Istí manželia sa rozhodli, že si adoptujú štyri deti. Deti už neboli malé a mali jazvy na duši. Ich štart do života nebol práve najlepší. Adoptívni rodičia ich zahrnuli neobyčajnou láskou a robili všetko preto, aby sa z nich stali štastné, normálne, vyrovnané deti. Nebolo to však jednoduché. Ich noví rodičia sa museli veľa učiť a mnohé prehryznúť. Museli  preukázať ohromnú trpezlivosť, stále znovu určovať hranice, prejavovať veľkú vynaliezavosť a vytrvalosť.

Najstarší Ján mával z času na čas ťažké depresívne nálady. V takýchto chvíľach sa uzatváral do seba a nespolupracoval so spolužiakmi a učiteľmi. Pre jeho zachmúrenosť vznikla medzi ním a ostatnými deťmi v škole bariéra.

Rodičia desaťročnému Jánovi neprestajne preukazovali lásku, aby aspoň doma cítil istotu. Jedného dňa popoludní im zavolal triedny učiteľ a požiadal ich, aby prišli do školy porozprávať sa. Povedal im, že chlapec sa často stráni ostatných detí, nezapája sa do hier, nekomunikuje.

Večer s ním o tom skúsili hovoriť. „Prečo nám nepovieš o svojom trápení? Možno by sme ti mohli pomôcť.“

Ján vážne a priamo odpovedal: „Ja naozaj neviem. Chcel som sa im všetkým vyrovnať! Ani neviem prečo.“

„Vyrovnať sa im v čom?“ zisťovala mama.

„Sú na tom tak dobre…“

„Myslíš si,“ pýtal sa ďalej otec, „že keď nemuseli prežiť také ťažkosti ako ty, môžeš sa na nich hnevať?“

Ukázalo sa, že problém nebol v ostatných deťoch, problém si chlapec nosil v sebe. Rozhovor sa natiahol do neskorých hodín a rodičia mali pocit, že sa veci aspoň trochu pohli k lepšiemu.

V noci mama dostala nápad. Ráno si zavolala Jána a spýtala sa ho: „Spomínaš si, ako si vypĺňal tabuľku splnených povinností? Teraz budeš mať inú tabuľku. Každý večer si do nej napíšeš, čo pekné pre teba niekto v ten deň urobil.“

Prvý večer Ján zapísal jediný riadok: „Jakub mi dnes povedal ahoj.“ Ďalší deň to bolo horšie. Nemal si čo poznačiť. Tretí deň napísal: Pán učiteľ ma nechal rozdávať papiere.“ Pre chlapca, ktorého vzťahy s okolím boli veľmi krehké, to bol veľký a dôležitý prejav dôvery.

Do štvrtého dňa si napísal: „Jakub si ma vybral do družstva, aj keď boli na výber ešte ďalší traja chlapci.“ Ďalší deň si poznamenal dve vety: „Pán učiteľ ma nechal pozbierať domáce úlohy,“ a „Tomáš mi ukázal svoje šípky.“

Zoznam bol každý deň o niečo dlhší. Za týždeň Ján zistil, že políčka v tabuľke sú malé a že do nich nemôže zapísať všetko. Keď mu na konci mesiaca mama podávala ďalšiu tabuľku, bránil sa: „Už mi ju nedávaj, musel by som do nej zapisovať celý večer a toľko času nemám.“

Zaujal ma jeho prvý zápis: „Jakub mi dnes povedal ahoj.“ Často si ani neuvedomujeme, čo môže jednoduché gesto, drobný skutok, prosté slovo alebo úsmev znamenať pre druhého človeka aký veľký vplyv môžu mať.

Rovnako dôležité však bolo aj Jánovo rozhodnutie a jeho odvaha začať meniť svoj postoj. Bez jeho snahy by ani priateľské gestá druhých nepriniesli ovocie. Ak chceme meniť vzťahy s ľuďmi, musíme začať u seba.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová