Nádej

„Z úzkosti som volal na Hospodina, a vyslyšal ma; Hospodin ma postavil na priestranstvo.“ (Žalm 118, 5)

Keď mohutný zával v hĺbke 700 metrov pod zemou odrezal od sveta 33 baníkov, mnohí hore na zemi si mysleli, že neexistuje šanca, aby to niekto z nich prežil. Čiľania sa však odmietli vzdať nádeje. Pod obrovským tlakom verejnosti vláda prevzala zodpovednosť za záchranné práce. Nasadili všetku dostupnú techniku. Najprv urobili do priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že by sa v ňom mohli baníci nachádzať, osem prieskumných vrtov. Na sedemnásty deň po nehode sa hrot vrtnej súpravy preboril do prázdnej komory. Keď ho vytiahli, bol na ňom lístok so správou: „Estamosbienenelrefugio, los 33.“ („Sme v poriadku v úkryte. Je nás 33.“)

Keď sa podarilo obnoviť spojenie so zavalenými baníkmi, na povrchu nastala nesmierna radosť. Čile žilo jedinou myšlienkou – musí sa nájsť spôsob, ako uväznených baníkovzachrániť.Do podzemia začali posielať jedlo, vodu a lieky v špeciálnych nádobách, ktoré sa vošli do úzkych vrtov. Zaviedli aj spojenie cez telefón a video, aby muži pod zemou mohli komunikovať so svojimi záchrancami a rodinami.

Tri veľké medzinárodné tímy poskytli na záchranné práce svoje vrtné súpravy s cieľom vyvŕtať otvor s takým priemerom, aby ním mohol prejsť človek. Medzitým sa poprední konštruktéri snažili vyrobiť záchrannú kapsulu, v ktorej by bolo možné cez vrt vytiahnuť človeka. Napokon po 69 dňoch horúčkovitých záchranných prác boli baníci po jednom vytiahnutí z hĺbky. Všetkých 33 mužov bolo zachránených. Odhaduje sa, že asi miliarda ľudí sledovala záchrannú akciu v priamom prenose v televízii alebo na internete. Písalo sa o najväčšej záchrannej akcii v histórii baníctva.

„Nádej je motor života. Kde umiera nádej, umiera život.“ (Arthur Honegger)

 

Baníci

„Všetci čo očakávate Hospodina, buďte silní a nech je pevné vaše srdce.“

Baníci, ktorí pracovali v čílskej bani na ťažbu zlata a medi v San José, si každý deň pri zostupe po špirálovitej štôlni dolu do tmy uvedomovali obrovské riziko. Baňa bola stará vyše sto rokov. Často sa stávalo, že v dôsledku otrasov zbíjačiek a banských strojov steny praskali a zo stropu sa sypali kamene a množstvo prachu. Už v minulosti tu došlo k viacerým banským nešťastiam. Banská spoločnosť musela uhradiť množstvo pokút za porušenie bezpečnostných predpisov. Biznis je však biznis a ľudia potrebujú prácu. Preto do bane každý deň fárali muži v dobrej viere, že štôlne a banské chodby vydržia ešte túto jednu zmenu.

5. septembra 2010 sa tridsiatim trom mužom, ktorí pracovali hlboko v podzemí, zdalo, že je všetko v poriadku. Potom sa znenazdania s ostrým praskaním a ohlušujúcim dunením dala do pohybu skalnatá klenba s hmotnosťou približne 700 000 ton. Vznikol obrovský zával, ktorý odrezal všetky prístupové šachty a zničil ventilačný systém i všetky siete. Keď konečne nastalo ticho a prach sa usadil, baníci zistili, že sú uväznení asi 700 metrov pod zemou a päť kilometrov od vstupu do bane.
Skúsení baníci pochopili, že „niet cesty späť“. Nezostáva im nič iné, len čakať, postarať sa o základné životné potreby a dúfať, že záchrana príde zhora.

„Pamätaj, že aj tá najťažšia hodina v tvojom živote má len 60 minút.“  (Sofokles)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Pichliače

„Navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým!“ (Kol. 3, 13)

Bola to jedna z najchladnejších zím. Veľa zvierat zahynulo od chladu. Dikobrazy, uvedomujúc si túto zlú situáciu, sa rozhodli dať sa dokopy. Bol to skvelý nápad, ako sa uchrániť pred chladom a pomôcť si navzájom udržať teplo. Ale čím boli pri sebe bližšie, tým viac sa navzájom zraňovali svojimi pichliačmi. Povedali si, že to asi nebol dobrý nápad.

Rozhodli sa vzdialiť od seba, no potom začali umierať na chlad. Museli sa teda rozhodnúť – buď dovolia, aby ich ranili pichliače ich spoločníkov, alebo jednoducho zahynú. Rozhodli sa múdro – vrátia sa k sebe za cenu, že sa porania.

Dikobrazy sa naučili žiť s ranami, ktoré si navzájom spôsobili svojou blízkosťou, ale zachovali si teplo svojou spolupatričnosťou. Takto sa im podarilo prežiť.

„Všetci trpíme hladom lásky k človeku, a keď je hlad, chutí aj zle upečený chlieb.“ (Maxim Gorkij)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková