Stratený a nájdený

Robert Robinson, chudobný osirelý chlapec bez domova, sa potĺkal z miesta na miesto. Po otcovej smrti zostal zatrpnutý a plný hnevu. Ocitol sa v zlej spoločnosti, začal žiť zhýralým životom a stal sa z neho alkoholik. Keď sa raz potuloval s kamarátmi po meste, stretli starú Cigánku. Ponúkla sa, že im za trochu alkoholu prečíta z ruky ich ďalší osud. Keď uvidela Roberta, ukázala naňho a povedala: „Ty budeš žiť tak dlho, že uvidíš svoje deti aj vnúčatá.“ Jej slová ho zasiahli. „Ak sa mám dožiť svojich detí a vnúčať,“ pomyslel si, „budem musieť zmeniť spôsob života. Nemôžem žiť tak ako doteraz.“

Na námestí si všimol veľký stan a plagáty, ktoré pozývali na prednášku známeho evanjelistu. Bez váhania sa rozhodol, že sa tam pozrie. Kazateľ a evanjelista George Whitefield práve poslucháčom vysvetľoval, ako veľmi nás Ježiš Kristus miluje. Na Roberta jeho slová veľmi zapôsobili. Prijal krst a zapísal sa do kazateľského seminára. Ukončil ho v roku 1758 a stal sa metodickým duchovným. Mal vtedy 23 rokov.

Z vďačnosti za to, že mohol spoznať svojho Spasiteľa, a ako spomienku na svoj predchádzajúci biedny život, ktorý prežiarili pôsobivé slová o Božej láske ku každému človeku, napísal Robert pieseň: „Come, Thou Fountof Every Blessing“ (Príď, prameň a požehnanie). Spieva sa v nej: „Koľko Ti dlhujem za milosť každodenne, až prídeš, vezmi ma k sebe. Teba chváliť chcem večne.“ Text vyšiel tiež ako báseň a mnohí veriaci si ju obľúbili.

Po rokoch Robert opustil svoje kazateľské miesto a zanechal život s Bohom. Raz cestoval dostavníkom spoločne so ženou, ktorá sa s ním chcela rozprávať o svojej viere a o Bohu. Robert bol na dne a nemal záujem o niečom diskutovať – a už vôbec nie o viere.

„Mali by ste si vypočuť jednu nádhernú báseň, ktorú som nedávno objavila,“ nenechala sa pani odbiť. Čítala mu slová básne a netušila, že ich číta jej autorovi. Keď skončila, Robert sa pokúsil zmeniť tému konverzáciu. Márne. Spolucestujúca sa stále vracala k slovám básne a k tomu, čo chcú vyjadriť.

Nakoniec zúfalý vybuchol: „Vážená pani, tú báseň poznám naozaj dobre. Ja som ten nešťastný a úbohý skladateľ, ktorý ju pred rokmi napísal. Dnes by som dal čokoľvek za to, aby som mohol prežívať znovu to, čo som prežíval vtedy.“ Pani ostala po týchto slovách zaskočená a až do konca spoločnej cesty sa neodvážila prehovoriť. Kým však dostavník dorazil do cieľa. Duch Svätý na Roberta hlboko zapôsobil. Znovu uveril a verne slúžil Bohu až do svojej smrti v roku 1790.

Tiež niekedy cítite, že váš život s Ježišom Kristom nie je v harmónii? Možno máte obdobie, keď je vám predstava Boha vzdialená, keď je vám predstava Boha vzdialená, keď máte pocit, že ho nepotrebujete a stačí vám život, aký práve žijete. Ale ste skutočne šťastní? Cítite sa naplnení a radostní? Bez ohľadu na to, ako mizerne sa môžete cítiť a aké ťažkosti prežívať. Boh vám je stále nablízku. Čaká, kedy sa vrátite, aby vás mohol znovu prijať za svoje milované deti.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Zmierenie

V roku 1970 Japonci obsadili Kóreu a okupovali ju až do konca druhej svetovej vojny. Počas okupácie spáchali na kórejskom obyvateľstve množstvo zločincov. Proti japonskej nadvláde sa v Kórei konalo mnoho protestov. Na najväčšej celoštátnej manifestácii za získanie samostatnosti sa odhadom zúčastnili dva milióny ľudí. Protesty však boli japonskou vládou tvrdo potlačené.

Okupanti zaobchádzali neľudsky so všetkými Kórejčanmi, no zvlášť kruto sa správali ku kresťanom. Keď im bolo zakázané navštevovať kostoly a modlitebne, rozhodol sa istý kórejský duchovný usporiadať poslednú bohoslužbu na rozlúčku. Požiadal teda okupačnú správu, aby mu dovolili otvoriť kostol. Po dlhom diskutovaní s tým japonský dôstojník súhlasil.

V dohodnutý čas sa v kostole zhromaždilo veľa rodín, aby naposledy spoločne chválili Boha. Keď veriaci začali hlasno spievať: „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…,“ japonskí vojaci zatarasili všetky vchody a drevený kostol zapálili. Ľudia pred kostolom bezmocne počúvali a sledovali, ako besniace plamene pomaly prehlušujú spev a zúfalý krik detí vnútri kostola. Požiar dohorel, ale plamene nenávisti tleli hlboko v srdciach Kórejčanov. Japonci boli nakoniec porazení a z Kórey museli odísť. Nenávisť Kórejčanov k okupantom však každým rokom rástla. Tragédiu pripomínal pamätník, ktorý postavili na mieste spáleného kostola.

V roku 1971 pamätník náhodne objavila skupinu japonských turistov. Keď si prečítali mená tých, ktorí vtedy v kostole zhoreli, a keď sa dozvedeli všetky podrobnosti, pocítili veľkú hanbu a hlbokú ľútosť. Po návrate domov sa rozhodli, že sa pokúsia túto starú krivdu nejako napraviť. Dali dohromady 10 miliónov jenov (približne 80 000 eur) a rozhodli sa postaviť na mieste tragédie malú kaplnku.

Na jej slávnostné otvorenie vyslali delegáciu. Počas slávnosti zazneli prejavy, účastníci si pripomenuli podrobnosti tragédie, uctili si všetky obete, ale napriek tomu bolo v kaplnke cítiť nenávisť, ktorá po celé tie roky rástla. Keď však na konci programu začali kórejskí a japonskí kresťania spoločne spievať pieseň „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…,“ stalo sa niečo zvláštne. Po tvárach inak stoických Japoncov začali stekať slzy. Otočili sa k svojim kórejským spoluveriacim a prosili o odpustenie. Keď potom spievali slová refrénu: „Len pri kríži Ježišovom pokoj stály nachádzam. Pán ma teší svojím Slovom, večný život dá mi sám,“ stalo sa niečo aj s Kórejčanmi.

Jeden kórejský veriaci sa obrátil k Japoncovi, potom druhý, tretí…. a príval emócií už nebolo možné zadržať. Bolo to niečo nečakané a neslýchané. Tu, v kaplnke postavenej na mieste nepredstaviteľnej tragédie, plačú od dojatia ľudia vychovávaní k tomu, aby na verejnosti nikdy neprejavili svoje city. Slzy ľútosti a odpustenia zmáčali pamätné miesto horkosti a nenávisti. Prišlo zmierenie, nastala láska a mier.

Odpustenie má premieňajúcu moc. Odstraňuje tvrdú škrupinu ľahostajnosti, oživuje citlivosť našich sŕdc a napĺňa nás láskou a súcitom.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Jakub mi povedal ahoj

Istí manželia sa rozhodli, že si adoptujú štyri deti. Deti už neboli malé a mali jazvy na duši. Ich štart do života nebol práve najlepší. Adoptívni rodičia ich zahrnuli neobyčajnou láskou a robili všetko preto, aby sa z nich stali štastné, normálne, vyrovnané deti. Nebolo to však jednoduché. Ich noví rodičia sa museli veľa učiť a mnohé prehryznúť. Museli  preukázať ohromnú trpezlivosť, stále znovu určovať hranice, prejavovať veľkú vynaliezavosť a vytrvalosť.

Najstarší Ján mával z času na čas ťažké depresívne nálady. V takýchto chvíľach sa uzatváral do seba a nespolupracoval so spolužiakmi a učiteľmi. Pre jeho zachmúrenosť vznikla medzi ním a ostatnými deťmi v škole bariéra.

Rodičia desaťročnému Jánovi neprestajne preukazovali lásku, aby aspoň doma cítil istotu. Jedného dňa popoludní im zavolal triedny učiteľ a požiadal ich, aby prišli do školy porozprávať sa. Povedal im, že chlapec sa často stráni ostatných detí, nezapája sa do hier, nekomunikuje.

Večer s ním o tom skúsili hovoriť. „Prečo nám nepovieš o svojom trápení? Možno by sme ti mohli pomôcť.“

Ján vážne a priamo odpovedal: „Ja naozaj neviem. Chcel som sa im všetkým vyrovnať! Ani neviem prečo.“

„Vyrovnať sa im v čom?“ zisťovala mama.

„Sú na tom tak dobre…“

„Myslíš si,“ pýtal sa ďalej otec, „že keď nemuseli prežiť také ťažkosti ako ty, môžeš sa na nich hnevať?“

Ukázalo sa, že problém nebol v ostatných deťoch, problém si chlapec nosil v sebe. Rozhovor sa natiahol do neskorých hodín a rodičia mali pocit, že sa veci aspoň trochu pohli k lepšiemu.

V noci mama dostala nápad. Ráno si zavolala Jána a spýtala sa ho: „Spomínaš si, ako si vypĺňal tabuľku splnených povinností? Teraz budeš mať inú tabuľku. Každý večer si do nej napíšeš, čo pekné pre teba niekto v ten deň urobil.“

Prvý večer Ján zapísal jediný riadok: „Jakub mi dnes povedal ahoj.“ Ďalší deň to bolo horšie. Nemal si čo poznačiť. Tretí deň napísal: Pán učiteľ ma nechal rozdávať papiere.“ Pre chlapca, ktorého vzťahy s okolím boli veľmi krehké, to bol veľký a dôležitý prejav dôvery.

Do štvrtého dňa si napísal: „Jakub si ma vybral do družstva, aj keď boli na výber ešte ďalší traja chlapci.“ Ďalší deň si poznamenal dve vety: „Pán učiteľ ma nechal pozbierať domáce úlohy,“ a „Tomáš mi ukázal svoje šípky.“

Zoznam bol každý deň o niečo dlhší. Za týždeň Ján zistil, že políčka v tabuľke sú malé a že do nich nemôže zapísať všetko. Keď mu na konci mesiaca mama podávala ďalšiu tabuľku, bránil sa: „Už mi ju nedávaj, musel by som do nej zapisovať celý večer a toľko času nemám.“

Zaujal ma jeho prvý zápis: „Jakub mi dnes povedal ahoj.“ Často si ani neuvedomujeme, čo môže jednoduché gesto, drobný skutok, prosté slovo alebo úsmev znamenať pre druhého človeka aký veľký vplyv môžu mať.

Rovnako dôležité však bolo aj Jánovo rozhodnutie a jeho odvaha začať meniť svoj postoj. Bez jeho snahy by ani priateľské gestá druhých nepriniesli ovocie. Ak chceme meniť vzťahy s ľuďmi, musíme začať u seba.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Ťarcha Mary Mallonovej

Život Mary Mallonovej sa spočiatku odvíjal nenápadne. V rodinom Írskom nezažila nič zaujímavé, možno len to, že v detstve prekonala týfus. Neskôr odišla do Ameriky a plná očakávania a veľkých snov začala nový život v New Yorku. A začala ho dobre – krátko po príchode si našla miesto kuchárky v jednej zámožnej rodine.

Po niekoľkých mesiacoch však traja členovia rodiny ochoreli na týfus. Mary si našla nové miesto. Aj tam sa po niekoľkých mesiacoch objavilo rovnaké ochorenie. Ďalšie miesto si našla u farmára na vidieku v štáte Maine. Celú jedenásťčlennú rodinu zachvátila nákaza týfusu. Od otca tejto rodiny dostala Mary špeciálnu odmenu za všetko, čo u nich prežila. V roku 1903 sa vrátila do New Yorku. Tentoraz epidémia zasiahla celé okolie domu, v ktorom pracovala opäť ako kuchárka. Táto udalosť sa prvýkrát objavila v úradnom zázname.

O rok neskôr Mary pracovala v štáte Rhode Island. Štyria členovia rodiny, v ktorej viedla domácnosť, ochoreli rovnako. Jej ďalší pohyb môžeme sledovať pomerne presne podľa výskytu týfusu. Začala pracovať v novej rodine, pripravila dezert z čerstvého ovocia; jej šikovné ruky ho vedeli krásne ozdobiť. O pár dní sa u niekoľkých členov rodiny prejavili prvé príznaky choroby.

Mary sa náhlivo presťahovala na ďalšie miesto. Tentoraz sa však o ňu začal zaujímať odborník na týfus doktor G. A. Soper. Pozorne sledoval, čo sa bude diať na jej novom pracovisku u bohatej rodiny na Park Avenue. Čoskoro v dome ochorela práčka, ale vyliečila sa. Potom ochorela dcéra majiteľa domu – a chorobe podľahla.

Na druhý deň pred domom zastavila sanitka s lekárkou v sprievode troch policajtov. Kuchárku napriek jej protestom previezli do nemocnice a dôkladne vyšetrili. Podozrenie sa potvrdilo. Jej organizmus si vypestoval imunitu, ale stal sa nositeľom smrtonosnej nákazy. Nemocnica jej zabezpečila izolované ubytovanie. Prepustili ju odiaľ po troch rokoch, keď sľúbila, že si nájde iné zamestnanie.

Na slobode si zmenila meno a zmizla. Najskôr pracovala v práčovni, ale neskôr dostala ponuku robiť v kuchyni – a neodolala. Znovu sa kde-tu začali objavovať prípady ochorenia.

V roku 1915 sa doktor Soper dozvedel, že v jednej newyorskej nemocnici sa objavilo dvadsať prípadov týfusu. Doktor Soper navštívil nemocnicu, prezrel pacientky a ponáhľal sa do kuchyne. Nemýlil sa. Kuchárka sa síce volala inak, ale bola to dobre známa Mary Mallonová. Tentokrát sa už ani nebránila, keď ju odvádzali do jej karanténneho bytu v nemocnici. Tam potom strávila celých dvadsaťtri rokov.

Historik poznamenal: „Tridsať rokov napľňala nákaza týfusu, prinášajúca veľké utrpenie a krutú smrť, jej život horkosťou a trápením ducha.“ Nás však ohrozuje ešte väčšie nebezpečenstvo – nákaza zla, hriechu. Ako často sa človek, ktorý je na tom zdanlivo dobre, stáva príčinou tragédie pre iných? Zárodky zla, ktoré nosíme a pestujeme vo svojom srdci, zaručene prinesú bolesť a utrpenie nám samým, ale možno ešte viac ľudom okolo nás.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová