Grécky filozof, Sokrates,  bol preslávený svojou múdrosťou a zhovievavosťou. Jeho žena Xantipa mu veľmi sťažovala život a preto mal aj veľa dôvodov správať sa k nej zle. No i tak nedopustil, aby niekto o nej zle hovoril.

Jedného dňa pribehol k Sokratovi jeho dobrý známy a volal:  “ Sokrates, počul si, čo sa zase hovorí o Xantipe?“

“ Nie, milý priateľu, nepočul som“, odpovedal mu Sokrates.

“ Tak ti to musím hneď povedať!“

“ Okamžik priateľu, je to niečo pekné?“

“ Pekné? Nie, pekné to zrovna nie je, skôr naopak“, odpovedal trochu zarazene jeho známy.

“ Je to teda aspoň dobré?“ vyzvedal sa Sokrates ďalej.

“ Neviem, čo tým myslíš! “ nechápavo pozerá na neho ten muž.

“ To je jednoduché. Dobré je to, z čoho si môžeš vziať príklad. Myslíš, že to, čo mi chceš povedať, je dobré?“

“ Nie !“  riekol onen muž chabo.  “ Nie je to nič dobré ani užitočné, čo ti chcem o Xantipe povedať.“

„Tak teda“ hovorí Sokrates, “ je to aspoň pravda?“

“ Pravda? To neviem. Rozprával mi to obchodník Mynades, ten to počul od Herikla a ten zase od …“

“ Dosť, dosť !“ riekol Sokrates a zdvihol odmietavo ruku. “ Keď tvoja správa nie je ani pekná, ani dobrá, ba ani pravdivá, potom ju radšej nechcem ani počuť, milý priateľu!“

„Ostatne bratia, všetko čo je pravdivé, čo je počestné, čo je spravodlivé, čo je mravne čisté, čo je ľúbe, čo je dobrosrdečné, ak je nejaká ctnosť a jestli nejaká chvála, o tom premýšľajte.“ Filip.4,8 “ Nech je také zmýšľanie vo vás, aké bolo v Kristu Ježišovi.“ Filip.2,5 “ Povedal som: Budem pozorovať na svoje cesty, aby som nezhrešil svojím jazykom, budem strážiť svoje ústa, aby mali uzdu…“ Žalm 39,2-3  „Hospodine, kto bude pohostíniť v tvojom stáne? Kto bude bývať na vrchu tvojej svätosti?  Ten, kto chodí bezúhonne , činí spravodlivosť a hovorí pravdu svojím srdcom. Kto neohovára svojím jazykom, neučiní svojmu priateľovi zlého a na svojho blížneho nepovznesie potupu…“ Žalm 15,1-3  “  Tak i jazyk je síce malou časťou tela, ale dokáže veľké veci. Pozrite: Aký malý oheň, a aký veľký les zapáli. Aj jazyk je oheň, svet neprávostí…“ Jakub 3,1-12

Jeden rabbi sa pýtal svojich žiakov:   Viete, kedy sa končí noc a začína deň?

Vtedy, keď možno rozpoznať psa od ovce? – opýtal sa jeden žiak.

Nie, odpovedal rabbi.

Vtedy, keď možno rozpoznať ďatľovník od figovníka? – pýtal sa druhý.

Nie, odpovedal aj teraz rabbi.

Tak kedy potom? – pýtali sa rabbiho zvedavo ostatní žiaci.

Rabbi pozerajúc im do očí ticho odpovedal:  Deň nastáva vtedy, keď v tvári druhého človeka spoznávaš svojho brata. Až dovtedy

je pri nás stále noc!

ZASVITOL UŽ V TVOJOM ŽIVOTE JASNÝ DEŇ, ALEBO HO EŠTE STÁLE ZAKRÝVA NOC?

„Boh je svetlo. /P.J.: “ Ja som svetlo sveta.“ Jan 8,12/ a nieto v ňom nijakej tmy. Ak chodíme vo svetle, ako On je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna ,nás očisťuje od každého hriechu.  Kto miluje svojho brata, zostáva vo svetle… ale kto nenávidí svojho svojho brata , je v tme a chodí v tme, ba ani nevie kam ide, lebo tma mu zaslepila oči.“ 1.Jána 1,5-7.10-11

1.Jána 1,5-7.

Pravdivosť lásky sa potvrdí vtedy, ak budeš cítiť to, čo cítila Katarína Lawes k väzňom vo väznici Sing Sing. Keď sa jej manžel Lewis stal väzenským dozorcom v roku 1921, bola mladou matkou troch dcér. Každý ju vystríhal predtým, aby nevstupovala za hradby väzenia. Ale ona nepočúvala. Keď vo väznici usporiadali prvý basketbalový zápas, vošla dnu a v tesnom závese za ňou jej tri dcérky. A sadli si na štadión medzi väzňov. Raz povedala: „Spolu s manželom sa staráme o týchto mužov a ja verím, že oni sa raz postarajú o mňa! Nemusím si robiť starosti!“ Keď sa dopočula, že trestanec usvedčený z vraždy je slepý, naučila ho Braillovo písmo, aby vedel čítať. Keď sa dozvedela, že sú tam väzni, ktorí majú poškodení sluch, naučila sa posunkovú reč, aby sa mohli dorozumieť. Šesťnásť rokov zmäkčovala Katarína tvrdé srdcia mužov vo väznici Sing Sing. V roku 1937 uvidel svet zmenu, akú dokáže spôsobiť iba skutočná láska. Keď Lewis jedno ráno neprišiel do práce, väzni vedeli, že sa niečo muselo stať. Rýchlo sa rozšírilo, že Katarína zomrela pri dopravnej nehode. Nasledujúci deň priniesli jej telo domov tri štvrtiny míle od väznice. Keď dozorca väznice išiel na svoju rannú obchôdzku, všimol si, že sa všetci väzni zhromaždili pri vstupnej bráne. Všetci sa tlačili k bráne. Oči zaliate slzami. Nikto nič nehovoril, nikto sa nepohol. Snažili sa čo najbližšie priblížiť k tej, ktorá im darovala lásku. Strážca urobil pozoruhodné rozhodnutie: „Dobre, chlapi, môžete ísť. Ale do večera ste späť.“ Boli to najväčší kriminálnici Ameriky. Vrahovia. Zlodeji. Boli to chlapi odsúdení na doživotie. Ale strážca otvoril bránu a oni vyšli bez eskorty, bez strážnikov a mierili k domu Kataríny Lawes, aby jej preukázali poslednú úctu. A večer sa všetci do jedného vrátili. SKUTOČNÁ LÁSKA PREMIEŇA ĽUDÍ:)

Všimli ste si jednoduchú modlitbu, ktorú Ježiš predniesol, keď umieral? – “ OTČE, ODPUSŤ IM, LEBO NEVEDIA, ČO ROBIA“ /Luk.23,34/ – Boží obraz ešte nikdy nežiaril jasnejšie než pri tejto modlitbe pred Ježišovou smrťou. Keď Ježiš vysielal k Otcovi túto prosbu, zjavoval nám najvyššiu pravdu o Bohu:
-Boh je svojím založením nekonečná Láska a bezpodmienečné Odpustenie. Nie je to len jeho prirodzenosť, je to priam jeho podstata.
Niektorí ľudia pripisujú Bohu tvrdosť a krutosť a vyhlasujú, že potreboval kríž na to, aby sa zmenil – aby nielen súdil, ale aj odpúšťal.Modlitba na kríži však svedčí o tom, že Boh nepotreboval vystúpiť na vrch preto, aby sa naučil odpúšťať – vystúpil tam, PRETOŽE ODPÚŠŤAL.
Boh nepotreboval Golgotu, aby mohol zmeniť svoj názor na nás,Golgota bola nevyhnutná preto, aby sma MY MOHLI ZMENIŤ SVOJ NÁZOR NA NEHO.
„Miloval som ťa večnou láskou, preto som ti tak dlho zachoval milosť“- nám ľuďom, ktorí sme premárnili svoje životy i svoje príležitosti – sľubuje Boh odvekú lásku. Navždy. Nekonečná láska. Bezpodmienečné odpustenie.
Zapamätajme si, prosím, že v onen osudný piatok nebol na vrchu nikto- s výnimkou umierajúceho zločinca – kto by prosil o odpustenie. Nikto z tých, za ktorých sa Ježiš modlil posledným dychom, o ktorých žiadal. Keď sa Ježiš pozrel z kríža dolu, nenašiel ani jedno ľudské srdce, ktoré by prosilo o odpustenie. Prešiel zrakom po zášťou naplnenom a zatvrdilom dave a začal sa modliť: “ OTČE, PROSÍM! NA TOM NEZÁLEŽÍ. ODPUSŤ IM VŠETKÝM. NEVEDIA, ČO ROBIA.“
Či už prosíte, alebo nie – Boh vám ponúka odpustenie, pretože On sám je svojou podstatou nekonečná Láska a bezpodmienečné Odpustenie. Bodka.
Uvedomujete si, čo to znamená? Keď zlyháte, padnete a hriech poškvrní vaše srdce, kedˇsa topíte v pocite viny…, keď ste už tento hriech tisíckrát predtým vyznali…, keď vás trápia výčitky svedomia a nútia vás aby ste to vzdali a skončili s Bohom … – nerobte to! Radšej si spomeňte, že Boh je vo svojej podstate Láska a Odpustenie – vrhnite sa so svojím ťaživým pocitom viny do jeho náruče. Koľko starostí, smútku a výčitiek sme si mohli ušetriť, keby sme nezabudli na túto pravdu a konali ďalej podľa nej. Zlovestný mrak, ktorý nás deptá pocitom zlyhania, nezdaru a beznádeje, by sa rozplynul . /Ale pozor – nie je to zámienka, aby sme v hriechu pokračovali!!! Je to zasľúbenie pre kajúcneho hriešnika, nie pre uzavretie výhodného obchodu – ak budem hovoriť: „je mi to ľúto“, môžem hrešiť ďalej./
Boh je láska a odpustenie – nie na základe vyjednávania. Samozrejme, svoj hriech musím vyznať – no nie preto, aby som Boha uhovoril, ale preto, aby som si JA PRIPOMENUL, ŽE GOLGOTA BOLA MIESTOM, KDE LÁSKA ZAPLATILA ZA MOJ HRIECH. ODVEKÁ LÁSKA.
Nie div, že keď človek počuje tieto Božie slová, srdce mu poskočí a chce sa mu tancovať. Na jednom starom vrchu sme totiž v BOŽOM SRDCI objavili novú piseň – je to pieseň nekonečnej lásky a nevyčerpateľnej milosti. Túto pieseň si môžete spievať aj vy. Navždy.

Pred niekoľkými rokmi som videl v novinách fotografiu, ktorá na mňa hlboko zapôsobila. Bola to zvláštna tabuľa, pribitá na strome blízko Nappanee v Indiane. Nebol to žiaden billboard so smejúcimi sa tvárami a pútavými sloganmi, aké vídavame v mestách. Bola to obyčaj ná tabuľa s niekoľkými ručne napísanými slovami. Nikto nevedel, ako sa tam dostala – dokonca ani farmár, ktorému patril pozemok so stromom, na ktorom bola pribitá. Nemôžete ju prehliadnúť. Prekvapí vás zakaždým, keď ste na zákrute pri Nappanee. Kto ju tam dal? Žalostiaca matka? Osamelý otec ? – To nikto nevie. A nikto, kto si ju prečíta, na ňu len tak nezabudne. Štyri jednoduché slová: “ SYNU, PROSÍM, VRÁŤ SA.“
Sú to tie isté slová, ktoré kedysi Boh napísal krvou na drevo kríža. Je to utrpením roztvorená náruč. “ Dieťa, prosím, vráť sa.“
Otec chce, aby sme našli pokoj, a preto sa k nám skláňa na Golgote. Chce nás pozdvihnúť a utešiť. Vo svojej zakrvavenej náruči nekonečnej milosti a lásky nám ponúka úplné zmierenie a dokonalý pokoj, po ktorom sme vždy túžili.
“ Poďte ku mne všetci … a ja vám dám odpočinúť.“ Mat.11,28

„Naše srdce nedosiahne pokoj, kým nespočinie v tebe, Bože.“ / Augustín/
Zdroj: D.Nelson, Nekonečná milosť/