k Nemu v chráme slepí, chromí a uzdravoval ich.“

- J.K. pri vyčistení chrámu hovorí: Dom môj sa bude volať domom modlitby – čo znamenalo že na tomto mieste sa veriaci mali stretávať s P.B. (či už cez obete, modlitby, chválením, piesňami) a to pre všetky národy

- ako sa volá náš stánok – modlitebňa

- čo to znamená ?

EGW – Z pokladu svedectiev 2 (140) – modlitebňa je svätyňou pre cirkevný zbor

- modlitba – rozhovor s P.B. – stretnutie so svojím Bohom

- P.B. chce mať tu so svojim ľudom spoločenstvo, chce byť s nami

- chce nám odovzdať požehnanie, ktoré má pre nás pripravené – zasľúbil to

- chce nás uzdraviť nie len telesne, ale predovšetkým duševne – duchovne

- chce, aby sme boli pripravovaní na stretnutie s ním už tu na zemi

- chce nám povedať, že nám odpúšťa a že nás má stále rád

Pretože aj život v novom Jeruzaleme bude o spoločenstve s Bohom a s J.K.

Jan 4,23-24. – „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“
Ježiš ide do Galilei a prechádza cez Samáriu. Tu pri Jákobovej studni blízko mesta Sychar stretáva ženu Samaritánku. Keďže bolo poludnie a bol ustatý, pýtal si od nej vodu. Žena je veľmi prekvapená, že on Žid si pýta od nej Samaritánky vody – lebo Židia sa nestretávali so Samaritánmi.
Táto nevraživosť trvala u nich už niekoľko storočí.
(O pôvode Samaritánov hovorí 2.Kral.17,24-41.)
V roku 722 pred Kr. padá Izraelské kráľovstvo, ale nie všetci Židia boli odvlečení do asýrskeho zajatia. Tí, ktorí zostali, sa zmiešali s pohanmi – dostali meno Samaritáni. Keď sa Židia vrátili z babylonského  zajatia, začína sa spor medzi nimi a Samaritánmi. Zerubábel odmietol ich ponuku účasti na znovu vybudovaní chrámu a to podmienilo nenávisť medzi Židmi a Samaritánmi. Samaritáni si postavili akýsi vzdorochrám na hore Gerizim.
V dobe Ježiša z chrámu  zostali len zvyšky – prakticky len oltár.
Ježiš nemá predsudky, pýta si od ženy Samaritánky vodu a následne jej ponúka živú vodu, po ktorej nebude nikdy smädná. Samaritánka bola v prvom momente prekvapená veď nemal žiadne vedro, ale aj veľmi rada, že nebude musieť chodiť na vodu.
Ježiš povie Samaritánke niečo z jej minulosti a ona usúdi, že asi bude prorokom. Aby obrátila reč na inú tému, nastolí teologickú otázku o mieste uctievania, ktorá bola v tej dobe tiež jedným z bodov, na ktorom sa nevedeli Samaritáni zhodnúť so Židmi: Ján 4,20. – „Naši otcovia vzývali Boha na tomto vrchu, ale vy hovoríte, že v Jeruzaleme je miesto, kde treba vzývať Boha.“
Ježiš odpovedá (verš 21.) „Ver mi, žena, že prichádza hodina, keď ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme nebudete vzývať Otca.“
Ježiš ukázal, že ide o viac než o vrch  Gerizim, na ktorom obyvatelia Samárie vybudovali chrám, ale rovnaký postoj zaujal aj k chrámu v Jeruzaleme. Pravá bohoslužba je založená na niečom inom, než len na vonkajších formách a miestach bohoslužby.
Pán Boh neuprednostňuje konkrétne miesto bohoslužby (ako by sme sa cítili, keby sme napr. museli chodiť na PVP do Jeruzalema). Tým že navštívime „sväté miesta“ vo Svätej zemi nebudeme o nič svätejšími.
Pán Boh zámerne nechce, aby sme boli zakotvení len na jedno miesto uctievania, lebo vie a história to mnohokrát potvrdila, že tým sa stáva miesto al. predmet  „svätým“ a uctieva sa.
E.G.Whitová v knihe Túžba vekov (121) píše – Na spoločenstvo s nebom nestačí obdivovať svätý vrch či posvätný chrám. Náboženstvo nespočíva v okázalých formách zbožnosti a obradov. Ak mu chceme správne slúžiť, musíme sa najprv narodiť z Božieho Ducha.
Ježiš ďalej hovorí, že základom pravej bohoslužby je osobný vzťah so Stvoriteľom a Vykupiteľom a nie formy a tradície… Jan 4,23-24. – „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“
Pán Ježiš hovorí Samaritánke, že Ho budú uctievať v Duchu a v pravde
- uctievať v Duchu znamená, že ctitelia budú mať resp. budú vedení Božím Duchom, budú uctievať Boha z úprimného srdca naplneného láskou a rešpektom (bázňou),
- uctievať v pravde znamená, že praví služobníci budú milovať Boha a budú ho poslúchať a robiť to, čo je správne – budú čestní. Ako inak sa môžu dozvedieť, čo je správne, ak nepoznajú pravdu – zákon pravdy resp. Pravdu.
Uctievať v Duchu a v pravde znamená prijať pravdu do srdca a žiť tak, ako to učil Ježiš Kristus.
Jan 4,24 – „Boh je Duch a tí, čo ho vzývajú, musia mať jeho ducha a žiť v jeho pravde.“ (preklad NZ „Nádej pre každého“ – NPK)

E.G.Whitová v knihe Proroci a králi (26) píše – Hoci Boh nebýva v chrámoch postavených rukami, zhromaždenia svojho ľudu poctí svojou prítomnosťou. Boh sľúbil, že svojich vyznávačov navštívi svojím Duchom tam, kde sa schádzajú a kde ho hľadajú, kde mu vyznávajú hriechy a kde sa jeden za druhého modlia. Mt. 18,20. – „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ Ak Boha nectia v Duchu, pravde a v kráse svätosti, ich zhromaždenie nemá nijakú cenu. Pán o nich hovorí: „Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. Zbytočne ma však uctievajú“ (Mat 15,8.9).
Aplikácia do života :
Najdôležitejšie slovo v texte :
Jan 4, 23-24. „Ale prichádza hodina, a už je tu, keď praví ctitelia budú vzývať Otca v duchu a v pravde; veď aj Otec takýchto ctiteľov chce mať. Boh je duch, a tí, čo Ho vzývajú, musia Ho vzývať v duchu a v pravde.“
je „a“. To znamená, že ani jedna oblasť by nemala byť nadradená tej druhej.
Príklad:
- uprednostňovanie vzývania „v duchu“ dáva dôraz na ducha – prejavujú sa viac emócie
- uprednostňovanie vzývania „v pravde“ dáva dôraz na zachovávanie litery zákona, či dodržiavanie pravidiel bez zohľadnenie potrieb človeka – zákonníctvo bez lásky
Uctievanie v Duchu a v pravde je základom vyváženej bohoslužby.
Rim. 12,1. –  „Nech celý váš život je ako živá, svätá obeť, ako bohoslužba, ktorá je Bohu príjemná.“ (NPK);  „ Prosím vás teda, bratia, pre milosrdenstvo Božie, vydávajte svoje telá v živú, svätú, Bohu príjemnú obeť, vašu rozumnú službu Bohu.“ (SEvP)
- uctievať v duchu a v pravde znamená nemať predsudky voči nikomu ako osobe či  príslušníkovi niektorého národa či národnosti,
- uctievať v duchu a v pravde znamená neuprednostňovať (nemať predsudky voči miestu) bohoslužby alebo modlitby,
- uctievať v duchu a v pravde znamená neuprednostňovať formu a tradíciu pred obsahom.
Uctievať v Duchu a v pravde znamená mať spoločenstvo s Bohom v srdci, v mysli a konať podľa najvyššieho poznania aké máme.

Lk. 23,54-56 – „A bol deň prípravy a nastávala sobota. Ženy, ktoré Ho nasledovali a prišli s Ním z Galiley, dívali sa na hrob a na to, ako bolo uložené Jeho telo. Potom sa vrátili a pripravili vonné veci a masti. Ale v sobotu, podľa prikázania, odpočívali.“

Stručný prehľad udalostí Veľkého týždňa:

Ako sa blížil koniec Kristovej pozemskej služby, menil sa aj spôsob jeho práce (doteraz sa vyhýbal akémukoľvek rozruchu okolo svojej osoby, nechcel byť stredobodom záujmu verejnosti). Pri poslednej ceste do Jeruzalema sa situácia úplne zmenila.

Nedeľa – 1. deň po sobote

Príchod Ježiša do Jeruzalema sa konal v nedeľu; svojim príchodom na oslici naplnil SZ proroctvo Zach. 9,9. – „…Ajhľa, tvoj kráľ prichádza k tebe spravodlivý a plný spásy, pokorný, sediac na oslovi, na osliatku, na mláďati oslice.“ Toto je prvýkrát, keď Ježiš nejde peši, ale ide na oslici.

V zástupe s Ježišom neboli len jeho učeníci, ale aj veľký zástup ľudí, ktorí sa stretli s jeho milosrdenstvom (Lazar). K zástupu sa pripojili aj davy ľudí, ktorí prichádzali do Jeruzalema na veľkonočné sviatky.

Odozva na Ježišov vstup do Jeruzalema bola veľká „v celom meste nastal rozruch“. Zástupy pozdravovali Ježiša ako svojho kráľa – volali „Hosana synovi Dávidovmu“, Mt. 21,8. – „A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu.“

Ježiš tieto pocty neodmieta, ako to bolo vždy doteraz – boli to pocty pre prichádzajúceho Mesiáša a Ježišovým zámerom bolo, verejne sa predstaviť ako zasľúbený Mesiáš.

Na noc odchádza do Betánie (8-10 km od Jeruzalema)

Pondelok – 2. deň po sobote

Cestou do Jeruzalema zlorečí figovníku, ktorý nasledujúci deň nájdu vyschnutý. Keď prichádza ráno do chrámu zisťuje, že situácia je ešte horšia ako na začiatku svojej služby.

E.G.Whitová v knihe Túžba vekov (407) píše – „…chrámoví hodnostári sami kupovali, predávali a menili peniaze, .. neboli o nič lepší než zlodeji“

Ježiš, ktorý deň predtým prijal pocty izraelského kráľa a Mesiáša musel dnes podľa toho aj konať. Vedel, že to nezmení myslenie duchovných vodcov Izraela, ale svoju úlohu musel dotiahnuť dokonca. Vtedy povedal známe slová na adresu predávajúcich a kupujúcich – Mt. 21,13. „Napísané je: Dom môj bude sa volať domom modlitby, ale vy robíte z neho peleš lotrov.“

Tí, ktorým boli adresované tieto slová rýchlo opustili chrámové priestory, ale namiesto nich prichádzajú na nádvorie slepí, chromí, zomierajúci, tí ktorí potrebovali pomoc veľkého Lekára a Ježiš ich uzdravoval. Následne títo uzdravení vzdávajú chválu Ježišovi. Najhlasnejšie sa prejavovali deti, volajúc Hosanna, Synovi Dávidovmu, tak ako to počuli deň predtým.

Pre kňazov a farizejov to bolo priveľa a tak sa snažia zastaviť tieto prejavy radosti a oslavy Mesiáša, ale nikto ich neposlúcha a sám Ježiš to prijíma.

Utorok – 3. deň po sobote

Ježiš opäť vyučuje v chráme, hovorí podobenstvá: o dvoch synoch, o svadbe kráľovho syna, o vinohradníkoch.

Potom prichádzajú farizeji a saduceji, aby ho pokúšali ohľadne platenia dane a vzkriesenie. Ježiš im jasne a zrozumiteľne zodpovedal ich otázky, ale následne vysvetlil zástupom pravú povahu kňazov – vodcov Izraelského národa. Obyčajný ľud bol zotročený dlhoročnou tradíciou, ktorá ubíjala a preto v teraz Ježiš otvorene hovorí pravdu. Ježiš vtedy povie 8x beda proti zákonníkom a farizejom Mt. 23,13-36.

Ježiš opúšťa chrám so slovami Mt. 23,38. „Hľa, zanecháva sa vám váš dom pustý!“

Stretnutie s duchovnými vodcami Izraela Ježiša nepovzbudilo, ale keď vychádza z chrámu prichádza za ním skupina Grékov, ktorí ho chcú vidieť –  zrejme počuli o Jeho triumfálnom príchode do Jeruzalema a chcú vedieť pravdu o jeho poslaní a Ježiš im vychádza v ústrety

Na záver dňa Ježiš hovorí učeníkom o znameniach zničenia chrámu a konca sveta, podobenstvá o 10 pannách, o hrivnách, o súde národov.

Streda – 4. deň po sobote

Kňazi a zákonníci sa definitívne rozhodli dať zabiť Ježiša a hľadajú spôsob ako to urobiť. Celkom im príde vhod, keď za nimi prichádza Judáš, ktorý sa ho rozhodol zradiť.

Štvrtok – 5. deň po sobote

Ježiš posiela učeníkov pripraviť veľkonočnú večeru – veľkonočného baránka vo večeradle. Pred samotnou večerou Ježiš umýva učeníkom nohy a následne opäť potvrdí že je zasľúbený Mesiáš. Jan 13,13 – „Vy ma nazývate Majstrom a Pánom, a dobre hovoríte, lebo tým som.“

Ježiš tu uzatvára SZ bohoslužobný systém – ceremoniálny obetný systém fungujúci cca 4000 rokov, ktorý vrcholí najväčšou obeťou Božieho Baránka a začína nový úkon pripomínajúci obeť Božieho Syna – Pamiatka Večere Pánovej

Po veľkňažskej modlitbe spoločne zaspievali pieseň (Žalm 117) a idú cez Olivový vrch do záhrady Getsemane. V Getsemanskej záhrade Ježiš vybojoval najväčší zápas na tejto zemi. Tu Boží Syn pocítil, že jeho spojenie s Otcom sa prerušilo a Ježiš je naplnený úzkosťou, či obstojí v ľudskej prirodzenosti v boji s mocnosťami zla. Ježiš v tejto ťažkej chvíli veľmi túžil po slovách povzbudenia, ale zakaždým keď prišiel k učeníkom, našiel ich spať.

E.G.Whitová v knihe Túžba vekov (485) píše – „Vo chvíľach najťažšej skúšky na pokyn nebeského Otca prichádza za ním mocný anjel, zastávajúci v nebi miesto po Luciferovi, ale nie aby zobral z Kristovej ruky kalich utrpenia, ale aby ho posilnil. Ubezpečil ho o Otcovej bezmedznej láske. Povedal mu, že jeho úsilie prinesie veľký úžitok, že uvidí zástupy zachránených, spasených ľudí. Po tomto povzbudení je Ježiš naplnený pokojom a rozvážnosťou a ide v ústrety k svojmu zradcovi, ktorý je na čele rozbesneného davu, ide neochvejne ako Kráľ, ktorým naozaj je.

Piatok – 6. deň po sobote

Posilneného Ježiša nezlomia ani nočné výsluchy u Annáša, Kaifáša, či Piláta a Herodesa, Ježiš pokorne prijíma potupu, urážky, bičovanie a nakoniec ukrižovanie, pretože si stále uvedomuje, že jeho obeť bude znamenať záchranu pre celý hynúci svet.

Keď sa chýli k večeru prichádza Jozef z Arimatie a Nikodém, snímu Ježišove telo z kríža a uložia ho do nového kamenného hrobu.

Končí prípravný deň, zapadá slnko a začína sobota, v čase večernej obete, keď mal byť zabitý baránok predstavujúci Krista, sa počuteľne trhá chrámová opona zhora nadol a v chráme nastáva zmätok. Kňazovi vypadne nôž z ruky a baránok uteká preč.

Boží Baránok bol obetovaný – symbol sa stretáva so skutočnosťou.

Prvé 3 dni veľkého týždňa Ježiš prichádza do Jeruzalema a verejne sa predstavuje ako Mesiáš. V ďalších 2 dňoch sa venuje predovšetkým svojim učeníkom, kde im opäť potvrdí, že je zasľúbený Mesiáš a modlí sa k svojmu nebeskému Otcovi. V prípravný deň prebieha vypočúvanie, súd a ukrižovanie Ježiša.

V sobotný deň je ticho, Nebeský Otec sa k Ježišovi nepriznáva.

Sobota – sobotné ticho

Ježiš – Boží syn odpočíva v hrobe. Čo je o tomto dni napísané v Biblii – Lk.23,56. – „Ale v sobotu, podľa prikázania odpočívali.“

Čo o tomto dni píše E.G.Whitová?

Ako odpočívali ženy, o ktorých hovorí Písmo:

„…podľa prikázania odpočívali“ znamená, že nevykonávali žiadnu prácu. V túto sobotu po ukrižovaní Ježiša však nastala iná situácia. Sobotný odpočinok zachovávali len formálne, cítili, že smrťou ich Učiteľa sa stalo niečo významné, ale s určitosťou nevedeli nič povedať. Vnímajú to sobotné ticho a prázdnotu, ktorá sa nedá ničím vyplniť.

Ako odpočívali učeníci:

Peter, sa hanbil sám pre sebou a ťažko sa mu rozprávalo o tom, čo sa udialo deň predtým. Ostatní učeníci boli „krajne zmalomyseľnení“, ich nádej a viera, ktorú vkladali do svojho Učiteľa, v tom, že Kristus sa stane pozemským kráľom v Izraeli a oni budú mať „teplé miestečká po pravici a ľavici“ sa zrútila. Zrejme každý z nich utiekol do svojho sveta. Učeníci nebrali do úvahy Ježišove slová o tom, že na tretí deň vstane z mŕtvych.

Aká bola situácia v nebi:

Boží Syn je v hrobe. Pán Boh tento deň k nikomu neprehovoril aspoň v Biblii o tom nie je žiadny záznam. Nebeský Otec veľmi dobre vedel, kedy má byť Ježiš vzkriesený, no nemohol porušiť zákon, ktorý vydal jeho Syn, nemohol urýchliť jeho vzkriesenie, hoci bol Bohom; čakal, kým sa naplní čas.

Pravdepodobne ani anjeli nespievali oslavné žalmy na Ježiša, kým nebol vzkriesený. V tú sobotu panovalo v nebi ticho.

Aplikácia do života :

My súčasní kresťania 21. stor. vieme ako to dopadlo, vieme, že po sobotnom tichu prišiel nový deň, keď hrob bol prázdny a všetci (okrem niektorých duchovných vodcov Izraela) sa radovali zo vzkriesenia Ježiša. My dnes neberieme to ticho soboty tak tragicky.

Skúsme sa však vžiť do situácie učeníkov, nasledovníkov Ježiša Krista v to sobotné ráno. Skúsme hľadať aj v tomto Božom mlčaní odpoveď, na niektoré aktuálne otázky.

Možno práve teraz niektorí zápasíme s problémom, na ktorý nemáme riešenie, keď nám na naše otázky prečo, ako dlho ešte, Pán Boh neodpovedá.

Sme v situácii, keď sa nám nechce nič hovoriť, nič robiť, ani spievať?

Takáto zmalomyseľňujúca situácia môže nastať v živote každého z nás, a nemusí to byť len odchod, úmrtie niekoho blízkeho, kedy my ľudia nemáme na to žiadne riešenie. Aj my môžeme prežívať problémy, na ktoré nevidíme riešenie, a nech máme vieru akúkoľvek silnú, nevieme, čo bude zajtra, pozajtra, o týždeň či o mesiac. Pán Boh nám určite v jeden deň dá odpoveď, ukončí skúšku, pripraví riešenie, ale dnes nevieme, kedy to nastane.

Sobotné ticho trvalo cca 36 hod., ale pre učeníkov, pre tých, ktorí milovali svojho Majstra to bola najdlhšia sobota v živote.

Sobotné mlčanie môže byť pre nás poučením, ale aj povzbudením.

Poučením, že Pán Boh nemusí na naše otázky, modlitby dať okamžite odpoveď a to ani vtedy, keď sa s nami za to modlí celá skupina, či zbor. Ak tejto skúšky neboli ušetrení ani učeníci, je pravdepodobné, že aj my môžeme v našich životoch zažiť to ťaživé ticho, keď Pán Boh neodpovedá.

Povzbudením, že po šoku z Veľkého Piatku prichádza cez „sobotné ticho“ nedeľná radosť zo vzkriesenia.

Tak ako Ježiš neraz povzbudzoval učeníkov, že síce musí umrieť, ale na tretí deň vstane z mŕtvych, aj pre nás má Ježiš slová povzbudenia, ktoré majú večnú platnosť pre každého z nás, na ktoré nemáme zabúdať, nech by okolnosti okolo nás boli akokoľvek beznádejné a pre nás neriešiteľné. Ježiš hovorí:

Nebojte sa! A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.

„…tri dni šli po púšti a nenašli vodu. Tak prišli do Máry, ale v Máre nemohli piť vodu, lebo bola horká. Preto sa volá Mára. Ľud reptal proti Mojžišovi: Čo budeme piť? I volal k Hospodinovi o pomoc a Hospodin mu ukázal drevo; on ho hodil do vody a vody osladli.“ (Ex. 15,22-25)

Existuje príslovie, ktoré hovorí: Ak ti život ponúkne citrón, urob z neho limonádu. Často vidíme problémy ako neriešiteľné. Skúsme však za každým problémom vidieť možnosti. Iná ľudová múdrosť hovorí: Pesimista vidí v každej príležitosti problém, kým optimista vidí každý problém ako príležitosť.

Nasledovný príbeh sa odohral v jednom kláštore. Jedno odpoludnie dvaja mnísi tak intenzívne pracovali, že nasledujúce ráno zaspali a neprišli na spoločnú modlitbu. Opát rozčúlený takýmto bezbožným chovaním, im obom nariadil tvrdý trest. Celý deň budú chodiť s hrachom v topánkach a nesmú povedať ani jedno slovo. Brat Jeroným krivkal celý deň s bolestivým výrazom v tvári a snažil sa nevydať ani jediný ston. Zato brat Antonín akoby nemal žiadne problémy. Pohyboval sa s ľahkosťou a v pohode.

Konečne vypršala doba trestu. Brat Jeroným dokrivkal k bratovi Antonínovi a pýta sa ho: “Ako si to dokázal vydržať? Ten tvrdý sušený hrach mi spôsoboval neuveriteľnú bolesť. Alebo si snáď neposlúchol opátov príkaz?“ „Vôbec nie“, odpovedal brat Antonín s úsmevom, „len som hrach najprv uvaril.“

Často sme aj my, podobne ako brat Jeroným zahľadení do svojich problémov, trpíme a vôbec neuvažujeme nad ich riešením. Problémy sú často ako tvrdý, vysušený hrach. Prijímame ich s odovzdanosťou a rezignáciou a oni nám budú spôsobovať bolesť.

Existuje však aj iný spôsob riešenia problémov. Pán Ježiš zasľúbil „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skonania sveta.“ (Mt. 28,20.) To v praxi znamená, že ani v tej najproblémovejšej situácii nie sme sami. Ak nás aj hneď nenapadne nejaká spásna myšlienka, je tu stále možnosť pýtať si múdrosť zhora (podobne ako Mojžiš) od nášho Stvoriteľa a Spasiteľa Ježiša Krista. A ak mu budeme úplne dôverovať, tak ako o tom hovorí žalmista Dávid : „Uvaľ na Hospodina svoju cestu, dúfaj v Neho a On vykoná.“ čoskoro zistíme, že existuje aj iné riešenie, než s bolestivým výrazom v tvári krivkať po ceste života.

Prečo poznávať Pána Boha?

Jan 17,3. – „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Čo je to život, ako sa prejavuje život?

Niečo ako definíciu života nájdeme hneď na úvod Biblie v knihe Genezis – Gen.1,20.22. – „Nech sa vody víria pohybom živých tvorov a vtáctvo nech poletuje ponad zem na nebeskej oblohe. Ploďte sa a množte sa a naplňte vody v moriach a vtáctvo nech sa množí na zemi.

Základnou charakteristikou života je pohyb, rast a rozmnožovanie. Zdroj života však musíme hľadať mimo našej Zeme. Aj Dávid vo svojom žalme Ž. 36,10. hovorí  – „Lebo u teba je prameň života a v Tvojom svetle svetlo vidíme.“

Prameň – zdroj života nie je tu na Zemi, ale je u Boha a to platí pre každý život, s ktorým sa tu na Zemi stretneme, či už je to človek, zviera, strom, kvetina či voľným okom neviditeľná bunka.  Gen.2,7. - „Hospodin Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života a tak sa stal človek živou bytosťou.“

A práve dych života je tou iskrou, ktorá dáva život každej bunke.

Príklad:  Možno ste už počuli resp. čítali o pokuse so pšeničným zrnkom.

Čo sa stane s obilným zrnom, keď sa dostane do vlhka a tepla teda do pôdy – vyklíči a začne rásť. Vedci vytvorili umelé obilné zrno, ktoré obsahovalo presne tie isté látky, ako pravé obilné zrnko, čiže v strede škrob s bielkovinou, na konci klíček s tukovou zložkou a celé to bolo obalené do vlákniny.  Na prvý pohľad na nerozoznanie od pravého obilného zrna. Rozdiel sa prejavil až vtedy, keď to umelé zrnko „zasadili“ do pôdy a poliali. Viete čo sa udialo – nič. Nebol v ňom život.

Ani poznanie dnešnej doby nevie dať odpoveď na otázku, čo je základom – podstatou života?! Dnešná veda a poznanie dokáže mierne predĺžiť život človeka, ale nevie ho natrvalo zachovať.

Božie slovo hovorí, že večnosť čiže nesmrteľnosť patrí len Bohu. 1.Tim. 6,16. – „On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť.“ Týka sa to aj Božích vlastností ako napr.:  spravodlivosť Žalm 119,142. – „Tvoja spravodlivosť je spravodlivosť večná“ milosť Žalm 136,1-26. – „Ďakujte Hospodinovi, lebo je dobrý, lebo jeho milosť trvá naveky“.

Ako chápeme večný život my ľudia?

- večný život presahuje všetky obmedzenia našej pozemskej skúsenosti

- večný život víťazí nad smrťou

- večný život je to život nových kvalít, žitý z Ducha.

Získať večný život sa na prvý pohľad zdá, ako veľmi vzdialený cieľ, ktorý sa podarí dosiahnuť len vyvoleným. Možno aj preto tí, ktorí neberú Božie slovo celkom vážne, sa tak často utiekajú k rôznym výkonom, len aby mali lepšiu pozíciu pri udeľovaní tejto „odmeny“.

Ježiš na otázku, ako získať večný život odpovedá vo veľkňažskej modlitbe Jan 17,3. slovami – „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Ak berieme Ježišove slová vážne, potom získanie večného života nie je mimoriadnym osobným výkonom, ale poznávaním a stretávaním sa s niekým, kto je darcom života, kto má tento dar pripravený pre každého z nás. Chce to od nás len vieru, že tieto slová sú pravdivé a naplnia sa v pravý čas. Evanjelista Ján vo svojom liste píše 1.Jan 5,13. „Toto som napísal vám veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život.“

Ťažko nám veriť niekomu, koho nepoznáme. Ak však chceme spoznávať Ježiša, nájdeme si ne neho pravidelne čas a vybudujeme si s ním osobný vzťah a tak začíname žiť večným životom už tu na tejto Zemi. Večný život nie je teda niečo, čo nám Pán Boh dá až hore v nebesiach, ako odmenu za mimoriadny výkon tu na zemi, ale ako hovorí úvodný verš:

Jan 17,3. – „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Ako poznávať nášho Spasiteľa?

Najprístupnejšia informácia o našom Stvoriteľovi je podaná v prírode, no nie každý ju správne pochopí. Pán Boh niekedy prehovára aj skrze svojich služobníkov, a pre niekoho je to jediná „Biblia“ ktorú kedy čítal. Ale najúplnejšou informáciou o živom Bohu je Božie Slovo – Biblia. Na tento účel ho autor dal aj napísať a zachoval ho až do dnešných dní. Toto potvrdzuje aj sám Ježiš, keď hovorí Jan 5,39. – „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich a tie vydávajú svedectvo o mne.“

Čo teda urobiť s týmto „návodom“ na  večný život, ako hovorí apoštol Ján?  „A to je večný život, aby poznali Teba, jediného pravého Boha, a ktorého si poslal, Ježiša Krista.“

Oproti poznávaniu všetkých fyzikálnych, chemických, biologických a iných zákonitostí prírody, s ktorými sa môžeme stretnúť tu na Zemi má poznávanie Pána Boha jednu výhodu.

Pán Boh nám sám ponúka svoje spoločenstvo, volá nás k sebe slovami proroka Iz. 55,3. - „Nachýľte svoje uši a poďte ku mne, poslúchajte a budete žiť.

Nájdime si každý deň príležitosti, aby sme spoznávali nášho Pána a Spasiteľa už tu na tejto zemi. Hľadajme ho v jeho Slove, v jemu oddaných služobníkoch, v jeho stvorenstve a poznáme, že je dobrý, milosrdný, ľútostivý, zhovievavý, hojný v milosti, a že je naším Priateľom na večnosť.

Čo je v živote dôležitejšie láska či zákon ?

Aký je vzťah medzi láskou a zákonom resp. prikázaním; čomu sa pripisuje väčšia váha, čo je dôležitejšie? Sú na rovnakej úrovni alebo je jedno nadradené druhému? Čo na to hovorí Biblia?

1. Láska – verše, ktoré hovoria o láske

Apoštol Pavol v hovorí 1.Kor. 13,4-7 „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva; nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle, neraduje sa z neprávosti, ale teší sa s pravdou; všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.“
1Jan 4,7.8 (16) – „Milovaní, milujme sa, pretože láska je z Boha, a každý, kto miluje, z Boha sa narodil a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, pretože Boh je láska.; v.16 – „Boh je láska, kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh zostáva v ňom“.
Jan 3,16 – „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“
Všetci autori zhodne konštatujú, že pravá láska to nie sú len emócie, ale sa prejavuje predovšetkým činmi resp. obeťou.
Božia láska je jednou z charakteristík Boha, je spôsob, ako sa Boh prejavuje.

2. Zákon – verše, ktoré hovoria o zákone

Žalm 119, má 176 veršov a celý je zameraný na oslavu Božieho zákona (len niekoľko veršov príkladom) v.18. – „Odkry moje oči, aby som videl divy z tvojho zákona., v.34. – Urob ma chápavým Tvoj zákon zachovávať a pridŕžať sa ho celým srdcom., v.44. – Chcem plniť Tvoj zákon na večné veky, ustavične …, v.77. – Nech príde na mňa Tvoje zľutovanie, aby som žil, pretože Tvoj zákon mi je rozkošou. v. 92. – Keby Tvoj zákon nebol býval mojou rozkošou, bol by som zahynul vo svojej biede., v.97. – Ó, ako milujem Tvoj zákon! Celý deň o ňom premýšľam.“
V uvedenom žalme Boží zákon nie je predstavený ako strohý príkaz, ale je spojený s radosťou, s láskou.
Viete aký je najefektívnejší spôsob, keď chceme od detí, aby niečo urobili? Zamiešať do príkazu aj lásku.
Takouto formou predstavil Pán Ježiš Boží zákon: (Mt. 22,37-40) „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. To je veľké a prvé prikázanie. A druhé je mu podobné: Milovať budeš blížneho ako seba samého. Na týchto dvoch prikázaniach sa zakladá celý zákon aj proroci.“
Ježiš Kristus prišiel na našu Zem, aby predstavil Božiu lásku, ale aj Boží zákon, inak povedané zákon lásky.
V poslednom príhovore učeníkom hovorí už len o jedinom prikázaní (Jan 15,12.) „To je moje prikázanie, aby ste sa vzájomne milovali, ako som vás ja miloval.“. Apoštol Pavol to hovorí obdobne v liste Gal. 5,14. „Lebo jedno prikázanie obsahuje celý zákon v plnosti. Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého“
Tak ako Božia láska aj Boží zákon vyjadruje Boží charakter, čiže sú z tohto pohľadu na jednej úrovni. Boh je v oboch spomínaných oblastiach vzácne vyrovnaný.
V SZ dobe možno vnímame Boha viac ako spravodlivého, zákonníckeho (prísneho), ale je tam veľa situácií, keď sa prejavuje ako láskavý a milosrdný; celý plán záchrany je prejavom Božej lásky a milosti.
V NZ období je akoby viac prezentovaná Božia láska, ale aj tu Ježiš Kristus jasne hovorí, že prišiel na túto zem, aby naplnil zákon; jeho smrť na kríži potvrdzuje, že si tak vážil (ctil) nemennosť zákona, že na záchranu človeka bol ochotný podstúpiť smrť.

3. Aplikácia do života

Máme aj my uplatňovať v praxi v rovnakej miere lásku a zákon, alebo by  sme mali viac preferovať jednu z týchto dvoch oblastí?
Pán Ježiš dáva na záver svojho pôsobenia učeníkom nové prikázanie – Jan 13,34 – „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali.“, podobne aj Jan 15,12.
Toto „nové prikázanie“ nie je vôbec nové. Pán Ježiš o ňom hovoril 3,5 roka, keď chodil po tejto zemi – o láske k nebeskému Otcovi a k blížnemu svojmu. Pri jednej príležitosti, keď farizeji „ohovárajú“ Ježiša, že stoluje s colníkmi a hriešnikmi Pán Ježiš cituje SZ proroka Ozeáša (Mt. 9,13.) „Lebo milosrdenstvo chcem a nie obeť.“
Problém nedostatku lásky sa nevyskytoval len u farizejov a zákonníkov, ale aj my máme často tendenciu prikloniť sa viac k zákonníctvu ako k milosrdenstvu, alebo viacej uplatňujeme v živote lásku a ignorujeme zákon? Kde vás to viacej ťahá?
Pán Boh totiž veľmi dobre vie, že mnohí ľudia majú niekedy chuť zobrať spravodlivosť resp. zákon do vlastných rúk a vtedy to končí obyčajne zle. V Biblii na to nájdeme viacej príkladov: apoštol Pavol pred obrátením, Samson, Saul, mnoho izraelských kráľov, atd.
Elen G. Whitevá v knihe Výchova (251) píše myšlienku, ktorá sa týka  postoja učiteľa k neposlušným žiakom: „Každý pravý učiteľ cíti, že ak sa má pomýliť, tak radšej na strane zhovievavosti, než na strane prísnosti…
Na ďalšej strane to zovšeobecňuje Výchova (252) „Ježiš s nami zaobchádza omnoho lepšie, než si zaslúžime a tak ako sa on správa k nám, máme aj my pristupovať k iným“.
Nájdeme aj v NZ priame doporučenie, aby sme namiesto zákona a spravodlivosti uplatňovali radšej lásku a milosrdenstvo?
Pán Ježiš v kázaní na hore hovorí mnohým známe ponaučenia (Mt. 5, 38-44.) „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé, … ak ťa niekto núti na míľu, choď s ním dve … a neodvracaj sa od toho, kto si chce požičať od teba … milujte svojich nepriateľov, modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú.“

Doporučenie do života:

Ak sa máme rozhodnúť v oblasti vzťahov a komunikácie, urobme radšej chybu na strane milosrdenstva, ako na strane zákona.

Čo nám hovoria rodokmene?

Mt. 1.1 -„Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“ (SEP)

Matúš píše evanjelium svojim bratom Židom a preto svoje evanjelium začína rodokmeňom, aby dokázal z ich vlastných Písem, že Ježiš je potomkom kráľa Dávida a praotca Abraháma, teda že je Mesiáš, tak ako bolo predpovedané v SZ. Pre Židov bolo jedným zo znamení „pravosti“ proroka, ak spĺňal rodovú podmienku.

Mt. 1.1 – „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“

V SZ nájdeme na viacerých miestach zasľúbenie o Dávidovom potomkovi.
Prorok Nátan hovorí Dávidovi – 2 Sam. 7,12.13 – „Keď uplynie tvoj čas, a ty si ľahneš ku svojim otcom, dám ti potomka, ktorý bude pochádzať z teba, a upevním jeho kráľovstvo. On vystaví dom môjmu menu a upevním jeho kráľovský trón na veky.“ (SEvP)

Žalm 89,4.5. – „So svojím vyvoleným uzavrel som zmluvu, svojmu sluhovi Dávidovi som prisahal: Naveky upevním tvoje potomstvo, vybudujem tvoj trón z rodu na rod.“ (SEP) (podobne Žalm 132,11.; Iz 9,6.)

Všetky tieto verše hovoria, že potomok kráľa Dávida bude kráľom a že bude vládnuť na veky.
E.G.Whitová v knihe Patriarchovia a proroci (575) píše – „Dávid a jeho rod dostali slávne zasľúbenia, ktoré siahajú do večnosti a ktoré nachádzajú svoje konečné naplnenie v Kristovi.“

Mt. 1.1 – „Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho“

Abram (Abrahám) dostal počas svojho života viacej zasľúbení, ktoré sa mali naplniť až v ďalekej budúcnosti: 1M 12,3. – „Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme.“ (SEP), 1M 18,18. – „Abrahám sa iste stane veľkým a mocným národom a požehnané budú v ňom všetky národy zeme.“ (SEP)

1M 22,18. – „A v tvojom potomstve požehnané budú všetky národy zeme, pretože si poslúchol môj hlas.“ (SEP)

O akom požehnaní hovoria tieto zasľúbenia?
Požehnanie znamenalo už v najstarších dobách v celom Oriente zvláštnu životnú silu, ktorá človeku umožňuje dosiahnuť úspech na svete.
Požehnanie pre Izraelitov znamenalo byť s Hospodinom a v praxi to predstavovalo – mať veľa potomkov, mať veľké stáda dobytka, oviec, bohatú úrodu plodín, pokoj od nepriateľov, od vojen; neplatilo to však vždy a automaticky.
Spomínané požehnanie v SZ dobe Židia chápali tak, že to platilo len pre pravoverných Izraelitov resp. cudzincov, ktorí prijali Mojžišove zákony.
Chýbal tu však prvok zo zasľúbenia Abrahámovi „požehnané budú všetky národy zeme “
V NZ dobe toto požehnanie Židia spojili s príchodom Mesiáša, ktorý mal pre nich zabezpečiť nie len materiálny blahobyt, ale predovšetkým nezávislosť od Rimanov. V tomto duchu Židia vítali Ježiša pri vstupe do Jeruzalema:

Lk. 19,38. – „…Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

Mt. 21,9. – „No zástupy… volali: Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!“

Bol tu však problém: kým Židia vzťahovali toto požehnanie len na seba, sám Ježiš nie raz naznačil, že neprichádza len pre Židov, ale prináša požehnanie aj pre iné národy… Príklady: Ježiš a Samaritánka; Ježiš a Kananejská žena, Ježiš a rímsky stotník  o tom jasne hovoria.
Príchodom a službou Mesiáša sa plne naplnilo proroctvo – zasľúbenie dané Abrahámovi o požehnaní pre všetky národy, teda ako pre Židov tak i pre pohanov. Apoštol Pavol píše o tomto požehnaní pre pohanov v liste Gal. 3,8 – „Keďže sa v Písme predvídalo, že Boh z viery ospravedlňuje pohanov, už Abrahám dostal prísľub: V tebe budú požehnané všetky národy.“ (SEvP);  - (podobne aj v liste Gal. 3,14.)

Zhrnutie:

Ježiš Kristus, syn Dávida, syn Abraháma svojím príchodom na našu Zem napĺňa SZ proroctvá o príchode Mesiáša. Napĺňa jedno z prvých zasľúbení dané Abrahámovi od Hospodina, ktoré sa týkalo nie len Izraela, ale všetkých národov na celej zemi. Príchodom Mesiáša sa dostalo milosti – požehnania každému z nás, bez rozdielu, aký boli naši predkovia. Je to požehnanie pripravené a ponúkané pre každého hriešnika na tejto zemi,  je to požehnanie, ktoré je pripravené aj pre teba.  Prijmeš ho?

Počul som od Panovníka, že je koniec s celou zemou

„…lebo od Pána, Hospodina mocností, som počul rozhodnutie o skaze nad celou zemou.“ (Iz 28,22)

Videli ste už film 2012…? Jeho pôsobivé scény zániku všetkého živého veľkou prírodnou katastrofou sa prelínajú s bezmocnosťou nič netušiacich ľudí a silnou zodpovednosťou tých, ktorí boli dopredu informovaní. Rozsah a intenzita apokalypsy, ktorá prekonala očakávania, sa strieda s pudovou túžbou jednotlivcov zachrániť sa.
Reálny námet filmu a dlho známy fakt, že majský kalendár končí rokom 2012, odštartoval sériu nových úvah o konci sveta. Navyše podobnosť s niektorými biblickými správami zo Zjavenia – napríklad rozpálené slnko (Zj 16,8), obrovské zemetrasenie (Zj 16,8) alebo zánik ostrovov a hôr (Zj 16,20) vedie k otázke, či je možné, aby v roku 2012 mohol naozaj nastať koniec?
Majská kultúra sa datuje približne od roku 2000 pred naším letopočtom až do roku 1541. Vrchol dosiahla v 7. až 9. storočí nášho letopočtu. Majovia patrili medzi tajomných obyvateľov Strednej Ameriky a venovali sa predovšetkým astronómii a matematike.
Za zmienku stojí ich zvláštna číselná sústava. Miesto základných desať číslic (od nuly po desať, ako sme zvyknutí my) používali číselnú sústavu, kde bolo základných číslic dvadsať (teda od nuly po dvadsať). Asi by sme si na to nezvykli, ale pre nich to bolo prirodzené. Počítali skôr s biologickým než s abstraktným metrickým delením a ich sústava vznikla ako nevyhnutný dôsledok tvorby kalendára. Ten bol veľmi dômyselný. Najvýznamnejšia skutočnosť, ktorá ich kalendár charakterizuje, je cykličnosť, keď jednotlivé časové periódy menili svoj charakter a zároveň sa pritom stále opakovali.
Čas hral v majskej filozofii a v pohľade na svet kľúčovú úlohu. Podľa ich kalendára bude končiť ľudská civilizácia rokom 2012. Celá Zem má byť v tomto roku úplne očistená, vrátane ľudských sŕdc. Potom ľudstvo vstúpi do novej civilizácie, úplne odlišnej od tej, ktorú poznáme teraz.
Mohli mať starí Majovia spoľahlivejšie informácie o trvanlivosti vecí okolo nás, než máme my dnes?
Okrem toho, že Majovia mali vyspelú civilizáciu, treba pripomenúť i skutočnosť, že to bola pohanská kultúra s mnohými kultmi a obradmi, ktoré sa neobišli bez krutých ľudských obetí – žiadny „svätci“.
Na druhej strane je ale pravda, že zásadný pohľad na vývoj ľudských dejín až k samotnému záveru, ktorý dodnes uznávame ako dôležité posolstvo pre našu vieru, nepovedal Boh žiadnemu „svätému mužovi“, ale pohanskému kráľovi Nabuchodonozorovi. Len vďaka Danielovmu výkladu máme dnes v Biblii jeho 2. kapitolu. Babylonský kráľ si z prorockého sna berie poučenie a robí opatrenia. Stavia sochu celú zo zlata, aby zaistil nesmrteľnosť svojej ríši.
Aké poučenie si vezmeme my a aké urobíme opatrenia?
Čas našej planéty Zemi sa naozaj blíži ku koncu – „je rozhodnuté“ (Iz 28,22) – a návrat Ježiša Krista je pred nami. A aj keď podľa Božieho posolstva nepoznáme dňa ani hodiny, každý podnet a každá príležitosť k príprave na túto udalosť je dôležitá…
Dobrou správou je, že skutočná záchranná „ARCHA“ je spoľahlivá, už dávno pripravená a je dostatočne „veľká“ pre všetkých, ktorí chcú prežiť večnosť v úplne inej civilizácii, než je tá naša.