„Obrátili sa ku mne chrbtom, nie tvárou, a hoci som ich stále poučoval, nepočúvali, neprijali výčitku…“ (Jer. 32, 33)
Wilhelm Busch spomína:
Jedného dňa som sedel oproti mužovi, ktorému pri nálete zomrela manželka. Vo vojne stratil dvoch synov. Keď som ho navštívil, spustil: „Pán farár, dajte mi pokoj s kresťanstvom. Toľko som toho prežil, že už nedokážem ničomu veriť. Mne už môžete rozprávať, čo chcete, ja už ničomu neverím.“
„Cestujete niekedy vlakom?“ spýtal som sa ho.
„Áno.“
„Tak dúfam, že zakaždým skôr, ako nastúpite do vlaku, zájdete k rušňovodičovi a vyzvete ho, aby vám ukázal svoje vodičské oprávnenie.“
„Nie, nie,“ povedal, „toľko predsa železniciam dôverujem, že rušňovodič…“
„Čože? Vy zveríte svoj život chlapovi, o ktorom nemáte záruku, že je rušňovodič? Tak to ja volám ´viera´. Odteraz už nikdy nepovedzte, že ničomu neveríte, ale: Neverím ničomu, okrem Železničnej spoločnosti…“ Potom som mu vysvetlil: „Jedného dňa som stretol toho, ktorý má na svojich rukách stopy po klincoch, ktoré svedčia o tom, že ma miloval až na smrť. Nikto na tomto svete neurobil pre mňa toľko, ako Ježiš. Nikto nie je taký vierohodný ako on. Ježiš ma nikdy nesklamal. Preto som sa rozhodol zveriť mu svoj život. Vy veríte všeličomu, len tomu jednému, ktorému môžete skutočne veriť, tomu neveríte!“
„Ak chceš byť múdry, nauč sa rozumne pýtať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.“ (Johann Kaspar Lavater)