Žobrák

Idris bol žobrák. Deň čo deň takmer pol storočia žobral na trhovisku Pasar Baru v Jakarte. Mal chromú nohu a to mu bránilo pracovať a zarábať si tak na živobytie. Nemohol tak ako jeho bratia tlačiť ťažké naložené káry, nemohol pracovať v prístave, nemohol robiť poslíčka ani obrábať pole. No chromá noha – to bola len tá menšia časť jeho životnej tragédie. Idris bol totiž aj slepý.

Jeho rodičia dospeli k názoru, že tieto dva dôvody sú dostačujúce na to, aby začal robiť jediné, čo mohol – žobrať. Zasvätili ho do umenia ako osloviť ľudí a vzbudiť v nich súcit. Časom mu dokonca zaistili možnosť žobrať na trhovisku v Jakarte. To bolo jeho živobytie.

Chromý a slepý žobrák v chudobnej štvrti Jakarty nemá ustlané na ružiach. Idris vedel, aké to je, celý deň žobrať a potom si ísť s prázdnym žalúdkom ľahnúť na rohož v pasáži domu, kde spával. Aj v to júnové ráno žalostne prosil o milodary. Práve okolo neho prechádzali dvaja muži. Keď počuli jeho prosbu o almužnu, zastavili sa a prezerali si úbožiaka oblečeného do starých handier. Potom jeden z nich vybral stodolárovú bankovku a vložil ju žobrákovi do dlane.

Citlivé slepcove ruky bankovku ohmatali. S určitosťou vedel, že sú to peniaze – ale koľko? Otočil sa za krokmi odchádzajúcich darcov a jazykom, ktorému cudzinci nerozumeli, na nich zvolával Alahovo požehnanie. Idris mal šťastie, že celú scénu pozoroval starý dôstojník indonézskej armády.

Tento dobrý muž zo strachu, aby sa peniaze nedostali do iných rúk, ako boli určené, rýchlo pristúpil k Idrisovi. Vedel, že sa k nemu čoskoro nahrnú jeho „priatelia“, a kým sa stihne spamätať, zas bude bez peňazí. Zašiel s ním teda k dôveryhodnému zmenárnikovi a počkal, kým si uložil celú, poctivo prepočítanú sumu v rupiách do svojej kapsy.

Idris si k telu pritískal tašku, ktorá ešte nikdy neniesla taký majetok. Cítil sa veľmi bohatý – dostal 34 500 rupií. Ako mávnutím čarovného prútika sa stal niekým, kto „má“. Starý žobrák sa rozhodol, že prestane žobrať a prenechá svoje miesto niekomu inému. Ako naozajstný boháč prežije zvyšok života v príjemnom odpočinku.

Tento príbeh ma dosť znepokojuje. Nielen preto, že je pravdivý a stal sa nie tak dávno. Ani preto, že sto dolárov nie je majetok, ktorý by mohol komukoľvek zaistiť doživotnú existenciu, a to ani v Jakarte. S pomocou „priateľov“ sa niekoľko tisíc rupií môže roztratiť tak rýchlo, že skôr, ako si to Idris uvedomí, bude musieť znovu žobrať.

V tomto príbehu však nachádzam spojitosť so životom každého z nás. V duchovnom zmysle slova sme my všetci chudobní, úbohí a slepí. Boží Syn nám dal dar nesmiernej ceny – večný život. Ako ľahko si niekedy necháme tento dar ukladnúť „nepriateľom“, ktorý sa snaží odviesť našu pozornosť na niečo iné, oveľa manej cenné!

Šťastie nezávisí od toho, čo všetko človek vlastní. Dôvod, prečo môže byť kresťan šťastný a radostný, tkvie vo vnútornej pravdivosti a v pokoji, ktorý môžeme násjť jedine v Ježišovi Kristovi.

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Nezabudnuteľná dovolenka

Spomínam si na to ráno, keď mi rodičia oznámili, že pôjdeme na dovolenku do Mexika. Nemám nič proti dovolenkám. V prípade mojich rodičov však určite nešlo o bežné oddychovanie. Rozhodli sa, že budú pomáhať utečencom z Nikaraquy a El Salvadora.

Použil som všetky svoje rečnícke schopnosti, aby som rodičov prehovoril, nech mi dovolia zostať doma. Už som skoro dospelý, mám predsa šestnásť! Rozhodné rodičovské NIE však spečatilo môj osud.

Po prílete na miesto sa rodičia dali ihneď do práce a po štrnástich hodinách intenzívneho nasadenia boli úplne vyčerpaní. Uložili sme sa na podlahu v improvizovanej ordinácií. Bola to asi najhoršia noc v mojom živote.

Už od skorého rána čakalo na ošetrenie mnoho pacientov. Medzi čakajúcimi som si všimol malého vychudnutého chlapca. Nohu mal ovinutú špinavou handrou. Jeho matka sa ma spýtala, či som doktor. Lámanou španielčinou som jej vysvetlil, že nie, ale že môj otec je lekár. Prosila ma, aby som sa pozrel na nohu jej syna. Odmotal som handru. Dokonca aj ja som rozpoznal, že ide o gangrénu.

„Ihneď musí ísť na operáciu,“ povedal som a doviedol ho do improvizovanej ordinácie. Otec práce operoval. Po niekoľkých minútach som sa osmelil a spýtal sa: „Oci, môžeme pre toho chlapca niečo urobiť?“

Otec sa na mňa ani nepozrel, len mi hodil veľkú pinzetu a povedal: „Môžeš mu pomaly namáčať nohu do vlažnej vody a odstraňovať odumretú kožu.“

Chvíľu som na neho nechápavo pozeral a potom som sa zmohol len na: „Čože?“

Našiel som staré umyvadlo a naplnil ho čistou vodou. Matka položila svojho syna na podlahu a chorú nohu sme ponorili do vody. Po chvíli som začal pinzetou odstraňovať odumretú kožu. Nikdy nezabudnem na vďačný pohľad tej ženy, ktorá ma po celý čas sledovala.

Neskôr na mňa otec zavolal: „Urobil si to dobre, prines ho sem.“ Preniesol som chlapca na operačný stôl. Operácia bola úspešná, nohu sa podarilo zachrániť.

Po zvyšok dňa som zostal pri otcovi ako jeho asistent. Pracovali sme dlho do noci. Podával som mu nástroje a robil všetko, čo mi povedal. Mama mi priniesla tanier ryže a malej čiernej fazule. Kým som jedol, zastúpila ma na „operačnej sále“.

Večer sme si zas ľahli na zem. Tentoraz som spal veľmi tvrdo. V nasledujúcich dňoch som pichal pacientom injekcie, pomáhal som otcovi pri operáciách alebo mame pri ležiacich pacientoch. Tie dva týždne ubehli ako voda. Keď nás z tábora odvážali na letisko, cítil som smútok aj radosť. Smútok preto, lebo by som ďalej rád pomáhal. Radosť preto, lebo pri bráne sa hral ten malý chlapec a očividne sa uzdravoval.

V lietadle mi otec povedal: „Chlapče, vykonal si tam veľa dobrého, som na teba hrdý.“ Potom mi podal malý darček. Keď som otvoril krabičku, bola v nej stará pinzeta, ktorou som čistil chlapcovu nohu.

Stále ju mám odloženú, je pre mňa symbolom nezištnej služby a praktickej pomoci. Symbolom toho, že aj to málo, čo dokáteme, môže pre niekoho znamenať veľmi veľa.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Zlaté priateľstvo

V auguste 1936 svet obletela fotografia, ktorá sa zapísala medzi najslávnejšie spravodajské fotografie všetkých čias. Na víťaznom stupienku počas ceremoniálu olympijských hier v Berlíne stojí černošský atlét a vedľa neho na striebornej pozícii hajluje nemecký pretekár. Snímka sa stala symbolom pokorenia nacistických ideálov o nadradení árijskej rasy. Bol to však práve nemecký športovec, ktorý pomohol Jessemu Owensovi získať olympijské zlato.
Vtedy dvadsaťtriročný černoch Jesse Owens patril medzi najväčšie nádeje amerického tímu. Pre Spojené štáty americké vybojoval štyri zlaté medaily. Najtvrdší súboj podstúpil v skoku do diaľky.

Veľmi dobre vedel, čo si myslia diváci na štadióne. Od začiatku olympijských hier sa nacisti Američanom vysmievali, že sa spoliehajú na atlétov podradnej rasy. Hitler, vodca Nemecka, sa vtedy snažil všetkých presvedčiť o nadradenosti árijskej rasy. Každý, kto nebol modrooký blondiak, bol menejcenný. Zvlášť to podľa neho platilo v prípade černochov a Židov.

Presne na to myslel Jesse Owens, keď sa ešte v teplákovej súprave pripravoval na prvý cvičný skok do diaľky. Bola to jeho najsilnejšia disciplína. Porota jeho skok ohodnotila ako prvý pokus v pretekoch o kvalifikáciu. Vystresovaný Jesse pokazil aj druhý skok. Zostal mu už len jeden, posledný pokus. Ak sa mu nepodarí, nekvalifikuje sa do samotnej súťaže. „Bojoval som, bojoval som tvrdo. Ale v jednej chvíli sa ma začala zmocňovať panika,“ spomínal si po rokoch na okamih, keď beznádejne sedel na trávniku.

Práve vtedy za ním prišiel vysoký modrooký nemecký športovec a predstavil sa ako Luz Long. Jesse nevedel, čo od neho má a môže čakať. Pozdravil ho teda, podal mu ruku a zdvorilo sa opýtal: „Ako sa máš?“

„Ja celkom dobre. Viac by ma však zaujímalo, ako si na tom ty,“ odpovedal Long.

„Čo tým myslíš?“ pokračoval Jesse Owens.

„Niečo ťa musí trápiť, veď inak by si sa kvalifikoval hneď na prvýkrát a so zavretými očami.“

A tak tu spolu hovorili súperi a spolubojovníci – syn černošského nájomného roľníka a vzor nacistickej mužnosti. Long nesúhlasil s teóriou o nadradenosti árijskej rasy. Ponúkol Owensovi svoje priateľstvo a poradil mu, ako má zmeniť rozbeh, aby sa kvalifikoval.

Popoludní dosiahol Jesse Owens nový svetový rekord v skoku do diaľky a získal zlatú medailu. Ako prvý mu zablahoželal Luz Long, a to pred očami Adolfa Hitlera, ktorý sa osobne prišiel pozrieť na súťaž.

Obaja športovci ostali priateľmi do roku 1943, keď Luz Long zomrel. Owens sa neskôr verejne vyznal: „Žiadna medaila, žiadny pohár, ktorý som kedy vyhral, sa nevyrovnajú 24-karátovému priateľstvu, ktorým ma poctil Luz Long.“

Ako spoznať pravé priateľstvo? Jesse Owens a Luz Long si vzájomne pomáhali, podporovali sa a povzbudzovali. A práve také je skutočné priateľstvo.
Tvojmu najlepšiemu priateľovi – Ježišovi Kristovi – na tebe veľmi záleží. Dovoľ mu, aby ťa povzbudzoval, podporoval a pomáhal ti.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Stratený a nájdený

Robert Robinson, chudobný osirelý chlapec bez domova, sa potĺkal z miesta na miesto. Po otcovej smrti zostal zatrpnutý a plný hnevu. Ocitol sa v zlej spoločnosti, začal žiť zhýralým životom a stal sa z neho alkoholik. Keď sa raz potuloval s kamarátmi po meste, stretli starú Cigánku. Ponúkla sa, že im za trochu alkoholu prečíta z ruky ich ďalší osud. Keď uvidela Roberta, ukázala naňho a povedala: „Ty budeš žiť tak dlho, že uvidíš svoje deti aj vnúčatá.“ Jej slová ho zasiahli. „Ak sa mám dožiť svojich detí a vnúčať,“ pomyslel si, „budem musieť zmeniť spôsob života. Nemôžem žiť tak ako doteraz.“

Na námestí si všimol veľký stan a plagáty, ktoré pozývali na prednášku známeho evanjelistu. Bez váhania sa rozhodol, že sa tam pozrie. Kazateľ a evanjelista George Whitefield práve poslucháčom vysvetľoval, ako veľmi nás Ježiš Kristus miluje. Na Roberta jeho slová veľmi zapôsobili. Prijal krst a zapísal sa do kazateľského seminára. Ukončil ho v roku 1758 a stal sa metodickým duchovným. Mal vtedy 23 rokov.

Z vďačnosti za to, že mohol spoznať svojho Spasiteľa, a ako spomienku na svoj predchádzajúci biedny život, ktorý prežiarili pôsobivé slová o Božej láske ku každému človeku, napísal Robert pieseň: „Come, Thou Fountof Every Blessing“ (Príď, prameň a požehnanie). Spieva sa v nej: „Koľko Ti dlhujem za milosť každodenne, až prídeš, vezmi ma k sebe. Teba chváliť chcem večne.“ Text vyšiel tiež ako báseň a mnohí veriaci si ju obľúbili.

Po rokoch Robert opustil svoje kazateľské miesto a zanechal život s Bohom. Raz cestoval dostavníkom spoločne so ženou, ktorá sa s ním chcela rozprávať o svojej viere a o Bohu. Robert bol na dne a nemal záujem o niečom diskutovať – a už vôbec nie o viere.

„Mali by ste si vypočuť jednu nádhernú báseň, ktorú som nedávno objavila,“ nenechala sa pani odbiť. Čítala mu slová básne a netušila, že ich číta jej autorovi. Keď skončila, Robert sa pokúsil zmeniť tému konverzáciu. Márne. Spolucestujúca sa stále vracala k slovám básne a k tomu, čo chcú vyjadriť.

