Osa pod košeľou

„Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe najdený jako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“ (Fil. 2, 5 – 8)

Bruce uháňal na svojej motorke po širokej diaľnici. Bol horúci letný deň. Košeľu mal rozopnutú a vietor mu vytrvalo vrážal do obnažených ramien a tváre. Jedno auto šlo tesne za ním, ďalšie pred ním a malá dodávka ho predbiehala zľava. Práve vtedy mu pod rozopnutú košeľu vletela osa a pichla žihadlo do jemnej kože v podpazuší. Chcela sa dostať von, ale silný vietor trepotajúci košeľou jej to nedovolil. A tak ho pichla ešte do chrbta a potom do brucha. Zastaviť nemôžem, pomyslel si Bruce. Som v kolóne. Musím si zachovať chladnú hlavu a ísť ďalej, ak nechcem spôsobiť dopravnú nehodu. Osa opäť zaútočila. Možno by som mohol držať motorku jednou rukou a druhou osu zabiť. Bruce sa snažil niečo vymyslieť. Nie, to sa mi nepodarí. Keby som sa ju snažil chytiť, vyzeral by som veľmi smiešne. Ľudia by sa mi smiali a ja bol by som v rozpakoch. Nie, lepšie bude, keď sa budem tváriť, že sa nič nedeje. Bruce uháňal po štvorprúdovke a usmieval sa, akoby sa naplno vyžíval v rýchlej jazde. V skutočnosti sa však cítil biedne. Napokon sa mu podarilo zísť z diaľnice na vedľajšiu cestu. Nadvihol košeľu a osa odletela. Napočítal šesť pichnutí na hrudi a chrbte. Ako často sa ty i ja podobáme Brucemu s osou pod košeľou. Do zboru prichádzame v najkrajších šatách, no naše vnútro je plné rán. Možno zápasíme s nejakým zlozvykom alebo rodinným problémom. Možno sme dyslektici alebo trpíme nejakou inou poruchou, ale nechceme, aby to niekto vedel. Pýcha nás núti držať to v sebe. Bojíme sa byť sami sebou, pretože si myslíme, že musíme byť perfektní, nadpriemerní alebo aspoň trochu lepší než ostatní. Ak sa rozhodneme byť Božími služovníkmi, pýcha musí ustúpiť. Aby sme sa mohli doktnúť iných, musíme zaujať rovnaký postoj ako Kristus a stať sa zraniteľnými. Byť zraniteľný znamená otvoriť sa druhým aj za cenu toho, že sa nám môžu vysmiať alebo nás zraniť, znamená to odhodiť pýchu a prestať predstierať, že som niečím, čím nie som. Ježiš mohol zostať v nebi, mať postavenie, moc a dištancovať sa od ľudského trápenia – ale neurobil to. Rozhodol sa, že sa stane zraniteľným. Prišiel na Zem, narodil sa ako dieťa v chudobnej rodine. Trápil ho rovnako ako nás hlad, smäd, bolesť, únava či osamelosť. Na vlastnej koži zažil, čo to znamená byť odmietnutý priateľmi a nepochopený tými, ktorým chcel tak veľmi pomôcť. Nebeskej slávy sa vzdal len preto, že nás veľmi miloval a tak veľmi túžil pomôcť nám. Preto sa stal služobníkom, ba až otrokom. Keď sa Kristus kvôli nám vzdal toľkého, nemôžeme sa my vzdať sebectva a pýchy, stať sa jeho služobníkmi a robiť to, čo robil on, keď tu bol?

„Každý život je odhaľovaním toho, čím sme.“ (L. Jouvet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

Keď zápasíš s pokušením – Had

„Buďte triezvi a bdejte, lebo váš protivník, diabol, obchádza jako revúci lev a hľadá, koho by zožral, ktorému sa postavte na odpor, pevní vo viere, vediac, že vaše bratstvo inde po svete znáša tie isté utrpenia.“ (1. Pet. 5,8-9)

Stará indiánska legenda hovorí, že pred mnohými rokmi indiánski chlapci odchádzali na určitý čas do samoty, aby sa tam pripravili na dospelosť. Jeden z nich zašiel do nádherného údolia plného krásnych zelených stromov a farebných kvetov. Nič tam nejedol. Na tretí deň, keď sa pozrel na okolité hory, všimol si jeden vysoký vrch, na ktorom už nič nerástlo a ktorého vrchol bol pokrytý jagajúcim sa snehom. Pomyslel si: „Skúsim, či dokážem vyliesť na ten vrch.“ Obliekol si košeľu ušitú z kože, cez ramená si prehodil plášť a vydal sa na cestu hore. Keď zastal úplne na vrchole, stál vlastne na kraji sveta. Videl všetko a jeho srdce sa naplnilo pýchou. Zrazu začul pri nohách nejaký šuchot. Pozrel sa dolu. Bol to had. Skôr než sa dokázal pohnúť, had povedal: „Asi zomieram. Je mi tu veľmi zima. Mrznem. Nemám tu čo jesť, a preto hladujem. Skry ma pod svoju košeľu a vezmi ma dolu do údolia.“

„Nie,“ odpovedal chlapec, „upozornili ma na teba. Viem, čo si zač. Si štrkáč. Keby som ťa vzal so sebou, poštípal by si ma a ja by som musel zomrieť.“

„Nie, nie,“ povedal had, „k tebe sa tak správať nebudem. Ak to pre mňa urobíš, neublížim ti.“

Mládenec ešte chvíľu odporoval, ale had hovoril veľmi presvedčivo. Mal krásne sfarbenie. Nakoniec si ho chlapec predsa len dal pod košeľu a niesol ho dolu údolím. Keď prišli dolu, jemne ho položil do trávy. Had sa však náhle zvinul, švihol chvostom, vyskočil a uštipol chlapca do nohy.

„Ale ty si mi sľúbil…“ vykríkol mládenec.

„Nevyhováraj sa. Vedel si, čo som zač, keď si ma bral pod košeľu,“ povedal had a odplazil sa preč.

  • 2 Pet. 2,9
  • 1 Pet. 5,8-9
  • Mat. 4,1-11
  • Jak. 1,1-15
  • Žid. 2,14-18
  • Júda 24.25

Zdroj: Život bez obáv – Božie slovo – Nová zmluva v modernom jazyku

Keď sa ti zdá, že ťa Boh nemá rád – Otcova láska

„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)

Cez veľkú rieku viedol most ktorým prechádzali vlaky. Keďže po rieke plávali i veľké lode, most sa musel zdvíhať. Na brehu, blízko mosta, stála búdka, v ktorej sedával výhybkár. Tento človek sa staral o to, aby vlaky po moste i lode po rieke prechádzali bezpečne. Raz večer čakal na posledný vlak. V šere podvečera už videl v diaľke svetlá bližiaceho sa vlaku. Chvíľu čakal, kým vlak príde do predpísanej vzdialenosti, aby most spustil. Keď prehodil výhybku a vlak pustil na most, s hrôzou zistil že zariadenie, ktoré zaisťovalo spojenie mosta po spustení, nefunguje. Keď spojenie mosta nebude upevnené, môže sa most rozkolísať, vlak sa vykoľají a zrúti sa do rieky. Bol to vlak, ktorý bol zväčša plný cestujúcich. Utekal preto cez most na druhú stranu, kde bola páka, ktorou mohol most zaistiť ručne. Keď bude vlak prechádzať, musí ju veľmi silno držať. Už počul zvuk vlaku, preto sa na páku takmer zavesil celou váhou svojho tela. Od jeho sily teraz závisel život mnohých.

Zrazu z druhej strany mosta, tam kde stála jeho búdka, začul detský hlások. Krv mu stuhla v žilách.

„Ocko, kde si?“ Jeho malý štvorročný chlapček sa vybral na druhú stranu mostu za ním. V prvej chvíli chcel vykríknuť: „Bež! Rýchlo bež!“ No vlak už bol veľmi blízko. Malé nôžky by nestačili prebehnúť na druhú stranu včas. Tento muž takmer pustil páku a rozbehol sa za svojím synom, aby ho odniesol do bezpečia. V poslednej chvíli si však uvedomil, že páku pustiť nemôže. Buď zahynú ľudia vo vlaku, alebo jeho syn. Chvíľu sa rozhodoval. Vlak sa rútil rýchlo a bezpečne prehrmel po zaistenom moste. Nikto v ňom si nevšimol, ako vlak nemilosrdne odhodil do rieky malé dolámané telíčko chlapca. Nikto nezbadal plačúceho muža, ktorý ešte dlho po tom, čo vlak odišiel, pevne držal zaisťovaciu páku. Nevideli ho, ako ide domov oveľa pomalšie než kedykoľvek predtým, aby povedal svojej manželke, že ich malý chlapec zahynul. Kedy si poslednýkrát poďakoval Bohu za obeť jeho Syna?

  • Ján 3,16
  • Rim 5,8
  • 1 Ján 4,7-11
  • Mat 27,1-50
  • Ján 10,1-15.27.28
  • Mat 7,11

Zdroj: Život bez obáv, Božie slovo – Nová zmluva v modernom jazyku

3. Viera vedie človeka medzi veriacich ľudí. Vzájomná podpora a spoločenstvo prispievajú k väčšej životnej pohode.

Kalifornská univerzita v Berkley v roku 2002 uviedla výsledky dlhodobej štúdie, do ktorej sa v meste Alameda v Kalifornii zapojilo viac ako 6 500 dospelých respondentov. Záverečná písomna správa uvádza, že „pravidelní účastníci bohoslužieb majú oveľa menšie riziko úmrtia v porovnaní s ľuďmi, ktorí na bohoslužby nechodia vôbec alebo len občas, a to aj v prípade, že beriete do úvahy vek, zdravotné návyky a rizikové faktory.“

Texaská univerzita zistila, že pravidelní účastníci bohoslužieb žijú o sedem rokov dlhšie ako ľudia, ktorí do kostola nechodia. Priemerná dĺžka života stúpala úmerne počtu návštev bohoslužobných zhromaždení. Účastníci pravidelných týždenných bohoslužieb mali priemerný vek 82 rokov. U ľudí, ktorí kostol navštevovali menej ako raz týždenne, klesol priemerný vek na 79 rokov. Tí, čo sa na bohoslužbách nezúčastňovali vôbec, dosahovali priemerný vek 75 rokov. (The Sunday Mail, 26. september 1999, s. 55)

Božie slovo podopiera údaje z uvedených štúdií. V Liste Židom 10,23-25 Biblia hovorí o prínose zhromaždení veriacich: „Neochvejne sa pridŕžajme nádeje, ktorú vyznávame, lebo ten, čo nám dal prisľúbenia, je verný. Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň.“

Pozrime sa bližšie na biblickú radu a porovnajme ju s výskumom, ktorému sme sa doteraz venovali. Biblický text vyzýva kresťanov, aby „neopúšťali zhromaždenie“ a

  1. „Venovali pozornosť jeden druhému“.
  2. „Povzbudzovali sa v láske“.
  3. „Povzbudzovali sa“.

Nemusíme vždy chápať, ako sa zmena udiala. Vieme však, že Boh dokáže aj nemožné.Ľudská myseľ nie vždy pochopí, ako z nás Boh urobí nového človeka. Vieme však, že Boh to dokáže. Možno nerozumieme, ako môže Boh posilniť slabú vôľu. Vieme však, že zvládne aj nemožné. Nie je to logické, ale Boh to dokáže. Možno sa to zdá nepravdepodobné, ale Bohu nič nie je nemožné.

Keď pod vplyvom Ducha Svätého žijeme v súlade so zákonmi Stvoriteľa a vzdávame mu chválu životným štýlom, dá nám potrebnú silu na naplnenie našich túžob. Tvorí v nás nový život, ktorý sme sa rozhodli žiť spoločne s ním.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.