CASD Liptovský Mikuláš

Tvoja cesta viedla cez more a tvoje chodníky veľkými vodami, a nebolo znať tvojich šľapají. Žalm 77,20

Náš text hovorí o tajuplnných Božích cestách. Takisto možeme povedať, že hovorí o jeho cestách, ktoré sa dajú vidieť na jeho stvorení. Jedným z takýchto stvorení, ktoré ilustruje túto tajuplnosť, je zelená korytnačka.

Väčšina korytnačiek žije na súši alebo v sladkovodných jazerách a tokoch. Ale je niekoľko druhov, ktoré sa prispôsobili životu v mori. Zelená korytnačka je z nich najbežnejšia. Jedna z tajuplných vecí , o ktorých sme hovorili sa týka spôsobu, ako táto korytnačka kladie vajíčka. Keď príde čas kladenia vajec, korytnačka  - samica musí zdolať niekoľko vážnych problémov. Po prvé , niečo v jej vnútri jej hovorí, že existuje len jedno miesto, kde môže naklásť svoje vajíčka. A to na pobreží, na ktorom sa vyliahla sama. Nezáleží ,kde sa nachádza v šírom oceáne, raz sa v nej prebudí nutkanie naklásť vajíčka na svojom domácom piesku. To, ako sa dokáže navigovať po oceánskych hĺbkach bez cestičiek a prísť na svoje miesto, zostáva nevyriešenou záhadou. Ona to jednoducho dokáže – a to len preto, aby musela čeliť ďaľšiemu problému – dostať sa čo najďalej na breh, aby vajíčka boli v bezpečí.

Plutvy na plávanie nie sú vhodné na pohybovanie sa po zemi, a tak korytnačka využíva príliv, aby si v tomto úsilí pomohla. Na súš vychádza v noci a keď sa dostane čo najďalej na breh, za pomoci prílivu , tlačí sa a ťahá ešte ďalej.

Plutvami vykope dieru, aby do nej naložila svojich vyše sto vajec. Potom ich opatrne prikryje pieskom a ťahá sa spať do mora. Tento proces trvá od troch do šesť hodín.

Mladé vyliahnuté korytnačky sa vyštverajú z piesku tiež v noci, aby sa vyhli dennej páľave slnka a dravcom, ako sú čajky a jastraby. Ponáhľajú sa k vode a ponoria sa do nej. Vedci, ktorí študujú život týchto korytnačiek nevedia nič o ich zvykoch, ani mieste pohybu potom, keď zmiznú v mori. ich prvý rok zostáva tajomstvom.

Cestu korytnačiek v mori pozná len stvoriteľ. On ich živí rovnako, ako živí vás i mňa v cudzom svete.

Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina! Haleluja!  Žalm 150,6

Napriek tomu, čo ste možno počuli, veľryby nevytrskujú vodu zo svojich nozdier a slony nepijú cez svoj chobot. Obe tieto zvieratá by sa utopili, keby sa im voda dostala do ich dýchacích ciest.

Keď sa veľryba chystá ponoriť, naplní svoje pľúca vzduchom a zadržiava ho, kým je pod vodou. Potom, keď sa vynorí, vydýchne vzduch, ktorý sa medzitým ohrial a zvlhol. Vydýchnutý vzduch pri kontakte s chladnejším okolitým vzduchom kondenzuje a vytvárajú sa prúdy pary, ktoré sa podobajú vode a dajú sa vidieť na veľkú vzdialenosť. Niekedy veľryba vyfukuje tesne pod hladinou, čím vymrští značný objem vody do vzduchu. Avšak táto voda nepochádza z nozdier veľryby.

I keď slon nepije vodu cez svoj chobot, v skutočnosti nasáva vodu do chobota, aby si ju vystriekol do úst. Chobot používa aj na sprchovanie, striekanie vody po svojom tele, aby sa schladil a očistil. Ak niekto dráždi slona v zoologickej záhrade, môže naplniť chobot vodou a ostriekať svojho mučiteľa rovno do tváre.

Voda a vzduch sú absolutne nevyhnutné pre život veľryby aj slona, ale rovnako ako iné cicavce, nemôžu dýchať aj piť naraz. A ani jedno z týchto zvierat nepije cez svoj nos, i keď jedno používa nos, aby si nabralo vodu do úst.

V 150. Žalme, v záverečnej piesni knihy Žalmov, žalmista pozdvihuje svoj hlas k veľkému vrcholu chvály, ako záverečné tóny veľkej symfónie. V tejto chvále poeticky pomýšľa na každú živú vec, na všetky zvieratá, aby vzdávali chválu Bohu. A svojim spôsobom veľryby a slony, vtáky i hmyz to aj robia. Avšak my, ktorým Boh dal oveľa väčšiu inteligenciu než týmto stvoreniam, by sme mu každý deň mali prinášať chválu vo svojom srdci i mysli za všetky nádherné veci, ktoré nám dal a ktoré pre nás urobil.

A zase oni, keď nezostanú v nevere, budú znova vštepení, pretože Bôh má moc zase ich vštepiť.  Rim 11,23

Tisíce rokov bolo jablko symbolom niečoho dobrého – dobrého na chuť , dobrého na pohľad, a dobrého pre naše zdravie.

O úlohe , ktorú v živote zohrávajú jablká, sa v histórii narozprávalo veľa legiend. Trójsku vojnu údajne vyvolalo jablko. Legenda o Wiliamovi Tellovi je zaujímavá hlavne kvôli jablku, údajne umiestnenéu na hlave jeho syna, ktoré mal prestreliť šípom. Jablká sa spomínajú v starých spisoch Babylonu, Číny a Egypta, ako aj v Biblii.

Staré príslovie ,,jedno jablko denne a nepotrebujete doktora,, má istý zdravotný základ. Lekári píšu, že deti (kojenci) , ktorým sa dáva jablčná výživa majú menej kolík a vyrážok a zriedka majú bolestivo pokazený žalúdok. Okrem toho, v Anglicku zistili, že deti, ktoré jedli čerstvé jablká každý deň mali menej zubných kazov než tie, ktoré ich nejedli.

Človek ktorý študuje jablká sa nazýva pomológ. A podľa pomológov sa jablká nemnožia dobre, keď sa pestujú zo semena. Z každého jablčného semena vyrastie strom, ktorého ovocie je o niečo iné než jablko, z ktorého pochádza semeno. Teda nie div, že dnes existuje viac než desať ťisíc odrôd jabĺk.

Ak chcete vypestovať jabloň, ktorá bude rodiť také jablká, aké máte radi, musíte vziať z obľúbeného stromu živú vetvičku a implantovať ju do iného stromu postupom, ktorý sa nazýva štepenie. Vetvička vyrastie a bude rodiť presne také jablká, aké chcete – bez ohľadu na to, aký druh jabĺk rastie na ostatných konároch.

Ako to naznačuje náš text, Pavel píše o štepení v liste Rimanom v 11. kapitole. On, pravda diskutuje o štepení olivovníkov. Avšak či olivy , či jablká, duchovné ponaučenie je rovnaké. Totiž , aby Židia, o ktorých Pavel píše, alebo ktokoľvek iný, mal charakter, ktorý je pre Boha prijateľný, musí byť duchovne vštepený do Ježiša, ktorý je tým živým stromom.

Daj, aby som išiel chodníkom tvojích prikázaní, lebo v tom mám svoju záľubu. Žalm 119,35

Babôčka osiková je motýľ, ktorý žije na britských ostrovoch. Ako húsenica obľubuje brezové listy a nebude jesť nič iné. Ale keď príde čas a prejde do štádia kukle, opustí brezový strom a veľmi zaujímavým spôsobom si na najde iný strom v istej vzdialenosti. Tu strávi obdobie pokoja predtým, než sa objaví ako zrelá urastená babôčka osiková. Podľa modelu, húsenice spadnú zo stromu , keď príde pravý čas a vydajú sa priamou čiarou v  rychlosťou asi meter za minutu. Pre húsenicu je to veľmi rýchly krok. Istý vedec, ktorý tieti húsenice študoval uviedol, že bez ohľadu na to ktorým smerom sa začali plaziť, vždy šli priamym smerom takmer 100 metrov. V tomto mieste značne spomalili, zahli a zamierili k najbližšiemu stromu, bez ohľadu na to akého bol druhu. Po niekoľkých dňoch na strome sa zmenili na visiace kukly.

Tento vedec bol zvedavý, ako húsenice dokázali cestovať priamym smerom. Nám sa to môže zdať jednoduché. Ale pamätajte, že húsenice sú veľmi malé v porovnaní s terénom okolo nich, a vzdialenosť, ktorú prejdu je, ako by sme my mali ísť asi tri kilometre – vždy rovno a bez kompasu.

Odpoveď prišla počas jedného oblačného a tmavého dňa. V ten deň si vedec všimol , že keď húsenice spadli zo stromu, nešli priamou cestou. Bezcieľne blúdili sem a tam. Ale o chviľku vyšlo slnko, a húsenice sa náhle vydali priamym smerom. Tak sa teda zistilo, že húsenice pri plazení udržujú priamy smer za použitia slnka ako kompasu. Takto dokážu nájsť svoj cieľ a môžu prejsť do štádia spánku, z ktorého sa vykuklia ako babôčky osikové.

Ľudia bez osvetlenej cesty nevedia, čo sa od nich požaduje. Avšak keď svetlo Božej lásky im svieti na cestu jeho zákona, môžu nájsť svoj skutočný cieľ.

Keď ľahneš, nebudeš sa strachovať, ale budeš ležať a odpočívať, a tvoj sen bude sladký… Lebo Hospodin bude tvojou dôverou. Prísl 3,24-26

Gorily trávia väčšinu svojho času v posteli. Teda keď idú spať, majú radi pohodlie a bezpečnosť. Keď dorazia na nové miesto, jedna z najdôležitejších úloh, ktorú majú pred sebou je postavenie ubytovne, ktorú prírodovedci vhodne nazývajú nocľaháreň.

Hlava rodiny rozhodne, na ktorom mieste bude nocľaháreň stáť. Poloha brlohov je veľmi dôležitá kvôli hroziacim povodniam, ktoré môžu náhle rovníkové lejaky sprevádzať. Miesto pre nocľaháreň sa zvyčajne vyberá v poraste previsnutých stromov, často s prístreškom z machu a popínavých rastlín, ktoré fungujú ako stan. Samice a mláďatá sa vyšplhajú na vrch stromov, aby si tam urobili svoje lôžka. Tie pozostávajú z vetiev spolu poprehýnaných a prepletených tak, aby vytvorili základnú plošnu. Úponky a vetvy sú v podstate zviazané do posteľnej konštrukcie. Na jednej takej posteli bolo narátaných viac než 24 dokonalých uzlov. Plošina je vystlatá matracom s tyčiek, listov, suchej zeminy, úponkov a machu. Príležitostne urobí gorilia matka malú postieľku pri svojom lôžku pre svoje mláďa. Jedna cestovateľka, ktorá mala možnosť obzrieť si niekoľko gorilích lôžok, skonštatovala, že sú veľmi pohodlné.

Je vcelku zábavné predstaviť si gorily spať, pretože pri spaní ležia na chrbte a ruky majú prekťížené za hlavou. Toto je obľúbená poloha na spanie aj pre niektorých ľudí.

Hlava rodiny takmer vždy spí dole na zemi. Jeden lekár zo západnej Afriky uviedol, že vždy keď našiel goriliu ubytovňu, ľahol si na samcovo miesto. Zistil, že z tohto miesta bolo vždy možné vidieť brloh každej samice. Teda samec, ktorý zostáva na zemi, si vždy nájde miesto, z ktoreho môže sledovať celú svoju rodinu.

Všetky gorily – samica aj mláďatá – mohli spať s dôverou a vedomím, že majú ochrancu. O čo viac by sme my mali mať dôveru v Boha.