Nakoniec zúfalý vybuchol: „Vážená pani, tú báseň poznám naozaj dobre. Ja som ten nešťastný a úbohý skladateľ, ktorý ju pred rokmi napísal. Dnes by som dal čokoľvek za to, aby som mohol prežívať znovu to, čo som prežíval vtedy.“ Pani ostala po týchto slovách zaskočená a až do konca spoločnej cesty sa neodvážila prehovoriť. Kým však dostavník dorazil do cieľa. Duch Svätý na Roberta hlboko zapôsobil. Znovu uveril a verne slúžil Bohu až do svojej smrti v roku 1790.

Tiež niekedy cítite, že váš život s Ježišom Kristom nie je v harmónii? Možno máte obdobie, keď je vám predstava Boha vzdialená, keď je vám predstava Boha vzdialená, keď máte pocit, že ho nepotrebujete a stačí vám život, aký práve žijete. Ale ste skutočne šťastní? Cítite sa naplnení a radostní? Bez ohľadu na to, ako mizerne sa môžete cítiť a aké ťažkosti prežívať. Boh vám je stále nablízku. Čaká, kedy sa vrátite, aby vás mohol znovu prijať za svoje milované deti.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Zmierenie

V roku 1970 Japonci obsadili Kóreu a okupovali ju až do konca druhej svetovej vojny. Počas okupácie spáchali na kórejskom obyvateľstve množstvo zločincov. Proti japonskej nadvláde sa v Kórei konalo mnoho protestov. Na najväčšej celoštátnej manifestácii za získanie samostatnosti sa odhadom zúčastnili dva milióny ľudí. Protesty však boli japonskou vládou tvrdo potlačené.

Okupanti zaobchádzali neľudsky so všetkými Kórejčanmi, no zvlášť kruto sa správali ku kresťanom. Keď im bolo zakázané navštevovať kostoly a modlitebne, rozhodol sa istý kórejský duchovný usporiadať poslednú bohoslužbu na rozlúčku. Požiadal teda okupačnú správu, aby mu dovolili otvoriť kostol. Po dlhom diskutovaní s tým japonský dôstojník súhlasil.

V dohodnutý čas sa v kostole zhromaždilo veľa rodín, aby naposledy spoločne chválili Boha. Keď veriaci začali hlasno spievať: „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…,“ japonskí vojaci zatarasili všetky vchody a drevený kostol zapálili. Ľudia pred kostolom bezmocne počúvali a sledovali, ako besniace plamene pomaly prehlušujú spev a zúfalý krik detí vnútri kostola. Požiar dohorel, ale plamene nenávisti tleli hlboko v srdciach Kórejčanov. Japonci boli nakoniec porazení a z Kórey museli odísť. Nenávisť Kórejčanov k okupantom však každým rokom rástla. Tragédiu pripomínal pamätník, ktorý postavili na mieste spáleného kostola.

V roku 1971 pamätník náhodne objavila skupinu japonských turistov. Keď si prečítali mená tých, ktorí vtedy v kostole zhoreli, a keď sa dozvedeli všetky podrobnosti, pocítili veľkú hanbu a hlbokú ľútosť. Po návrate domov sa rozhodli, že sa pokúsia túto starú krivdu nejako napraviť. Dali dohromady 10 miliónov jenov (približne 80 000 eur) a rozhodli sa postaviť na mieste tragédie malú kaplnku.

Na jej slávnostné otvorenie vyslali delegáciu. Počas slávnosti zazneli prejavy, účastníci si pripomenuli podrobnosti tragédie, uctili si všetky obete, ale napriek tomu bolo v kaplnke cítiť nenávisť, ktorá po celé tie roky rástla. Keď však na konci programu začali kórejskí a japonskí kresťania spoločne spievať pieseň „Kristov kríž je moja spása, moja nádej, ochrana…,“ stalo sa niečo zvláštne. Po tvárach inak stoických Japoncov začali stekať slzy. Otočili sa k svojim kórejským spoluveriacim a prosili o odpustenie. Keď potom spievali slová refrénu: „Len pri kríži Ježišovom pokoj stály nachádzam. Pán ma teší svojím Slovom, večný život dá mi sám,“ stalo sa niečo aj s Kórejčanmi.

Jeden kórejský veriaci sa obrátil k Japoncovi, potom druhý, tretí…. a príval emócií už nebolo možné zadržať. Bolo to niečo nečakané a neslýchané. Tu, v kaplnke postavenej na mieste nepredstaviteľnej tragédie, plačú od dojatia ľudia vychovávaní k tomu, aby na verejnosti nikdy neprejavili svoje city. Slzy ľútosti a odpustenia zmáčali pamätné miesto horkosti a nenávisti. Prišlo zmierenie, nastala láska a mier.

Odpustenie má premieňajúcu moc. Odstraňuje tvrdú škrupinu ľahostajnosti, oživuje citlivosť našich sŕdc a napĺňa nás láskou a súcitom.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová