Siroty

Nemecko 1945. Náš oddiel sa vrátil z celonočného prieskumu. Boli sme na smrť unavení a hladní. Prenikli sme dvanásť kilometrov na nepriateľské územie, ale získali sme len málo informácií. Dvaja muži z nášho oddielu padli a sedem bolo zradených.

Pomaly som sa vliekol k búde, ktorá slúžila ako jedáleň. Keď som sa najedol, šiel som k nádobe na smeti pred búdou, aby som vyhodil zvyšky.

A tam som ich uvidel – päť nemeckých detí. Stáli tam s malými plechovkami v rukách a mlčky žobronili o zvyšky jedla. Bola zima a deti mali nožičky omotané starými handrami. Podľa môjho odhadu mohli mať tak tri, štyri alebo päť rokov – traja chlapci a dve dievčatá.

Zastal som pri malom dievčatku. Musel som myslieť na tisíce iných detí, ktoré trpeli vo vojnou sužovaných krajinách podobne ako týchto päť tu. Dal som im všetko, čo mi ostalo z večere. Vedel som však, že tieto deti nemajú ani najmenšiu nádej. Päťnásť kilometrov odtiaľto bol front a delostrelecké granáty dopadali stále bližšie. Akú majú šancu na prežitie, keď sa streľba z diel priblíži ešte viac?

Dievčatko som oslovil po nemecky. Keď počulo rodnú reč, jeho tvár sa celá rozžiarila. Z vrecka som vybral malú tabličku čokolády a vložil som mu ju do ruky. Obidvomi rukami ma chytilo okolo krku a pevne objalo. Vzal som ho do náručia a po tvári mi začali stekať slzy.

Spojené štáty 1959. Sedel som v aule školy, ale moje myšlienky sa vracali do Nemecka a štrnásť rokov skôr. Absolventský ročník pochodoval uličkou v plnej paráde. Po všetkých rečníckych prejavoch prejavoch pozval riaditeľ na pódium najlepšiu študentku v ročníku, moju dcéru Gretchen Wernerovú. Gretchen predniesla oficiálne poďakovanie a potom začala rozprávať o svojom najútlejšom detstve, o Nemecku a hrozných dňoch vojny, o tom, ako spolu so súrodencami žili zo zvyškov jedla amerických vojakov a akí k nim boli títo vojaci dobrí.

Rozprávala, ako sa dostali do tábora amerických prieskumníkov práve vo chvíli, keď sa jednotka vrátila z nočnej akcie. A ako sa stretli so zdravotníkom, ktorý je teraz ich otcom. Trvalo dlho, kým boli vybavené všetky úradné formality na adopciu. Jej dedko, senátor Spojených štátov, všetko zariaďoval, aby mohli s novým oteckom odplávať do Ameriky.

Potom prišli za mnou a podala im obal z čokolády, ktorú som kedysi dal malej Gretchen, mojej dcére, keď som ju ako malé dieťa prvýkrát uvidel a zamiloval si ju. Ako povedala, bol to pre ňu symbol nesebeckej lásky k úbohej, hladnej a prestrašenej sirote.

Dodnes si tento obal schovávam. Pripomína mi iného otecka – nebeského Otca, ktorý dal uprostred ešte väčšej vojny svojho jediného Syna, aby za nás zomrel na kríži. Aký prázdny a úbohý by bol môj život, keby som vtedy ako vojenský zdravotník nestretol päť hladných sirôt a keby nás všetkých nezahrnula Božia milosť a dobrota.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi, Ellen G. Whiteová

„Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých. Lebo keby ste milovali iba tých, ktorí vás milujú, akú odplatu máte? Či azda nečinia toho istého i publikáni?“ (Mat. 5, 44-46)

Gregory bol na ceste do práce. Na zľadovatenom moste dostal šmyk a zrazil sa s vodičkou Cecilly Rudalavageovou. Obaja skončili bez väčších zranení. Keď vyšli z áut a začali sa rozprávať, čo ďalej. Cecilly si nemohla nevšimnúť, že Gregory má veľmi málo zubov. Gregory sa priznal, že nemá rád zubárov, pretože v minulosti s nimi nemal dobré skúsenosti.

Cecilly sa na jeho zuby nespýtala len tak náhodou. Pracovala totiž ako zástupkyňa predaja zubných implantátov. Na mieste sa rozhodla, že Gregorymu pomôže. Obrátila sa na svojho zamestnávateľa, ktorý súhlasil s plnou úhradou nákladov za Gregoryho nové zuby. Potom mu našla spoľahlivého zubného chirurga, ktorý sa rozhodol, že zákrok vykoná bez nároku na odmenu.

„Som šťastná, že všetko do seba tak krásne zapadlo,“ priznala Cecilly, ktorá zmenila život mužovi, ktorý do nej narazil autom. „Keby bolo viac takých ľudí ako Cecilly, svet by bol lepším miestom,“ priznáva vďačný Gregory.

„Malý skutok má cenu miliardy dobrých úmyslov.“ (Victor Hugo)

Zdroj: Kurzy pre život 2023

„Obrátili sa ku mne chrbtom, nie tvárou, a hoci som ich stále poučoval, nepočúvali, neprijali výčitku…“ (Jer. 32, 33)

Wilhelm Busch spomína:

Jedného dňa som sedel oproti mužovi, ktorému pri nálete zomrela manželka. Vo vojne stratil dvoch synov. Keď som ho navštívil, spustil: „Pán farár, dajte mi pokoj s kresťanstvom. Toľko som toho prežil, že už nedokážem ničomu veriť. Mne už môžete rozprávať, čo chcete, ja už ničomu neverím.“

„Cestujete niekedy vlakom?“ spýtal som sa ho.

„Áno.“

„Tak dúfam, že zakaždým skôr, ako nastúpite do vlaku, zájdete k rušňovodičovi a vyzvete ho, aby vám ukázal svoje vodičské oprávnenie.“

„Nie, nie,“ povedal, „toľko predsa železniciam dôverujem, že rušňovodič…“

„Čože? Vy zveríte svoj život chlapovi, o ktorom nemáte záruku, že je rušňovodič? Tak to ja volám ´viera´. Odteraz už nikdy nepovedzte, že ničomu neveríte, ale: Neverím ničomu, okrem Železničnej spoločnosti…“ Potom som mu vysvetlil: „Jedného dňa som stretol toho, ktorý má na svojich rukách stopy po klincoch, ktoré svedčia o tom, že ma miloval až na smrť. Nikto na tomto svete neurobil pre mňa toľko, ako Ježiš. Nikto nie je taký vierohodný ako on. Ježiš ma nikdy nesklamal. Preto som sa rozhodol zveriť mu svoj život. Vy veríte všeličomu, len tomu jednému, ktorému môžete skutočne veriť, tomu neveríte!“

„Ak chceš byť múdry, nauč sa rozumne pýtať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.“ (Johann Kaspar Lavater)

„Ale aj keby ony zabudly, ja ťa nezabudnem. Hľa, na svojich dlaniach som ťa vyryl,…“ (Iz. 49, 15b-16a)

Istý majiteľ obchodu umiestnil na dvere nápis: „Šteniatka na predaj.“Jeden chlapec si to všimol. Vošiel do obchodu a spýtal sa majiteľa: „Za koľko ich predávate?“ „Od 30 do 50 euro,“ odpovedal majiteľ. Malý chlapec vytiahol z vrecka niekoľko mincí. „Mám 2 eurá a 37 centov,“ povedal. „Mohol by som sa na ne pozrieť?“ Majiteľ obchodu sa uškrnul a zahvízdal. Z búdy vyšla Lady. Za ňou sa ešte dosť nemotorne rozbehlo uličkou v obchode päť malých, drobných šteniatok.Jedno šteniatko výrazne zaostávalo. Chlapček okamžite spozornel a zahľadel sa na zaostávajúce šteniatko. Spýtal sa: „Čo sa stalo tomu malému šteniatku?“ Majiteľ mu vysvetlil, že pri vyšetrení veterinár zistil, že malé šteniatko nemá dobre vyvinutú bedrovú kosť. Vždy krívalo a vždy bude krívať. Malý chlapec sa potešil. „Toto šteniatko si chcem kúpiť.“ Majiteľ sa začudoval a povedal: „Nie, to malé šteniatku ti nepredám. Ak ho naozaj chceš, tak ti ho darujem.“ Malý chlapec sa zamračil. Pozrel sa majiteľovi priamo do očí, ukázal prstom na šteniatko a nahnevane povedal: „Nechcem, aby ste mi ho darovali. Ten psík má rovnakú hodnotu ako všetky ostatné psy. Zaplatím za neho plnú cenu. Vlastne teraz vám dám len 2 eurá a 37 centov. Zvyšnú sumu budem splácať po 50 centov mesačne, kým všetko nezaplatím.“ Majiteľ obchodu odvetil: „Naozaj si chceš kúpiť to malé krívajúce šteniatko? Ono nikdy nebude behať, skákať a hrať sa s tebou ako ostatné šteniatka.“ Na jeho prekvapenie sa chlapček sklonil a vyhrnul si jednu nohavicu. Spod nohavice vykukla silno zmrzačená ľavá noha, ktorú podopierala veľká kovová ortéza. Pozrel na majiteľa a povedal: „Ani ja neviem rýchlo behať… a malé šteniatko bude potrebovať niekoho, kto mu bude rozumieť!“

„Zvieratá počujú tvoje srdce, keď plače. Ľudia ho nepočujú ani keď kričí.“

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková