Istý muž chcel doma zavesiť obraz. Klinec mal, ale chýbalo mu kladivo.
“ Veď sused určite má“, pomyslel si. Rozhodol sa teda, že pôjde k nemu a požičia si ho. Zrazu však začal uvažovať:
“ Čo ak mi ho sused nebude chcieť požičať? Včera ma iba letmo pozdravil. Veď možno sa iba ponáhľaľ, ale čo ak iba predstieral, že sa ponáhľa, lebo má niečo proti mne! Veď som mu nič neurobil. Keby si odo mňa niekto chcel požičať nejaké náradie, ja by som mu ho hneď dal. A prečo on nie? Ako môže odmietnúť svojmu blížnemu takúto obyčajnú službu? Ľudia ako tento chlapík vedia druhému otráviť život. A ešte si namýšľa, že ja som na neho odkázaný len preto, lebo on má kladivo a ja nie. Tak toto už skutočne stačí!“
Zabúchal na susedove dvere. Sused ich otvoril , avšak skôr ako stihol vôbec niečo povedať, muž sa na neho rozkričal: “ Dáš mi svoje kladivo, ty grobian?“

“ Nezmýšľaj nič zlé proti svojmu blížnemu , ktorý býva v bezpečí pri tebe. Nehádaj sa bezdôvodne s človekom , ak ti neurobil nič zlé.“ Prísl.3,29-30

Boh sa o vás stará tak, ako sa jedna mama starala o svojho malého syna Timmyho. Nebola nadšená myšlienkou, že prvák Timmy bude chodiť do školy sám. Ale bol už príliš veľký na to, aby s ním chodila mama.
„Ale veď môžem ísť s kamarátom,“ vysvetľoval Timmy.
Urobila všetko preto, aby zostala pokojná a každé ráno mu citovala 23. žalm: „Dobrota a milosť budú ma sprevádzať po všetky dni môjho života…“ Jedného dňa jej niečo napadlo. Poprosila susedku, aby chodila za Timmym, keď pôjde ráno do školy, ale aby zostala v dostatočnej vzdialenosti, aby si ju nevšimol. Susedka jej to s radosťou prisľúbila. Aj tak každé ráno chodievala na prechádzku so svojím dieťatkom. Po niekoľkých dňoch si Timmyho priateľ všimol pani s dieťaťom.
„Poznáš tú pani, ktorá ide stále za nami, keď ideme do školy?“
„Ale áno“, odpovedal Timmy.
„To je Dorota a jej dcéra Mila.“
„Kto?“
„Moja mama o nich číta každý deň v 23. žalme.“ Vraví: „Dorota a Mila ma budú sprevádzať po všetky dni môjho života.´ Vyzerá to tak, že si na ne budem musieť zvyknúť.“

Vlny vyhodili na breh malého neobývaného ostrova jedného človeka, ktorý prežil stroskotanie lode. Vzýval Boha  a prosil, aby ho zachránil. Každý deň skúmavo hľadel na obzor, ale zdalo sa, že nijaká loď sa nepribližuje. Vyčerpaný si horko – ťažko postavil úbohú chatrč a nanosil si do nej to málo, čo si zachránil. Ale jedného dňa , keď sa vrátil z lovu, našiel chatrč v plameňoch. K oblohe sa dvíhal stĺp dymu. Stalo sa to najhoršie. Muža premkol veľký žiaľ a zúfalstvo.

Na druhý deň ráno priplávala k ostrovu loď a zachránila ho.   Prekvapene sa pýtal posádky:  “ Ako ste vedeli, že som tu?“  “ Videli sme váš dymový signál“, odpovedali mu.

Možno sa to v tejto chvíli nezdá, no naše súčasné ťažkosti môžu byť nástrojom budúceho šťastia. /Zdroj: Vitamín C od Boha/

“ Vzývaj ma v deň súženia, ja ťa zachránim a ty mi vzdáš úctu.“  /Žalm 50,15/  “ Hospodin je blízky všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne.  Plní želania tých, čo sa ho boja, počuje, keď volajú o pomoc a pomáha im.“ / Žalm 145,18-19/  “ Naňho vložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ / 1.Petra 5,7/

“ VĎAKA BOHU ZA PÁNA JEŽIŠA KRISTA – TEN VZÁCNY DAR NAD VŠETKY DARY.“  / 2.Korin. 9,15 /

Akýsi žobrák  smutne sedel na kraji cesty a prosil okoloidúcich o almužnu. Keď okolo neho prechádzal na koni Alexander Veľký, žobrák nemal ani len odvahu poprosiť o milodar, dokonca ani len k nemu zdvihnúť svoju ruku. Sedel tam len tak s pokorne zvesenou hlavou. Mocný panovník mu však napriek tomu hodil niekoľko zlatých mincí. Sluha, ktorý ho sprevádzal bol zarazený a čudoval sa takej kráľovej štedrosti.  “ Pane, tomu žobrákovi by úplne stačilo len zopár drobných medenákov. Prečo ste mu dali tie zlatky? poznamenal nechápavo krútiac hlavou. Alexander Veľký sa na neho pozrel a kráľovským spôsobom povedal: “ Medenák by síce  uspokojil žobrákove potreby, ale nie sú hodné kráľovského daru. Keď dáva dar kráľ Alexander Veľký, na to sa hodia len zlaté mince.“

Hodnota našich darov i spôsob akým ich dávame, veľa hovoria o tom, akí sme vo svojom srdci. Božia milosť nás  –   v dare toho najvzácnejšieho kráľovského daru-P.J.Krista – pozdvihla na kráľovských synov a dcéry. Sú aj naše dary hodné tohto postavenia – sme aj my rovnako kráľovsky štedrí?   „… nezatvrdzuj svoje srdce a nezatváraj ruku pred chudobným bratom, ale mu štedro otvor svoju ruku…“  / 5.Moj.15,7-8/ “ Nemilujme slovom ani rečou, ale skutkom a opravdivo.“  /1.Jána 3,18/

Známy misionár Afriky, David Livingstone /1813-1873/,  keď sa „predieral“ čiernym kontinentom, doprevádzala ho kolóna  prenajatých nosičov. Svojím láskavým srdcom a pekným jednaním si získal ich srdcia. Pochádzali z kmeňa Makololo a boli mu oddaní. Keď Livingstone vyčerpal pre takmer 300-člennú kolónu prostriedky na ďalšie cestovanie, podarilo sa mu výmenným obchodom zaistiť  nejaké prostriedky od istého náčelníka na rieke Zambezi.  Za  ne sa mal postarať o tých 300 domorodcov, kým sa Livingstone nevráti z Anglicka, kde chcel získať ďalšie prostriedky pre misionársku prácu v Afrike. Svojím nosičom sľúbil, že sa čo najrýchlejšie vráti a potom ich veľkou loďou zavezie späť do ich domova.

Livingstone odcestoval. Netrvalo dlho a ľudia na rieke Zambezi sa začali nosičom smiať. „To si naozaj myslíte, že sa biely muž vráti? Už ste niekedy videli, aby nejaký biely muž splnil černochom svoj sľub? Existuje vôbec nejaký biely muž, ktorý by svoje peniaze a čas venoval nám čiernym ľuďom? Či nemáte s nimi  už dosť smutných skúseností?“ – Ale ľudia z kmeňa Makololo odpovedali: “ To nepoznáte nášho otca! Určite príde a odvezie nás domov.“

Čas plynul , ubehol celý rok. Niektorí nosiči z kmeňa Makololo ochoreli, niektorí aj zomreli. Prešiel i druhý rok. Domorodci na rieke Zambezi sa vysmievali ďalej. Nosiči však trvali stále na svojom: “ On sa vráti!“  – A skutočne jedného dňa bolo počuť v diaľke na rieke zvláštny hluk, nejaké rachotenie. Všetci utekali k rieke.  Nevedeli čo sa deje, nič také dovtedy nepočuli a tak boli plní očakávania. Blížila sa veľká loď, z ktorej na všetky strany syčali oblaky pary. Bol to prvý parník, ktorý plával na rieke Zambezi. S radosťou a hlasným krikom : “ Náš otec, náš otec!“ sa  nosiči vrhali do vody, aby čo najrýchlejšie priplávali k parníku . Jeden cez druhého sa šplhali na palubu. Tam padli vernému „bielemu otcovi“ Livingstonovi okolo krku.

Nezaslúži si náš Pán Ježiš aspoň toľko dôvery ako David Livingstone? Nesplní snáď svoj sľub, ktorý nám dal: „Prídem zase?“
Myslíte, že zruší dané slovo a nesplní svoj sľub?  Jeho nasledovníci sa pevne držia výroku svojho Majstra:  “ Nebo a zem pominú, ale moje slová nikdy nepominú!“ /Mat.24,35/  Vedia, že vo svojom slove dal zaznamenať slová:  “ Pán neotáľa spniť  svoje zasľúbenie, ako si to niektorí vykladajú, ale má s nami trpezlivosť, pretože si nepraje, aby niekto zahynul, ale chce aby sa všetci dali na pokánie.“ / 2.Petra 3,9/   Pán Ježiš Kristus opäť príde, sám nám dal zasľúbenie: “  …prídem opäť a vezmem si vás k sebe, aby ste tam , kde som ja, boli aj vy. “ /Ján 14,3/ PRÍĎ TEDY PANE JEŽIŠU! /Zj.22,20/