Muž pevných zásad

„Ten, kto ostríha prikázania, nepozná ničoho zlého. A srdce múdreho pozná čas a súd.“(Kaz. 8, 5)

„Keď obrátim čln k brehu, vyskoč a chyť sa vesla, ktoré podám. Toto je dobré miesto na táborenie. Daj však pozor, aby neskočil do močariny.“

Jožko, ktorému som dával tieto rady, sedí v prednej časti kanoe, vytiahne veslo z vody a trochu povýšeneckým hlasom hovorí: „Zo zásady neleziem v topánkach do bahna a..“ Kanoe však už bolo blízko brehu a Jožko chtiac-nechtiac musel vyskočiť a rýchlo sa chopiť vesla, ktoré som mu podal.

Vyťahujem kanoe na breh. Jožko si medzitým čistí topánky.

„Tu chceš prenocovať?“

„Áno, tu!“

Od rána pozorujem, že Jožko má dnes zase svoj „zásadový deň“! Je to dobrý chlapec. Prežili sme už kadečo na svojich potulkách po rovníkovej Afrike. Keď ho však „chytí“ jeho povestný zásadový deň, lepšie je nevšímať si ho.

Z kotlíka nad ohniskom sa šíri príjemná vôňa. Vyťahuje z batohu vrecko s tabakom. „Dáš si?“

„Dobre vieš, že nefajčím! To je moja zásada!“

„Ale choď kdesi s tými tvojimi zásadami. Veď to človeku ide na nervy. Aha, po prúde pláva kanoe! Hej! Kamaráti!“

Šikovným manévrom zvrtne mladý muž kanoe k brehu. O chvíľu spolu živo diskutujeme. Dvaja mladí muži z Argentínci, hľadači diamantov. Po rieke S. Francisco sa plavia prvýkrát. Dozvedáme sa, že majú naponáhlo. Dopočuli sa o veľkých náleziskách diamantov na dolnom toku rieky. Chcú tam doraziť čím skôr, aby im vraj niečo zostalo. Všetko nasvedčuje tomu, že bude jasná noc, preto sa rozhodli plávať aj v noci. Sú to príjemní a odvážni chlapci. Pozývajú nás, aby sme šli s nimi.

Mne sa ich návrh celkom pozdáva. Obraciam sa na Jožka. „Jožko, azda by sme mohli. Budeme plávať spolu! Za nočného chládku to bude krásne dobrodružstvo, čo ty na to?“

„Ak máš chuť, tak choď! Ja mám toho dnes už dosť. Pozri na tie mozole na rukách! A okrem toho – taký silný prúd! Každý musí vedieť, že rieka má veľký spád. Ja sa v noci nikam nepustím! Nikto z nás to tu nepozná a ja nikdy neleziem tam, kde to nepoznám! A už vôbec nie v noci! To je moja zásada!“

Bodka, výkričník! Nikto na svete by Jožka neprinútil, aby sa vzdal svojich zásad. Po polhodine sa s nami Argentínci rozlúčili a odplávali.

Noc nám uplynula pokojne a hneď na svitaní sme sa pripravovali na ďalšiu cestu.

„Tí Argentínci sú už dobrých 50 kilometrov pred nami! Bola taká krásna, jasná noc. Mali sme ísť s nimi. Ale kdeže, ty s tvojimi zásadami…“ pokúšam Jožka, ktorý má už zas dobrú náladu, milo sa usmieva a utešuje ma: „No, no! Boli by sme sa museli striedať vo veslovaní a takto sme sa aspoň poriadne vyspali! Teraz sme ako rybičky. Cez deň sa predsa len inak pláva ako v noci!“

Sme už niekoľko hodín na ceste. Prúd rieky je náramne silný. Aj keď sa z opatrnosti držím pri ľavom brehu, naše ľahké plavidlo aj tak letí ako šíp. Neraz musíme napnúť všetky svaly, aby sme bezpečne prešli divokými perejami, v ktorých sa vo vodnej pene ukazujú ostré kamene. Zrazu sa nám zazdalo, akoby v diaľke – hrmelo.

„Jozef, počuješ to?“

„Počujem! Tam, za tou zátokou niečo bude! Zaveslujme k brehu! Rýchlo, rieka tu má hlboké koryto!“

Po veľkej námahe prekonávame prúd a tesne pred zákrutou zachytávame konárov nad rieku sa skláňajúceho stromu. Konečne sme na pevnej zemi a vyťahujeme kanoe na súš.

„Vylezieme na ten pahorok. Tam bude určite dobrý rozhľad. Pozrieme sa, ako to vyzerá s riekou!“

Vyliezame na skalnatý útes a pred naším zrakom sa objavil – vodopád! Tesne za zákrutou padá voda do hĺbky asi 40 metrov. Ten, kto sa dostal do prúdu v strede rieky, je stratený! Zdolať silný prúd je nemysliteľné. Rovnako nemožné je zachytiť sa hladkých skalných stien. Takmer súčasne vykríkneme: „Argentínci!“ Jožko mlčky ukazuje na nejaký dlhý predmet, ktorý leží asi sto metrov pod vodopádom.

Mačetami sme si urobili cestičku krovím a zostúpili sme pod vodopád. Onen dlhý predmet bolo kanoe, prerazené na niekoľkých miestach! Spoznali sme ho. Patrilo dvom Argentíncom. Ich loď strhol mocný prúd, ocitli sa v koryte rieky a potom sa zrútili do hĺbky. Hoci sme prehľadali celé okolie, po mužoch sme nenašli ani stopu. Naše kanoe sme zniesli po chodníku a pokračovali v ceste. Poobede sme našli ešte zlomené veslo a klobúk.

Chcel som klobúk vyložiť, ale Jožko mi v tom zabránil. Nezabudol mi opäť pripomenúť jednu zo svojich zásad: „Načo ti je ten klobúk? Nebudeš predsa nosiť na hlave klobúk po utopencovi! To je moja zásada!“

Už-už som sa natiahol, aby som Jožka trochu štuchol veslom do rebier, ale vtom som si spomenul, že to bola práve jeho zásada, ktorá nás zachránila pred nebezpečnou nočnou plavbou. A už som ani nemukol.

 

„Lepšie nedôjsť, než zájsť príliš ďaleko.“ (Japonské príslovie)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Jeho blahoslavenstvá

„Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je kráľovstvo nebeské.“ (Mat. 5, 3)

Komu je blažene? Kto je šťastný, spokojný a blahoslavený? Možno ste už niekedy počuli nasledujúci príbeh: Jeden kráľ trpel bolestivým ochorením a niekto mu poradil, že ho môže vyliečiť jediné – musí nájsť šťastného človeka, obliecť si jeho košeľu a nosiť ju celú noc a celý deň. Poslovia sa rozbehli po celej ríši, aby našli šťastného človeka a priniesli jeho košeľu. Prešli celé mesiace, no nikto sa nevracal. Až raz sa poslovia konečne vrátili späť ku kráľovi. Ten sa netrpezlivo opýtal: „Tak našli ste v mojom kráľovstve niekoho šťastného?!“ „Ó, kráľu, v celom kráľovstve sme našli len jedného jediného šťastného muža.“ „A kde máte jeho košeľu,“ dožadoval sa kráľ. „Pane, ten človek žiadnu košeľu nemal.“ *
V jednej z najznámejších kázní, Reči na vrchu (Mt 5 – 7), Ježiš predkladá „manifest“ svojho kráľovstva. Zdôrazňuje, kto sú blahoslavení. V deviatich blahoslavenstvách obracia hore nohami všetky svetské hodnoty. Ako prvé uviedol blahoslavenstvo, o ktorom budeme dnes uvažovať: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3) Vo vtedajšom židovskom poňatí boli pojmy chudobný v duchu a materiálne chudobný úzko späté (Lk 6,20). Napokon aj dnes je časté takéto rozpoloženie tých, ktorí majú problém vyjsť s peniazmi. Boh sa vždy zaujímal o núdznych a trpiacich (Ž 9,19). Koniec koncov, služba Mesiáša, ktorá bola v Ježišovi naplnená, sa zameriavala na chudobných: „Duch Pána je nado mnou; lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium …“ (Lk 4,18; ďalší text Iz 61,1) Ako môžu byť chudobní a chudobní v duchu nazvaní požehnanými, keď svet uctieva moc a silu? Dôležitý je prítomný čas použitý v tomto blahoslavenstve: „lebo ich je nebeské kráľovstvo“ (Mt 5,3). V ostatných blahoslavenstvách zaznieva čas budúci. Chudobní v duchu podiel v nebeskom kráľovstve nielen budú mať, ale už teraz môžu prijímať jeho požehnanie. Chudobní nemajú iné útočisko či nádej než to, čo sľúbil Boh. Ak je Boh naše jediné útočisko, zistíme, že Boh je viac než dostatočný. Áno, sme blahoslavení.

Tan, Paul Lee. Encyclopedia of 7700 Illustrations. Rockville, MD: Assurance Publishers, s. 272.273.

Zdroj: Ježiš je víťaz – Elizabeth Viera Talbotová

 

Nie všetko je tak, ako sa na prvý pohľad zdá

„Nenáhli svojimi ústami, a tvoje srdce nech sa neponáhľa vyniesť slovo pred Bohom, pretože Boh je na nebesiach, a ty si na zemi, preto nech je tvojich slov málo.“ (Kaz. 5, 2)

Návštevník zoologickej záhrady si všimol, že jeden ošetrovateľ ticho plače v kúte klietky. Keď sa spýtal, čo sa stalo, dozvedel sa, že v noci zomrel slon. „Mal ho veľmi rád, však?“ pýtal sa ďalej návštevník.

„Nie je to celkom pravda,“ povedal mu. „Ten chlapík plače preto, lebo dostal za úlohu vykopať mu hrob!“

***

Jedna rodina sa ponáhľala do nemocnice, aby im urobili výplach žalúdka. „Určite sme sa otrávili!“ kričali, keď v panike dobehli do nemocnice. „Mačka, ktorej sme dali zvyšky z obeda, náhle dostala žalúdočné kŕče a začala sa zvíjať!“

„Hovorila som ti, že tie huby sú čudné!“ kričala žena.

Aj keď nemali žiadne badateľné zdravotné problémy, lekár si ich nechal pre istotu v nemocnici na pozorovanie. Keď sa po niekoľkých hodinách vrátili domov, našli mačku úplne v poriadku a vedľa nej päť malých mačiatok!

Unáhlené rozhodnutia niekedy dostanú ľudí do veľmi smiešnych situácií. Inokedy to však môže byť trápne alebo aj veľmi nebezpečné. Práve preto by sme si mali dávať pozor a rozlišovať, čo je skutočnosť a čo sa nám len prvý pohľad zdá.

 

„Nepodľahnúť nikdy ilúzii nie je v ľudských silách. V ľudských silách je však nedať sa zdrviť dezilúziou. (A. Pridal)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

 

 

 

Nepodstatné chybičky

„A všetko, čokoľvek činíte, robte z duše jako Pánovi a nie ľuďom.“ (Kol. 3, 23)

Don Shula, tréner Miami Dolphins, v rozhovore s novinármi o svojej práci povedal: „Svojho zverenca upozorním na každú chybu, ktorú si všimnem. Nenapravené chyby sa totiž znásobujú.“

„Nebolo by lepšie niektoré nepodstatné chybičky prehliadnuť?“ spýtal sa jeden novinár.

„A čo je to „nepodstatná chybička“ ?“ spýtal sa tréner.

Veľmi som o tom uvažoval. Existuje vôbec niečo také? Myslím pritom na svoju rodinu, naše deti. Mnoho vecí človek nechá tak, pretože je unavený. Nechce vyvolať spor a narušiť dobrú atmosféru. Nekorigované chyby sa však znásobujú, aj keď sa nám možno zdajú zanedbateľné. Keď vidíme, že niekto urobil chybu, mali by sme ho na to hneď taktne upozorniť a nenchávať si to na inokedy. Je to tak lepšie a ľahšie pre nás, naše deti alebo kohokoľvek, koho sa to týka, pretože to funguje vo všetky medziľudských vzťahoch.

Pamätajte si, že úspech spočíva v detailoch. Všetko, čo človek urobí, každá jeho práca je jeho autoportrétom. Dbajte na to, aby ste pri každej svojej práci svedomito urobili aj tie najmenšie detaily.

 

„Neuvedomovať si svoje poklesky znamená zväčšovať ich.“ (L. N. Tolstoj)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

Vytoč si rozprávku

„Ktokoľvek by prijal jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma; a ktokoľvek by mňa prijal, nie mňa prijíma, ale toho, ktorý ma poslal.“ (Mar. 9, 37)

Mestská knižnica v jednom meste zaviedla nezvyčajnú službu. Nazvali ju „Vytoč si rozprávku“.

Kedykoľvek si nejaké dieťa chcelo vypočuť rozprávku, vytočilo si určené telefónne číslo a hlas zo slúchadla mu vyrozprával krátku rozprávku. Problém bol v tom, že toto číslo sa od čísla miestneho pána farára líšilo len v jednej číslici. Keďže malé pršteky sa často pomýlia, pán farár dostával čoraz častejšie telefonáty od detí, ktoré si chceli vypočuť rozprávku. Po niekoľkých neúspešných pokusoch vysvetliť deťom, že vytočili zlé číslo, si pán farár uvedomil, že mu zostáva jediná možnosť. Šiel do knižnice a požičal si knihu s rozprávkou o troch malých prasiatkach. Keď mu potom omylom nejaké dieťa zavolalo a chcelo počuť rozprávku, jednoducho mu ju do telefónu prečítal.

Zmýliť sa pri telefonovaní o jednu číslicu je maličnosť. Stane sa to nielen druhým ľuďom, ale aj nám. Nenechajme sa tým vyrušiť a nenadávajme. Reagujme tak pružne, ako tento farár, ktorý, aj keď si mohol zmeniť číslo, neurobil to, pretože sa rozhodol spríjemniť život deťom, ktoré mu omylom zavolali.

 

„Služba sa skladá z maličností.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9