A ZAS JE TU CHVÍĽA TÁ …..

1. A  zas je tu chvíľa tá, ktorá roky počíta. Starý rok sa lúči, čo nevidieť skončí, navždy zmizne zo sveta.

Potom môžeme naň snáď, iba tíško spomínať, prúdom času hnaní na cestu pred nami ku predu sa znovu dať.

2.  A keď naspäť mieri zrak, chceme vravieť:   Je to tak!  Hospodin zas s nami bol a vždy nás chránil, keď nám bolo všelijak.

Preto vďaku  vzdávajme, s radosťou Mu spievajme. Novou cestou žitia, ktorou máme ísť, sa Ježišovi viesť dajme.

Ref.:   Ďalej cesty povedú údolím i horami.  Nech ruže šťastia rozkvitnú, Pán nech kráča pred nami.

Takmer vždy “  na rozhraní rokov “  nám príde na myseľ táto prekrásna pieseň.  Moje deti s ňou rástli. Takmer každá novoročná besiedka končila práve touto piesňou.  Bola nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých, akousi modlitbou vďaky za to, čo bolo a prosbou  s  odovzdaním sa do Božieho vedenia v tom, čo ešte len príde.  Nejako samočinne si ju včera podvečer začala spievať moja dnes už vyše 19-ročná dcéra, najmladšia z mojich troch detí a mňa opäť chytila za srdce…   Uvedomila som si, že  Boha potrebujeme na svoju životnú cestu vždy – či sme ešte malí alebo už dospelí, alebo sa naša životná púť blíži ku koncu. Dať sa Ježišom viesť a nasledovať jeho šľapaje, je to najdôležitejšie a najlepšie rozhodnutie pre naše budúce dni – veď cieľ je už na dosah – VEČNÝ DOMOV.  Tak vykročme v dôvere za Ním !

Požehnaný Nový rok 2013 všetkým čitateľom i tvorcom tejto stránky želá zo srdca Evka Krajčová.

PS:

Muž, ktorému sa už neoplatilo vrátiť…

„….. a bolo všetkých dní Enochových 365 rokov. A Enoch chodil s Bohom, a nebolo ho, lebo ho vzal Boh.“ 1.Moj.3,23-24

Malé dievčatko sa vrátilo domov zo škôlky a hneď aj oznámilo mamičke, čo sa nové sa dnes  dozvedela. “ Mami, dnes sme sa učili o veľmi zvláštnom mužovi“ a hneď aj začala príbeh rozprávať.  “ Ten muž sa volal Enoch a ty vieš, mami, že chodieval s Bohom na dlhé prechádzky.“  “ Zatiaľ je to naozaj krásne, miláčik“, povedala mama. “ A ako sa to skončilo?“, pobádala mama svoju malú dcérku k ďalšiemu rozprávaniu.  “ Ach, mami, vieš čo sa stalo? “ veľmi vážne a vzrušene pokračovala malá.  „Jedného dňa oni spolu šli a šli, až už boli príliš ďaleko . Tak  Boh povedal Enochovi: Zašli sme už príliš ďaleko na to, aby si sa teraz vrátil domov. Bude lepšie, keď pôjdeš ku mne a zostaneš už u mňa.“

L.N.Tolstoj: “ Skutočným zmyslom pozemského života je život večný.“

Trpezlivosť

“ vám je trpezlivosti / vytrvať/ treba, aby ste si, keď vykonáte vôľu Božiu, odniesli zasľúbenie “ Žid.10,36

Kým som vyberala z automatu peniaze, môj malý syn zbadal v blízkom výklade nákladné auto. „Mami, pozri, super nákladniak! Kúpiš mi ho ? Prosím! Prosím!  Ani  nie o dva týždne bude mať jedenáste narodeniny – a my sme mu už ako dar kúpili prvý bycikel, po ktorom túžil viac, než po čomkoľvek inom na svete.  Preto som mu povedala, že žiadny nákladniak teraz kupovať nebudeme. „Nikdy mi nič nechcete kúpiť“, hundral nespokojne cestou na parkovisko.

Zdesila som sa, keď som videla jeho reakciu. Uvedomila som si totiž, že rovnako som sa aj ja  pre niekoľkými dňami správala k Bohu, keď som ho prosila tiež o niečo tak naliehavo – no On sa rozhodol ešte počkať. Teraz som si uvedomila, že Jeho  „nie“  DNES – môže byť predzvesťou nepredstaviteľného požehnania , ktorým ma z lásky chce obdarovať  – ZAJTRA.

Čínske príslovie: Okamih trpezlivosti môže zabrániť nešťastiu, okamih netrpezlivosti môže zničiť celý život.

SKUTOČNÁ MODLITBA ?

“ … buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorástli v Krista…“ Efež.4,15

Otec sedel večer  s celou svojou rodinou pri prestretom stole.   Skôr, ako začali spolu jesť, vstali a otec v modlitbe ďakoval Bohu za voňavé jedlo,  za ruky, ktoré ho s láskou pripravili a za Božiu milosť, ktorá je zdrojom všetkého života.  Potom však otec počas jedla stále šomral – že chlieb nie je určite čerstvý, káva je nejaká horká a syr je príliš slaný. Jeho malá dcérka, ktorá všetko sledovala, sa ho spýtala: “ Ocko, myslíš si, že  Pán Boh počul, ako si sa pred jedlom modlil?“  Otec bez zaváhania odpovedal: “ „Určite všetko počul.“   A malá pokračovala: “ A myslíš, že Pán Boh počul aj to, čo si povedal o chlebe, káve a syre?“ Otcovi trochu zneistel hlas, keď ticho povedal: “ Áno, dcérka, myslím, že to všetko počul. Prečo sa pýtaš?“  Divčatko ukončilo slovami: “ Tak, čo si myslíš, ocko, ktorým tvojím slovám Pán Boh uveril?“  Vtedy si otec náhle uvedomil, že jeho modlitba pred jedlom vlastne ani nebola modlitbou – len mechanickým, bezmyšlienkovitým zvykom , a už vôbec nie úprimnými slovami vďačnosti voči Bohu.

Nikto nemôže mať jednu tvár pred sebou a druhú pred inými bez toho, aby nakoniec nebol v rozpakoch, ktorá je tá pravá. /N.Hawtorne/

KEĎ NESTAČIA LEN SLOVÁ…

“ Ak brat alebo sestra sú bez šiat a chýba im denný pokrm, čo im pomôže, ak im niekto z vás povie: Choďte  v pokoji, zohrejte sa a najedzte sa!  – no nedáte im to, čo potrebujú. Tak aj viera, ak sa nedokazuje skutkami, sama o sebe je mŕtva.“ Jak. 2,15-17

Malého chlapca poslala mama do obchodu kúpiť desať vajíčok.  Keď chlapec vyšiel z obchodu, potkol sa o kameň a spadol. Všetkých desať vajíčok sa rozbilo. Chlapček sa pustil do plaču. Okolo stojaci ľudia sa rýchlo k nemu zbehli. Všetci ho ľutovali, vypytovali sa, či sa veľmi neudrel, niektorí ho hladili po hlave.  Bol tam aj jeden muž , ktorý mu pomohol oprášiť zašpinené nohavice – a potom mu vtisol do dlane päťdesiat centov. Otočil sa k ostatným ľuďom, ktorí tam len tak stáli a povedal: “ Ja dám päťdesiat centov. Ste ochotní aj vy prispieť, aby mohol mame kúpiť nové vajíčka?“

Niekedy slová za veľa nestoja, ak môžeme urobiť aj niečo viac. Naša viera sa musí prejaviť konkrétnym činom  –  a niekedy sú to naozaj len maličkosti.

„…  nemilujme slovom ani rečou, ale skutkom, opravdivo.“  1. Jána 3,18

Viera je koreň činov.  Koreň, z ktorého nič nerastie, je mŕtvy.  / Thomas Wilson/

Horúca čokoláda

“ … nie na samom chlebe bude žiť človek, ale na všetkom tom, čo vychádza z úst Hospodinových, žiť bude človek.“   5.Moj.8,3

Siahla som do poličky po hrnček, naplnila ho vodou a strčila do mikrovlnky. Keď bola voda dostatočne horúca, zamiešala som do nej balíček „horúcej čokolády“ a odniesla som si ju do izby, kde som každé ráno prežívala osobné stíšenie. Sadla som si na gauč, vzala som Bibliu a popíjala som horúci nápoj. Úplne som sa v tom vyžívala.  Vychutnávala som si každučký dúšok.  –  A potom mi napadlo, že to, čo robím  ráno s horúcou čokoládou, je presne to, čo by som mala robiť s Božím slovom  –  mala by som si ho tiež vychutnávať, vyžívať sa v ňom, užívať si jeho lahodnú chuť, tešiť sa naň,  siahať po ňom ako po niečom prežiadúcom, zahrievať a sýtiť sa ním.

“ Čím viac rastieme v pochopení Biblie, tým viac rastie Biblia do nádhery a krásy.“  J.W. von Goethe

Cesta domov

“ A Ježiš mu povedal: Ja som cesta pravda i život, nikto nepríde

k  Otcovi, len skrze mňa.“ Ján 14,6

Holuby sú známe tým, že  aj z veľkej vzdialenosti dokážu nájsť cestu domov. To je dôvod, prečo vedci považovali za niečo zvlášť pozoruhodné, keď v roku 1988 vypustili vo Francúzku 3 tis. domácich poštových holubov a takmer žiadnemu z nich sa nepodarilo nájsť cestu domov.  V čom bola chyba?  Vedci následne zistili, že dva dni pred vypustením holubov došlo na povrchu Slnka  k obrovskej erupcii žiarenia – a to spôsobilo dočasné, ale vážne narušenie magnetického poľa Zeme, ktoré pomáha holubom v správnej navigácii. Holuby  to zmiatlo až do tej miery, že neboli schopné nájsť cestu domov.

Boží zákon bol napísaný do našich sŕdc pomocou piatich písmen  –  L Á S K A.  Ak zostane v našich srdciach, bezpečne nás bude „navigovať“ a dovedie nás domov – k BOHU, nášmu OTCOVI.  Nedovoľme hriechu, aby sme kvôli nemu stratili správnu navigáciu  a minuli sme sa vytúženého cieľa – večného domova.

“ V tom sa zjavila láska Božia v nás, že svojho Syna jednorodeného poslal Boh na svet, aby sme žili skrze neho.  A my sme poznali a uverili lásku, ktorú má Boh v nás. Boj je láska, kto zostáva v láske, zostáva v Bohu a Boh v ňom.“ 1.Jána 4,9.16

Chytrý oslík

“ … v zlý deň  ho vyslobodí Hospodin.“ Žalm 41,2

          Jeden starý muž mal oslíka, ktorý mu jedného dňa spadol do starej studne. Dedko sa snažil vymyslieť nejaký plán, akoby oslíka odtiaľ dostal, ale  nič nevyhútal.  Premýšľal: Studňa je stará a veľmi hlboká a aj tak som ju chcel  už zahádzať, aj oslík je už dosť starý a nedostanem  ho von ,tak zavolám susedov, aby mi pomohli zahádzať hlbokú studňu aj s oslíkom, aby sa tam netrápil.  A tak aj spravil.  Všetci sa chopili lopát a začali hádzať hlinu do studne. Starý oslík pochopil čo sa deje a začal hlasno nariekať. Po čase  si všetci uvedomili, že oslík stíchol. Dedko hneď zvedavo nakukol do studne  a zistil úžasnú vec – zakaždým, keď niekto hodil lopatu hliny do studne, oslík urobil niečo fantastické – otriasol rýchlo hlinu z chrbta a zadupal ju pod seba.  A tak sa dostával vždy vyššie a vyššie. Dedko a susedia teda pokračovali v práci, až oslík onedlho vyskočil zo studne a šťastne odkráčal do svojej stajne.

          Možno niečo podobné prežívaš práve teraz – a zdá sa ti, že život na teba hádže rôzne smeti a hlinu. Jediný spôsob ako sa dostať zo „studne“ , je otriasť sa  a vystúpiť vyššie. Každý problém je príležitosťou urobiť krok ďalej. Z každého problému je východisko- ak to nevzdáš a nepodľahneš.  Vztýč hlavu k nebu, nie si v tom sám. Možno je to príležitosť odkráčať silnejší a múdrejší do ďalších dní.

PREMENA

“ Hospodin zdobí pokorných spasením…“ Žalm 149,4  “ Hospodin dáva pokorným milosť…“  Prísl.3,34

“ P.Ježiš: … učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom.“ Mat.11,29

Mám priateľov, ktorých veľmi obdivujem.

Mohla by som ich obdivovať  ako dokážu hovoriť.

Mohla by som ich obdivovať ako rôznym spôsobom slúžia.

Mohla by som ich obdivovať ako sa vedia modliť.

Mohla by som ich obdivovať ako sa smejú a robia vtipy.

Mohla by som obdivovať ich schopnosť učiť sa –

avšak ja týchto ľudí neobdivujem ani za jednu z uvedených vecí …

To, čo na nich obdivujem je  p o k o r a ,  s ktorou žijú. Myslím, že pokora je skutočný kľúč  k tomu,  ž i ť   a k o  J e ž i š .

Prečo potom musím denne bojovať s túžbou byť uznaná, aby ma druhí videli ako dôležitú, s túžbou po chvále, a neustále chcieť, chcieť, chcieť …

 /A.Clifford/

Ja som chlieb života

 Jn. 6,60.66.„Vtedy mnohí z jeho učeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať?… Odvtedy mnohí z jeho učeníkov odišli a nechodili viac s ním.“

V Biblii sú texty, ktoré treba chápať doslovne (väčšia časť Písma), sú texty, ktoré treba brať symbolicky (kniha Daniel, Zjavenie Jána – symboly sú vysvetlené v iných častiach Biblie), sú podobenstvá, ktoré na známych skutočnostiach zo života (z prírody) vysvetľujú pre nás ťažko pochopiteľné skutočnosti napr. Božie kráľovstvo, posledný súd.

Židom bola známa aj obrazná reč, ktorú bežne požívali v určitých situáciách (u nás sa napr. používa výraz: tečie mu do topánok, má kamenné srdce, a pod.)

Jn. 6,60.66.„Vtedy mnohí z jeho učeníkov, ktorí to počuli, povedali: Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať?… Odvtedy mnohí z jeho učeníkov odišli a nechodili viac s ním.“

Čo bolo také náročné na pochopenie, že sa „mnohí“ učeníci odrazu rozhodli odísť od Ježiša, o čom to Ježiš hovoril, že sa títo učeníci pohoršili hoci videli ako urobil množstvo zázrakov?

Stručný popis situácie, ktorá predchádzala spomínanému výroku učeníkov:

Ježiš sa nachádzal pri Galilejskom jazere, keď za ním prichádza veľký zástup ľudí. Tu ich uzdravoval, vyučoval a nakoniec nasýtil (5000 zástup). Na druhý deň prichádza so svojimi učeníkmi do Kafarnaum do synagógy a tu prichádzajú za ním aj tí, ktorí boli deň predtým nasýtení zázračným rozmnožením piatich chlebov a dvoch rybičiek.

Ježiš to využije, aby im niečo povedal. Nadviaže na predchádzajúci zázrak rozmnoženia 5-tich chlebov a povie im niečo dôležité o chlebe života. Ježiš má vyvážený prístup k ľuďom – urobí zázrak, naplní telesné potreby ľudí a potom  má kázanie s duchovným ponaučením do života.

Zázrak nie je cieľom sám o sebe. Je prostriedkom na pochopenie hlbšej pravdy (podobne ako podobenstvo).

Ježiš však prekukne príchodzích hneď na začiatku, keď im povie, že ho nehľadajú preto, že videli znamenia, ale preto, že sa nasýtili chlebom, čiže nemajú až taký záujem o duchovný chlieb.

To, že prišli kvôli zázraku, teda kvôli telesnému chlebu, nie je to až také zlé Aj my sme tu preto, že Boh v našom živote urobil niečo hmatateľné. No problém je, ak s tým nič neurobíme. Ak je vrcholom nášho kresťanstva to, že Boh bude vždy napĺňať naše potreby, tak to nie je dobré.

Výklad:

Ježiš vie, že ľudia majú telesné potreby, ale ukáže, že duchovné potreby sú aspoň tak dôležité. Viac ako telesnú potravu potrebujeme chlieb života.

(Podobne je to v 4. kap., kde Ježiš ukazuje Samaritánke, že potrebuje živú vodu.)

– Ježiš zdôrazňuje, aby nehľadali pominuteľný pokrm, ale živý chlieb, ktorý dáva nebeský Otec a zároveň povie „JA SOM ten chlieb života…“ (v.35)

V ev. Jána. 6. kap. je 7x uvedené, že Ježiš zostúpil z neba (v. 33-35, 38, 41, 42, 50, 51, 58). Ježiš sa všemožne snaží upriamiť ich pozornosť z manny – telesného chleba na „chlieb života“, manna sýtila telesné potreby (ich otcov), Ježiš sýti duchovný hlad. Manna bola pre jeden národ, Ježiš je pre každého. Manna padala 40 rokov, Ježiš je tu stále. Ježiš je viac než manna. Keď Boh dal mannu, dal svojmu ľudu dar. Keď dal Ježiša, dal seba. Manna ho nič nestála, dať Ježiša, ho stálo všetko. Manna bola predobrazom na skutočný chlieb, na Ježiša Krista. Skutočný nebeský chlieb je v osobe, nie v materiáli.

Tak ako hriech nie je materiálnej povahy (je to spôsob myslenia), ani riešenie hriechu nie je materiálne, je v osobe Ježiša Krista.

To, že Ježiš povedal „Zostúpil som z neba“ sa nepáčilo jeho poslucháčom (v. 41), ktorí ho poznajú ako syna tesára Jozefa, a ktorí poznajú aj jeho matku (v.42). Nasýtením zástupu a výrokom „JA SOM ten chlieb života“ Ježiš jasne ukázal, že je Boh. Ľudia však hovoria: Ale my vieme, odkiaľ je, poznáme jeho otca; (Ježiš bol adoptovaným Jozefovým synom, vyrástol v Nazarete.) a keďže vieme, odkiaľ je, nemôže byť pravda, že zostúpil z neba. V mene svojej pravdy odmietajú väčšiu pravdu.

V živote treba byť len natoľko presvedčený, aby bol človek ešte presvedčiteľný.

Ľuďom sa nepáčil Ježišov výrok o tom, že zostúpil z neba a tak reptajú.

Reptanie je známe už z pobytu na púšti (2 Moj 15,24; 17,3; 4 Moj 14,2). Reptať znamená hovoriť, že som múdrejší ako ten druhý. Znamená to hovoriť Bohu, že viem toho viac, než on, že poznám lepšie riešenie. Je to ako keď ovca hovorí pastierovi, kam má ísť…

Ježiš ďalej dopĺňa vyjadrenie „JA SOM ten chlieb života“ slovami  „Ja ho vzkriesim v posledný deň“ (v. 39) a opäť tento výrok niekoľko krát opakuje   (vv. 39, 40, 44, 54). Vzťah s Bohom nám nemôže vziať ani smrť. Najväčšou tragédiou života nie je zomrieť, ani zomrieť mladý, ale zomrieť bez správneho vzťahu s Ježišom, lebo potom nám nepomôže ani Pán Boh. Boh má na smrť riešenie. Pre neho vzkriesenie nie je problémom.

V závere kázania to graduje: vo v. 54 k predchádzajúcemu vyjadreniu o večnom živote pridáva ešte podmienku ako „získať“ večný život t.j. „jesť telo a piť krv“ Ježiša Krista.

Vo v. 51 Ježiš hovorí, že chlebom, ktorý dáva, je jeho telo, a v ďalších veršoch to rozširuje aj na pitie jeho krvi (v. 51,53,54,55,56,57). Opakuje to 6x a ľudia sa začínajú hádať: Ako nám tento môže dať jesť svoje telo? Hádajú sa, lebo poznajú zákaz jedenia ľudského mäsa a krvi (Gen 9,4; Lev 3,17; 19,26).

Ľudia sa hádajú, lebo si duchovnú pravdu vysvetľujú doslovne a telesne.

Podobná situácia je uvedená v Jánovom evanjeliu niekoľkokrát (Jn 2,19-21-zbúrajte tento chrám a ja ho za 3 dni postavím; Jn 3- Nikodém: Ako sa môže narodiť človek, keď je starý?; Jn 4,11-Samaritánka pri studni:  Pane, ani vedro nemáš a studňa je hlboká; odkiaľ teda vezmeš tú živú vodu).

Čo myslí Ježiš pod pojmom tela a krvi, ktorú máme prijímať? Čo je jeho telo a krv? Ježiš používa obraznú reč, aby vysvetlil duchovnú pravdu. Ježiš sa prirovnáva k chlebu, ktorým je Božie slovo, ktoré sa v duchovnom chápaní musí stať súčasťou celej našej bytosti – dáva nám múdrosť, motiváciu, silu konať to, čo je správne. Ježiš tu ponúka sám seba ako duchovný chlieb z neba, ktorý dokonale nasycuje a dáva večný život (v. 47). Obrazná reč, ktorú tu Kristus použil, bola Židom známa, veď ešte Mojžiš povedal: „Nie samým chlebom žije človek, ale všetkým, čo vychádza z úst Hospodinových“ (5 M 8,3)

Ľudia to však odmietajú, hoci rozumejú, čo Ježiš hovorí. Inými slovami Ježiš hovorí: „Ak mňa prijmete, stotožníte sa so mnou“, ale ľudia chcú ísť svojou vlastnou cestou a preto neprijímajú túto ponuku.

Prorok Jeremiáš napísal: „Keď sa vyskytli tvoje slová, zjedol som ich. Tvoje slová boli mi radosťou a útechou môjmu srdcu“ (Jer 15,16). Rabíni sami mali príslovie, že jedenie chleba v duchovnom zmysle znamená skúmanie zákona a konanie dobrých skutkov.

 

E.G. Whitová –Túžba vekov (267-268) píše obdobné vysvetlenie Rabíni teraz nahnevane volali: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo“ (Ján 6,52). Jeho slová chápali doslovne ako svojho času Nikodém, keď sa spýtal: „Ako sa môže človek narodiť, keď je už starý?“ (Ján 3,4). Do istej miery chápali význam Ježišových slov, nechceli to však priznať. Prekrúcaním toho, čo povedal, hodlali medzi ľudom vyvolať proti nemu predsudky. Neveriaci Židia nechceli Spasiteľovým slovám okrem doslovného znenia priznať nijaký iný význam. Obradný zákon im zakazoval jesť krv, a preto obvinili Krista z rúhavých rečí.

Je jasné, že Ježiš nehovoril o kanibalizme. Ľudia to však nechápu, lebo nechcú. A ak ľudia nechcú, je už len krôčik k tomu, že odmietnu. Ježiš je cesta, ale ľudia odmietajú po nej kráčať.

Príklady z Písma:

Mohli ľudia vedieť, o čom Ježiš hovorí, existoval aj iný starozákonný text, okrem 5 M 8,3.?  Ez. 3,1-3.„Riekol mi: Človeče, zjedz všetko, čo vidíš! Zjedz tento zvitok a choď! Hovor domu Izraela! Nato som otvoril ústa a on mi dal zjesť ten zvitok a riekol mi: Človeče, nakŕm si telo a naplň si vnútro týmto zvitkom, ktorý ti dávam. Keď som ho zjedol, bol v mojich ústach sladký ako med.“

V novej zmluve nájdeme podobné vyjadrenie: Zj. 10,8-10„…Choď, vezmi otvorenú knižku z ruky anjela, ktorý stojí na mori a na zemi! Nato som odišiel k anjelovi a povedal som mu: Daj mi tú knižočku! Odpovedal mi: Vezmi a zjedz ju, vnútro ti naplní horkosťou, ale v ústach ti bude sladká ako med. Ja som vzal anjelovi knižočku z ruky, a keď som ju jedol, zhorklo mi vnútro.“

Čo pohoršilo učeníkov, že sa rozhodli odísť od Ježiša? Čo bolo tým „tvrdým pokrmom“? Bola to výzva jesť telo a piť krv Ježiša, alebo to bol iný dôvod?

Keď ľudia odchádzajú, hovoria: „Tvrdá je táto reč.“ Ľudia vedia, o čom Ježiš hovorí. Jeho učenie nie je ťažké pochopiť. Ťažké je prijať ho potom, keď ho pochopíme.

Títo ľudia sú učeníci, ale odmietnu chodiť s Ježišom. Tvrdia síce, že sa chcú učiť, ale odmietajú sa učiť. Ľudia odchádzajú od Boha, lebo sa nezachoval tak, ako si to predstavovali. Nechcú prijať to, čo im priniesol.

Vo v. 67 sa Ježiš pýta dvanástich, či aj oni chcú odísť? Peter hovorí: Poznali sme, že si Syn Boží. Aj učeníci trochu reptali proti Ježišovi, lebo odmieta robiť to, čo chcú, no rozhodnú sa aj napriek tomu zostať pri ňom, pretože nemajú kam ísť.

Som Ježišovým učeníkom len keď svieti slnko, alebo aj keď prší? Rozumieme tejto vete?  Som na Ježišovej strane len keď sa mi dobre darí, alebo aj keď niečo nejde tak, ako by som si to predstavoval?

V našom živote sú chvíle, keď sme Ježišom nadšení, ale sú aj situácie, keď nám veľa nechýba k tomu, aby sme povedali: Odchádzam! Nie je tragédiou, keď si človek uvedomí, že nemá kam ísť. Je dobré sa radovať z toho, aký je Boh. Keď budú situácie, v ktorých zistíte, že nemáte kam ísť, je to dobré, lebo potom doceníte to, aký je Boh a čo pre vás znamená.

Záver:

Náš Spasiteľ je chlieb života. Jesť chlieb, ktorý zostúpil z neba, znamená zaujímať sa o Kristovu lásku a prijímať ju do svojho srdca. Podobne ako fyzická stránka nášho života, ani naša duchovná bytosť nie je sebestačná. Chlieb, ktorý prijmeme a strávime, posilní naše telo. Tak isto je to aj v duchovnej oblasti – úzke spoločenstvo s Ježišom Kristom posilní duchovného človeka.

Každý deň potrebujeme „jesť“ Slovo života. Potrebujeme si všímať nádheru jeho lásky, kochať sa jeho cestami, potrebujeme silu, aby sme žili jeho život.