Šteniatko

„Ale aj keby ony zabudly, ja ťa nezabudnem. Hľa, na svojich dlaniach som ťa vyryl,…“ (Iz. 49, 15b-16a)

Istý majiteľ obchodu umiestnil na dvere nápis: „Šteniatka na predaj.“Jeden chlapec si to všimol. Vošiel do obchodu a spýtal sa majiteľa: „Za koľko ich predávate?“ „Od 30 do 50 euro,“ odpovedal majiteľ. Malý chlapec vytiahol z vrecka niekoľko mincí. „Mám 2 eurá a 37 centov,“ povedal. „Mohol by som sa na ne pozrieť?“ Majiteľ obchodu sa uškrnul a zahvízdal. Z búdy vyšla Lady. Za ňou sa ešte dosť nemotorne rozbehlo uličkou v obchode päť malých, drobných šteniatok.Jedno šteniatko výrazne zaostávalo. Chlapček okamžite spozornel a zahľadel sa na zaostávajúce šteniatko. Spýtal sa: „Čo sa stalo tomu malému šteniatku?“ Majiteľ mu vysvetlil, že pri vyšetrení veterinár zistil, že malé šteniatko nemá dobre vyvinutú bedrovú kosť. Vždy krívalo a vždy bude krívať. Malý chlapec sa potešil. „Toto šteniatko si chcem kúpiť.“ Majiteľ sa začudoval a povedal: „Nie, to malé šteniatku ti nepredám. Ak ho naozaj chceš, tak ti ho darujem.“ Malý chlapec sa zamračil. Pozrel sa majiteľovi priamo do očí, ukázal prstom na šteniatko a nahnevane povedal: „Nechcem, aby ste mi ho darovali. Ten psík má rovnakú hodnotu ako všetky ostatné psy. Zaplatím za neho plnú cenu. Vlastne teraz vám dám len 2 eurá a 37 centov. Zvyšnú sumu budem splácať po 50 centov mesačne, kým všetko nezaplatím.“ Majiteľ obchodu odvetil: „Naozaj si chceš kúpiť to malé krívajúce šteniatko? Ono nikdy nebude behať, skákať a hrať sa s tebou ako ostatné šteniatka.“ Na jeho prekvapenie sa chlapček sklonil a vyhrnul si jednu nohavicu. Spod nohavice vykukla silno zmrzačená ľavá noha, ktorú podopierala veľká kovová ortéza. Pozrel na majiteľa a povedal: „Ani ja neviem rýchlo behať… a malé šteniatko bude potrebovať niekoho, kto mu bude rozumieť!“

„Zvieratá počujú tvoje srdce, keď plače. Ľudia ho nepočujú ani keď kričí.“

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Nádej

„Z úzkosti som volal na Hospodina, a vyslyšal ma; Hospodin ma postavil na priestranstvo.“ (Žalm 118, 5)

Keď mohutný zával v hĺbke 700 metrov pod zemou odrezal od sveta 33 baníkov, mnohí hore na zemi si mysleli, že neexistuje šanca, aby to niekto z nich prežil. Čiľania sa však odmietli vzdať nádeje. Pod obrovským tlakom verejnosti vláda prevzala zodpovednosť za záchranné práce. Nasadili všetku dostupnú techniku. Najprv urobili do priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že by sa v ňom mohli baníci nachádzať, osem prieskumných vrtov. Na sedemnásty deň po nehode sa hrot vrtnej súpravy preboril do prázdnej komory. Keď ho vytiahli, bol na ňom lístok so správou: „Estamosbienenelrefugio, los 33.“ („Sme v poriadku v úkryte. Je nás 33.“)

Keď sa podarilo obnoviť spojenie so zavalenými baníkmi, na povrchu nastala nesmierna radosť. Čile žilo jedinou myšlienkou – musí sa nájsť spôsob, ako uväznených baníkovzachrániť.Do podzemia začali posielať jedlo, vodu a lieky v špeciálnych nádobách, ktoré sa vošli do úzkych vrtov. Zaviedli aj spojenie cez telefón a video, aby muži pod zemou mohli komunikovať so svojimi záchrancami a rodinami.

Tri veľké medzinárodné tímy poskytli na záchranné práce svoje vrtné súpravy s cieľom vyvŕtať otvor s takým priemerom, aby ním mohol prejsť človek. Medzitým sa poprední konštruktéri snažili vyrobiť záchrannú kapsulu, v ktorej by bolo možné cez vrt vytiahnuť človeka. Napokon po 69 dňoch horúčkovitých záchranných prác boli baníci po jednom vytiahnutí z hĺbky. Všetkých 33 mužov bolo zachránených. Odhaduje sa, že asi miliarda ľudí sledovala záchrannú akciu v priamom prenose v televízii alebo na internete. Písalo sa o najväčšej záchrannej akcii v histórii baníctva.

„Nádej je motor života. Kde umiera nádej, umiera život.“ (Arthur Honegger)

 

Baníci

„Všetci čo očakávate Hospodina, buďte silní a nech je pevné vaše srdce.“

Baníci, ktorí pracovali v čílskej bani na ťažbu zlata a medi v San José, si každý deň pri zostupe po špirálovitej štôlni dolu do tmy uvedomovali obrovské riziko. Baňa bola stará vyše sto rokov. Často sa stávalo, že v dôsledku otrasov zbíjačiek a banských strojov steny praskali a zo stropu sa sypali kamene a množstvo prachu. Už v minulosti tu došlo k viacerým banským nešťastiam. Banská spoločnosť musela uhradiť množstvo pokút za porušenie bezpečnostných predpisov. Biznis je však biznis a ľudia potrebujú prácu. Preto do bane každý deň fárali muži v dobrej viere, že štôlne a banské chodby vydržia ešte túto jednu zmenu.

5. septembra 2010 sa tridsiatim trom mužom, ktorí pracovali hlboko v podzemí, zdalo, že je všetko v poriadku. Potom sa znenazdania s ostrým praskaním a ohlušujúcim dunením dala do pohybu skalnatá klenba s hmotnosťou približne 700 000 ton. Vznikol obrovský zával, ktorý odrezal všetky prístupové šachty a zničil ventilačný systém i všetky siete. Keď konečne nastalo ticho a prach sa usadil, baníci zistili, že sú uväznení asi 700 metrov pod zemou a päť kilometrov od vstupu do bane.
Skúsení baníci pochopili, že „niet cesty späť“. Nezostáva im nič iné, len čakať, postarať sa o základné životné potreby a dúfať, že záchrana príde zhora.

„Pamätaj, že aj tá najťažšia hodina v tvojom živote má len 60 minút.“  (Sofokles)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Rituál

„Vo viere chápeme, že Božie slovo stvárnilo svet tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.“ (Žid. 11, 3) 

Americký ornitológ, morský biológ a prírodovedec Charles William Beebe podnikol množstvo rôznych expedícií. Rád rozprával príbeh o tom, ako on a Theodore Roosevelt podstupovali malý astronomický rituál, ktorý vykonávali často po večere strávenom v hlbokých filozofických rozhovoroch. Vyšli vždy von, zdvihli hlavy a pozorovali oblohu.

„Hľadali sme tak dlho, kým sme ju nenašli,“ hovorieval Beebe, „či už voľným okom alebo ďalekohľadom – celkom slabo žiariacu svetelnú zahmlenú škvrnu v dolnom ľavom uhle štvorcového súhvezdia Pegasus. Potom jeden z nás začal prednášať:

„To je špirálna galaxia v Andromede.

Je veľká ako naša Mliečna cesta.

Je jednou zo stámiliónov galaxií.

Je od nás vzdialená 750 000 svetelných rokov.

Je v nej asi sto miliárd sĺnk a každé z nich je väčšie ako naše Slnko.“

Po chvíli sa na mňa plukovník Roosevelt usmial a povedal: „Takže si myslím, že sme dosť malí! Poďme spať.“

„Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám už len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.“ (George Bernard Shaw)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

Schody

„Každú svoju starosť uhoďte na neho, lebo on sa stará o vás.“ (1. Pet. 5, 7)

Jonathan Tiong sa narodil so spinálnou svalovou atrofiou druhého typu, ktorá sa prejavuje svalovou slabosťou, ktorá sa časom zhoršuje. Neurológ pripravoval rodičov na to, že sa nedožije ani dvoch rokov. Napriek rôznym ťažkostiam Jonathan oslávil 24. narodeniny a stal sa absolventom Národnej univerzity v Singapure s titulom v odbore komunikácie a nových médií. Vďaka svojej húževnatosti a tvrdej práci bol dokonca najlepším študentom v ročníku.

Celé štúdium absolvoval s pomocou svojho asistenta na plný úväzok – otca. Vďaka nemu mohol navštevovať hodiny na svojom elektrickom invalidnom vozíku. Nebolo to vždy jednoduché. Musel prekonávať množstvo prekážok. Dostať sa do triedy a z triedy v škole žartovne označovanej ako „Národná univerzita schodov“znamenalo pre Jonathana každodenný boj. Všetko sa zmenilo v poslednom ročníku štúdia, keď vypukla pandémia a začalo sa vyučovať online. Pre študentov to bolo ťažké obdobie, no pre Jonathana sa celé štúdium veľmi zjednodušilo. Nemusel riešiť bezbariérovosť, logistické otázky ani hľadať ďalších ľudí na cestu do školy a zo školy. Bol viac nezávislý.

Po ukončení štúdia sa mu podarilo nájsť si prácu na úplný úväzok, čo sa mnohým ľuďom so zdravotným znevýhodnením nie vždy podarí. Je za to veľmi vďačný. „Život s postihnutím je sám osebe ťažký. Musíme bojovať a vyhrávať každý deň,“ povedal.

„Je dobré prijímať prekážky, ktoré nám život stavia do cesty, pretože na problémoch sa učíme a rastieme.“ (Roman Pešek)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková