„Veď aj vrabec si nájde domov a lastovička hniezdo, kde si kladie mláďatá pri tvojich oltároch, Hospodin zástupov, môj kráľ a môj Boh.“ (Žalm 84, 4)

Kolibríky patria medzi najmenšie Božie stvorenia v ríši vtáctva. Sú veľké 6 až 10 centimetrov. Za normálnych okolností tieto miniatúrne vtáčiky mávnu krídlami asi 50 až 80-krát za sekundu, preto keď letia, počuť zvuk podobný jemnému bzučaniu.

Kolibríky si stavajú asi 5 cm široké hniezdo z rastlinných vlákien, ktoré spájajú vláknami z pavučín. Niekedy sa stane, že pri „kradnutí“ pavučín sa v nich zachytia a nemôžu sa samy vyslobodiť.

Samček, pretože je silnejší, má na starosti zásobovanie potravou. Kolibríky majú dlhý jazyk, ktorým pijú nektár. Samička znáša dve biele vajíčka, drobné ako hrášok. Keď sa malému vtáčatku podarí rozbiť škrupinu, je veľké asi ako mucha. Len čo sa ochladí, mladé kolibríky sú pripravené odletieť s rodičmi na juh.

Precestovať vzdialenosť z Madridu do Moskvy autom by bežnej rodine trvalo asi 5 – 6 dní. Približne 85-krát by sa niekde zastavili, 15-krát by si dali riadne jedlo a počas cesty by dokázali zjesť za kartón všelijakých sladkostí, tyčiniek a chipsov. Kolibríkom veľkým asi 8 centimetrov postačí na prekonanie približne rovnakej vzdialenosti len niekoľko dúškov sladkého nektáru. Keď letia ponad Mexický záliv, zvyknú sa odviezť aj stopom – na chrbtoch väčších vtákov.

Kolibríky sa vedia udržať vo vzduchu na jednom mieste. Urobiť vo vzduchu niekoľko sált za sebou je pre ne hračkou. V lete strmhlav hodia spiatočku, robia stojky i kotrmelce dozadu. Ako raketa vyštartujú priamo hore alebo sa rútia nadol. Vedia stáť vo vzduchu bez pohnutia. Prirodzene, len zdanlivo. Mávajú krídlami tak rýchlo, že to ľudské oko ani nepostrehne.

Kolibríky sú smelé a nebojácne. Niekedy zaútočia na vranu alebo niektorého menšieho dravca. Moment prekvapenia pracuje v ich prospech. Ktorý vták čaká, že na neho zaútočí 8-centimentrová helikoptéra?

 

„Je nemožné, aby svet existoval bez Boha. Keby Boh zabudol na svet, v tom okamihu by sa svet zastavil.“ (Sören Aabys Kierkegaard)

Zdroj: Život je zaujímavý

„Ó, hlbino bohatsva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyzpytateľné sú jeho súdy a nevystihnuteľné jeho cesty!“ (Rim. 11,33)

Podľa istého pána Jamesa Hamiltona existujú dve skupiny čitateľov Biblie – tí, čo idú po povrchu a tí, čo kopú do hĺbky. Aby nám ich lepšie priblížil, prirovnáva ich k dvom druhom hmyzu. Píše: „Jeden je pozoruhodný svojím veľkolepým vzhľadom. Vo svetle slnečných lúčov žiaria jeho farby farbami drahokamov. Keď pozorujete jeho veselý let ponad pole, jeho tanec z kvetu na kvet, nemôžete neobdivovať ten elegantný pohyb, a krásu, ktorou na seba upútava celé okolie.

Ale na tom istom poli nájdete aj iný hmyz, ktorého hnedé tričko a usilovnosť určite zaujmú vašu pozornosť. Jeho sused poletuje hore a dole – a všade, kde nájde kvapku hotového nektáru, spokojne si upije. Ale tento usilovný robotník si dá záležať na tom, aby sa zastavil na každom kvete. Kdekoľvek pristane, zbiera nektár a peľ, z ktorých si vyrobí sladký med. Ak je kalich kvetu hlboký, ide až celkom na dno; ak je privretý, nenechá sa odradiť, ale snaží sa dostať dnu. Ak sa mu nektár zdá akýsi čudný, skúma, kým nezistí príčinu zvláštnej chute a vône….

Jeho súper s farebnými zamatovými krídlami nemá trpezlivosť pre také jednotvárne a nudné detaily….

Ten prvý však prežije len niekoľko letných mesiacov a začiatkom zimy hynie… Ten druhý prežije zimu v teple svojho uľa, uprostred voňavých zásob, ktoré si prichystal.“

Do ktorej skupiny čitateľov Biblie patríš ty? Si krásny, farebný a prelietavý motýľ, alebo usilovná včela?

„Ako baník nachádza žily vzácneho kovu, skryté pod zemským povrchom, tak aj vytrvalý skúmateľ, hľadajúci v Božom slove poklad, nájde pravdy veľkej ceny, skryté pohľadu povrchného čitateľa.“ (E. G. Whiteová)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„… Klaňajte sa tomu, ktorý stvoril nebo i zem, more i pramene vôd.“ (Zjavenie 14,7)

Vedel si, že existuje druh včely, ktorý sa dezinfikuje pri návrate do úľa? Natiera vchod do úľa živicou, aby sa pri návrate dnu o ňu obtrela a zbavila sa baktérií. Podobne ako si dnes my po príchode domov, do školy alebo do obchodu dezinfikujeme ruky.

Ak si sa už niekedy buchol do hlavy, potom vieš, že to poriadne bolí. Ďatľa hlava nebolí, aj keď zobákom búcha do stromu celý deň. Pán Boh mu stvoril lebku ako špongiový pancier, aby ochránila mozog pred otrasmi.

Bociany v septembri odlietajú do teplých krajín prečkať zimu. Na jar sa z Afriky vracajú naspäť, do toho istého hniezda. Nemajú v mobile GPS, ani mapu v ruksaku, ale bezpečne trafia na to isté miesto, odkiaľ na jeseň odišli. Túto orientačnú schopnosť dostali už pri stvorení.

Prúdový pohon sa používa hlavne v lietadlách, ale prvý ho nevynašli ľudia. Rovnakým spôsobom sa pohybujú aj chobotnice, medúzy a mnoho ďalších zvierat. Naučil ich to Stvoriteľ.

Niektoré mravce chovajú vošky tak, ako ľudia chovajú ovce alebo kravy. Postavia pre nich stajne a doja ich. Chutí im totiž medovica, ktorú vošky vyrábajú. Mravce maškrtia veľmi radi, rovnako ako ty. Dokážu odniesť 50-násobok svojej váhy. To je ako keby si ty odniesol naraz 50 kamarátov.

Svište v Alpách kosia trávu, sušia ju na Slnku a seno odkladajú do nory na zimu.

Osy a sršne vyrábajú z dreva papier a používajú ho na stavbu hniezda. Neučili sa to v škole ani nevideli návod na internete. Boh ich takých stvoril.

Keď pôjdeš na vyšetrenie ultrazvukom alebo uvidíš ponorku, spomeň si, že veľryby a netopiere používajú túto technológiu k orientácii už od stvorenia. Volá sa sonar.

Chameleón mení farbu svojej kože podľa prostredia okolo alebo podľa nálady. Aj on je dôkazom, že Boh má rád farby .

Okolo teba je mnoho dôkazov o tom, že nás stvoril niekto veľmi múdry a láskavý. Nebola to iba náhoda. Stvoril aj teba a tiež ti dal jedinečné schopnosti a dary, ktoré nemá nikto iný.

Zdroj: Modlitebný týždeň pre mladšie deti.

„Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a že sa stávate mojími učeníkmi.“ (Ján 15,8)

Toto je príbeh pozemku, ktorý túžil stať sa záhradou. Rozprávanie sa začína u farmára, ktorý ho kúpil za nemalá peniaze. Potom vybral semená tej najlepšej kvality a rozosial ich do rozoranej pôdy všade, kde sa dalo. Pozemok sa zaradoval. Vždy túžil stať sa záhradou. A okamžite sa zo všetkých síl snažil čo najrýchlejšie plodiť tie najkrajšie kvety. Potom sa však pozrel, čo z neho vyrastá, a zdesil sa. Všade len burina, bodľačie, boľševník a iné nevzhľadné rastliny. Pozemok bol zhnusený sám zo seba.

Predtým než ho farmár kúpil a obrobil, mu bolo jedno, čo na ňom rastie, a tak sa burina rozšírila všade. Jej korene siahali hlboko do zeme. „Ako môžem byť užitočný, keď na mne rastie tá odporná burina?“ pýtal sa pozemok sám seba. „Každý predsa vie, že záhrada musí byť najprv zbavená všetkej buriny, aby mohli vzísť ušľachtilé rastliny.“

Pozemok sa teda začal sústrediť na vykynoženie buriny. Túžil spolupracovať s farmárom, aby otravné rastliny čo najskôr zmizli a namiesto nich sa z zazelenala krásna záhrada. Bojoval a drel. Robil všetko pre to, aby sa buriny zbavil, ale nevedel presne ako. Návody na vytrhávanie buriny boli nejasné a navzájom si odporovali. Pozemok sa dopočul, že keď sa zbaví všetkých stoniek i listov, farmár by mal hádam prísť a zničiť korene. Ak vraj vykoná svoj diel práce, farmár už prácu dokončí. Lenže problém bol v tom, že sa nedokázal zbaviť žiadnej buriny. Počul, že sa musí veľmi snažiť a prekonať burinu, ale nevedel, ako by to mal urobiť.

Týždne ubiehali jeden za druhým a burina veselo rástla ďalej. Tí, čo pozemok poznali, a nakoniec aj pozemok sám, sa pýtali, či to s odstránením nechcených rastlín myslí úprimne. Ktosi vyhlásil, že pozemok by sa nemal pokúšať zbaviť všetkej buriny, ale koncetrovať sa na jeden druh rastliny. Tak by to bolo ľahšie.

Lenže pozemok nebol schopný zbaviť sa ani jedinej stonky. Boli chvíle, keď strácal nádej, že by sa čokoľvek mohlo zmeniť. Potom si znovu predstavil záhradu, ktorá by na ňom mohla vyrásť – lenže všetka snaha zbaviť sa otravnej a nezničiteľnej buriny bola márna.

Jedného dňa dospel pozemok k záveru, že z neho nádherná záhrada nikdy nebude. A práve vtedy sa na pozemku objavil farmár s vynikajúcimi správami. Farmár prichádzal už aj predtým, ale pozemok bol natoľko zaneprázdnený bojom s burinou, že jeho slovám nevenoval pozornosť. V ten deň však farmár oznámil pozemku takmer neuveriteľnú vec. Na prvý pohľad sa zdalo, že je v absolútnom protiklade so všetkými zásadami záhradníčenia: „Pozemok nie je zodpovedný za odstránenie buriny. Musí to urobiť záhradník. On musí vytrhať všetku burinu.“

Pozemok tomu nechcel uveriť. Kto kedy počul o záhradníkovi, ktorý by trhal burinu? Každý predsa vie, že pôda sa musí najskôr sama zbaviť škodcov a až potom príde záhradník a bude ju obrábať. Pozemok sa s názorom farmára jednoducho nedokázal stotožniť. Lenže aj tak už nemal žiadne iné možnosti. Buď tomu uverí, alebo môže na sen o záhrade zabudnúť.

Odovzdať sa teda do záhradníkových rúk a nechal ho, aby vykorenil burinu. Záhradník pracoval dôkladne a vyťahoval burinu aj s koreňmi, nielen stonky alebo listy. Vďaka tomu mohli na pozemku začať rásť ušľachtilé rastliny.

Čas ubiehal a pozemok sa menil na záhradu. Stále bol obrábaný a skrášľovaný. Prijímal ďalšie a ďalšie sadenice, sal vodu, ktorou bol zalievaný, a užíval si slnko, ktoré ho hrialo. Rastliny v záhrade vykvitli  a priniesli úrodu: jedny stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a ďalšie tridsaťnásobnú.

„A zase iné padly na dobrú zem a vydaly užitok, niektoré sto, a niektoré šesťdesiat a niektoré tridsať.“ (Mat. 13,8)

Zdroj: Moderné podobenstvá Morris L. Venden

 

 

„Povážte vrany, že nesejú ani nežnú, ktoré nemajú komory ani stodoly, a Boh ich živí. A o koľko drahší ste vy nad vtákov! (Luk. 12,24)

Čajka je obľúbeným objektom fotografovania pre mnohých turistov, ktorí trávia dovolenku pri mori. Je to celkom pochopiteľné, pretože čajka určitým spôsobom symbolizuje slobodu. Keď letí sama, stačí niekoľko mávnutí silnými krídlami a už sa vznáša vysoko nad hradinou. A potom sa majestátnym krúživým pohybom vrhá dolu. Keď je v kŕdli a zbadá potravu, jej majestátnosť sa stráca, pretože sa správa veľmi bezohľadne a kruto. Zdá sa, akoby sa nevedela o nich podeliť a vôbec nemala zmysel pre ohľaduplnosť. Keď chce čajka niečo získať, je závistlivá a neľútostná. Keby sa zmocnila potravy a nemohla by odletieť, bola by odsúdená na smrť. Tie ostatné v kŕdli by sa do nej zárivo pustili svojimi zobákmi a krídlami. Keby sme hľadali vtáka, z ktorého by sme si mohli vziať lepší príklad, určite by to mohla byť napríklad divá hus. Na oblohe ju spoznáte podľa toho, že pri lete v kŕdli husi vytvárajú písmeno V. Let v takejto zostave im umožňuje letieť ľahšie a rýchlejšie. Najťažšie to má hus, ktorá letí ako prvá, pretože musí prekonávať odpor vzduchu. Preto sa husi vždy po niekoľkých minútach striedajú. Najľahšie sa letí na dvoch posledných miestach tohto útvaru. Tieto miesta preto silné husi prenechávajú mladým, slabým alebo starým vtákom. Je tiež pravdepodobné, že neprestajné gáganie pôsobí povzbudzujúco na slabšie husi. Čajka nás učí oddeliť sa a letieť samostatne, divé husi nás učia, že sa dá lietať aj spolu (často je to aj ľahšie). Niekedy je to naozaj tak, že keď sa dáme dokopy, „doletíme“ ďalej, ako keď letí každý sám.

„Aby ľudia vytvorili spoločenstvo, musia sa naučiť zaujímať sa jeden o druhého.“ (Eugene Peterson)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13

„Všetko som vám ukázal, že tak pracujúc treba sa nám zaujímať slabých a pamätať na slová Pána Ježiša, lebo on povedal: Blahoslavenejšie je dávať ako brať.“ (Skut. 20,35)