Nebude súdiť podľa videnia svojich očí ani nebude trestať podľa počutia svojich uší. Izaiáš 11,3

Jedna z najviac nepochopených rýb v mori je barakuda – morský tiger. Žraloky sú nepredvídateľné a smrteľné, no barakudy vo všeobecnosti nie sú nebezpečné. A predsa, počas povrchového potápania pri ostrove Bimini na Bahamách, bolo pre mňa ťažké si tento fakt uvedomiť, keď popri mne plávala zvedavá barakuda, taká dlhá ako som bol ja. Bol som stále na pozore pred jej veľkými, chladnými, nemihajúcimi očami a zlovestne vyzerajúcimi zubami.

Existuje len veľmi málo známych prípadov, kedy barakuda napadla človeka, a vo všetkých zaznamenaných prípadoch bola splnená jedna z dvoch podmienok. Týmto podmienkam by sme sa vždy mali vyhnúť. Prvou je tmavá voda. Barakuda útočí na lesklé predmety v domnienke, že sú to ryby. Pre ňu je teda ľahké popliesť si lesk bieleho mäsa alebo svetlé chodidlá človeka so svojím obvyklým pokrmom. Alebo barakuda môže napadnúť záľahu malých rybiek v mútnej vode bez toho, aby vedela, že je tam aj človek.

Druhou podmienkou je prítomnosť krvi vo vode. Krv priťahuje barakudy tak ako žraloky, a o oboch druhoch rýb je známe, že napádajú zranených alebo krvácajúcich plavcov.

V čistej vode, kde nie je žiadny zápach krvi, sú barakudy relatívne neškodné. V osemnástom storočí, kedy boli považované za smrteľne nebezpečné, jeden pisateľ tvrdil, že tieto ryby uprednostňujú psie mäso pred ľudským. Iný pisateľ uviedol, že barakudy majú radšej Angličanov než Francúzov, pretože Angličania sú podobnejší zvieratám a nie sú takí kvalitní ako Francúzi. Takýto argument je samozrejme absurdný, ale celkom dobre ilustruje, kam že dokážu ľudia zájsť, aby podporili svoje predsudky.

Náš text popisuje proroctvo o Ježišovi, že nebude súdiť podľa vzhľadu alebo podľa rozšírenej povesti, ale na základe pravých faktov. Je veľmi ľahké skĺznuť k nejakým záverom na základe slabých dôkazov, či sa to týka rýb alebo ľudí. Buďme aj my opatrní  ako posudzujeme.

Som ako sova v sboreninách ( na pustatine). Žalm 102,7

V dnešnom biblickom texte žalmista používa sovu ako symbol osamelosti. Po staročia ľudia tomuto vtákovi prikladali tento význam  a aj iné. Sova je nočný vták a niektorí ľudia sa obávali všetkého, čo bolo spojené s nocou. Okrem toho fenomény, ktoré boli neznáme sa dávali do súvisu s tmou. Takto sa tma stala symbolom všetkého neznámeho. V tej dobe sovy u niektorých ľudí vyvolávali strach ako zlí duchovia, ktorí vyhľadávali svoju korisť počas noci.

Avšak v dnešnej modernej dobe sa sovy stali populárnym predmetom štúdia a symbolom pre ozdobovanie a návrhárstvo. Je to snáď sčasti preto, že sme začali sovu chápať a pozerať na ňu ako na neoddeliteľnú súčasť prírodnej rovnováhy.

Sovy nemajú žiadnu nadprirodzenú moc, ale za to majú vynikajúce schopnosti v zrakovej a sluchovej oblasti. Okrem toho dokážu lietať tak ticho, že aj veľká sova prekĺzne okolo človeka bez toho, aby ju zaregistroval. Napriek všeobecnému presvedčeniu sova nevidí v úplnej tme. Jej zrak je však stonásobne lepší než náš a dokáže vidieť v takom tlmenom svetle ako je svetlo sviečky vzdialenej 800 metrov. My by sme za takýchto podmienok nevideli nič. Keď sova chytá myš v úplnej tme spolieha sa na svoj sluch. Má najväčší bubienok spomedzi všetkých vtákov a jej uši umiestnené a vytvarované tak, že poskytujú najlepšiu kapacitu počuteľnosti. Hlas myši v lístí dorazí do uší sovy v zlomku sekundy. Tento okamih je dostatočný na to, aby informoval sovu, kde sa presne tento živočích nachádza.

Jeden z hlavný dôvodov, prečo boli sovy také obávané, je ich zvláštne húkanie v tme. To bola aj jedna z príčin, prečo ich poverčivý ľudia považovali za duchov zosnulých. My vieme, že to nie je pravda, i keď môže byť ľakajúce počuť v noci toto čudné húkanie. Avšak prečo by sme mali byť viac znepokojený nočnými zvukmi než dennými ? Ježiš nad nami bdie v každom okamihu.

Drž moje kroky na svojich cestách, aby sa nepošmykli moje nohy.  Žalm 17,5

Slimáky – či už ulitové alebo bezulitové sa pohybujú tak, že pod sebou rozprestierajú koberec klzkého povlaku a kĺžu sa po ňom prostredníctvom svalových kontrakcií na spodnej časti ,,nohy,, . Počet kontrakcií sa pohybuje od tridsať do päťdesiat prenosov za minútu. Lepkavý povlak sa vylučuje zo žľazy a vyrovnáva nerovnosti na jeho ceste bez ohľadu na to kam ide.

Snáď najzaujímavejšou vecou na slimačej stope je fakt, že sa mu môže stať akýmsi lanom, ktoré mu pomôže spustiť sa aj po veľmi strmých miestach. Je také pevné, že tento tvor sa naň môže zavesiť a spustiť na nižšiu úroveň tak, ako to robí pavúk. Neskôr, úpodľa potreby po ňom vyliezť naspäť hore. Najprv slimák visí za koniec svojho chvosta, potom začne vypúšťať ,,lano,, Robia to dokonca aj veľké slimáky. A najmenej jeden druh slimákov sa počas visenia na ,,lane,, pári.

Slimáky sa živia rastlinnou potravou. Niektoré dávajú prednosť čerstvým rastlinám. Iné majú radšej rozkladajúce sa polená. Slimáčie ústa sú ako miniatúrna, ale veľmi výkonná kosačka. Môže v nich mať päťnásť až dvadsať tisíc mikroskopických zubov, ktoré sa hneď po opotrebovaní nahradia. Keď budete túto pohyblivú akciu sledovať, uvedomíte si koľko škody môže slimák spôsobiť v zeleninovej záhrade. Stačí, ak jedného slimáka položíte na kus šalátového listu a budete sa pozerať cez zväčšovacie sklo.

Slimáky majú aj ďaľšiu schopnosť, ktorá im umožňuje cestovať efektívnejšie. Ich oči sú umiestnené na konci tenkých, stopkovitých tykadiel, ktoré majú na hlave. Ak nejakým spôsobom prídu o oko, môže im vyrásť nové.

V našom texte sa žalmista modlí, aby ho Pán Boh držal, aby sa nezošmykol na cestu hriechu, ktorá by ho zaviedla do nešťastia. Ak sa budeme modliť tak úprimne ako on, s túžbou zostať na správnych cestách, môžeme si byť istí, že Boh pripraví naše cesty pred nami s takou istotou, ako to robí pre slimáka. Cesta, ktorú pripravuje pre nás, nie je taká jasná ako cesta slimáka. No napriek tomu bude rovnako skutočná.

…ja vás príjmem a budem vám za Ptca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci. 2 Kor 6,17.18

Keď si raz orli samica žijúca v ohrade začala stavať hniezdo, jej ľudský opatrovníci boli presvedčení, že o tento projekt čoskoro stratí zaujem. Ale ona hniezdo nielenže dokončila, ale nakládla doňho dve neplodné vajcia a začala sedieť. Sedela na vajciach vytrvalo a verne, že jej chovatelia sa rozhodli vymeniť za oplodneé husie vajce. Po 33 dňoch sa húsa vyliahlo a jeho nevlastná matka ho prijala. Ale tu začali problémy.

Husie mláďatá sa dokážu o seba postarať už niekoľko hodín po narodení. Začínajú jesť hneď, akonáhle vedia chodiť a plávať, a bežia rovnako dobre ako dospelé. Na druhej strane orly sú pri narodení bezmocné a vyžadujú si sústavnú rodičovskú starostlivosť celé týždňe. Okrem toho, husi sú vegeratiáni a orly jedia mäso. Teda keď sa orlia matka pokúšala nakŕmiť svoje mláďa kusmi koňského mäsa, húsa z nejo nezjedlo nič. Namiesto tho utekalo po ohrade s hlasitým piskotom a orlia matka hneď za ním, aby mu ponúkla viac koňského mäsa. V prvý deň húsa nezjedlo vôbec nič a hrozilo mu nebezpečie vyhladovania.

Druhý deň sa začal rovnako ako prvý. Orlica sa s jedlom v zobáku zúfalo snažila zahnať cupotajúcehúsa do kúta. Avšak húsa si napokon mäso všimlo a čoskoro s chuťou zjedlo celé kusy. Prvý problém bol vyriešený. Kvôli vyváženiu stravy dali chovatelia húsaťu chlieb a mlieko.

Ďalšia kríza nastala, keď husie mláďa včľuplo do kúpaliska svojej nevlastnej matky. Orlie mláďatá totiž nevedia plávať, ale dospelé orly sa musia kúpať, aby boli zdravé. Orlica v obavách, že sa jej mláďa utopí, sa ho snažila prehovoriť, aby zostalo von. Napokon sa vzdala, mláďa sa k nej pripojilo a s radosťou sa ponáralo medzi jej nohami.

Húsa nebolo prirodzeným potomkom orlice, ale ona ho ochotne priala za svoje. Podobne, ani duchovní hriešnici nie sú Božími deťmi, ale ak sa k nemu obrátia, On ich ochotne prijme a ponúkne im všetky privilégiasynov a dcér.

Ty si mojou skrýšou, zachováš ma od súženia. Žalm 32,7

Silný prenikavý hlas amerického bučiaka je niekedy počuť až na vzdialenosť 5 kilometrov. Tomuto príbuznému volavky sa často hovorí ,,hromová pumpa,, pretože jeho ozvenovitý hlas sa podobá zvuku staromódnej pumpy. Bučiak sa často opisuje ako plachý. Nie je to však pravda, pretože jeho prirodzeným zvykom je pohotovo čeliť blížiacemu sa človeku. Keď sa vyprovokuje, kráča pomaly, ale rozvážne smerom k votrelcovi, naťahujúc svoj dlhý úzky zobák. Ďobnutie týmto zobákom môže spôsobiť veľmi bolestivú ranu. Preto niet sa čo diviť, že tento vták má len málo prirodzených nepriateľov.

Fascinujúcou vlastnosťou amerického bučiaka, ktorou sa môže chváliť len málo vtákov, je páperové perie. Je to zvláštne perie, ktoré sa nikdy nevymieňa, ale rastie nepretržite na dvoch miestach jeho tela – na hrudi a na chrbte. Pritom ako rastie, končeky páperového peria sa sústavne strapkajú na páper, ktorý pokryje ostatné perie. Po jedle bučiak vtiera svoju hlavu do zhluku páperového peria, až kým nevyzerá ako by bol posypaný múkou. Tento páper si bučiak ponechá, aby vpil špinu a mastnotu, a potom si ho vyčeše zvláštnym hrebeňom na jednom zo svojich prostredných prstov. Perie sa stáva odolným proti vode vďaka olejovitému sakrétu z ošpeciálnej žľazy, ktorá sa nachádza na konci chvosta.

Keďže bučiak veľmi dobre splýva s trávou a slamou v močiaroch, v ktorých žije, jeho typickou reakciou na nebezpečie je zmrazený postoj so zobákom smerujúcim k oblohe. Počas veterných dní bučiak kolíše svoje telo, ako by bol hromadou rákosia vo vánku.

Tak, ako sa bučiak v prípade nebezpečenstva prispôsobí okoliu, aby vyzera ako jeho súčasť, aj kresťan môže v čase nebezpečenstva utiecť ku Kristovi a skryť sa v ňom ako vo svojom Spasiteľovi. Za takých okolností môže Božie dieťa zostať v istote, že u neho je isté, až kým nebezpečenstvo nepominie. Nemusí sa snažiť vyriešiť problémy sám, ale môže spoliehať na Ježiša, že zariadi všetko potrebné.