Rok: 2023

Pichliače

adminlm

„Navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým!“ (Kol. 3, 13)

Bola to jedna z najchladnejších zím. Veľa zvierat zahynulo od chladu. Dikobrazy, uvedomujúc si túto zlú situáciu, sa rozhodli dať sa dokopy. Bol to skvelý nápad, ako sa uchrániť pred chladom a pomôcť si navzájom udržať teplo. Ale čím boli pri sebe bližšie, tým viac sa navzájom zraňovali svojimi pichliačmi. Povedali si, že to asi nebol dobrý nápad.

Rozhodli sa vzdialiť od seba, no potom začali umierať na chlad. Museli sa teda rozhodnúť – buď dovolia, aby ich ranili pichliače ich spoločníkov, alebo jednoducho zahynú. Rozhodli sa múdro – vrátia sa k sebe za cenu, že sa porania.

Dikobrazy sa naučili žiť s ranami, ktoré si navzájom spôsobili svojou blízkosťou, ale zachovali si teplo svojou spolupatričnosťou. Takto sa im podarilo prežiť.

„Všetci trpíme hladom lásky k človeku, a keď je hlad, chutí aj zle upečený chlieb.“ (Maxim Gorkij)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Rituál

adminlm

„Vo viere chápeme, že Božie slovo stvárnilo svet tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.“ (Žid. 11, 3) 

Americký ornitológ, morský biológ a prírodovedec Charles William Beebe podnikol množstvo rôznych expedícií. Rád rozprával príbeh o tom, ako on a Theodore Roosevelt podstupovali malý astronomický rituál, ktorý vykonávali často po večere strávenom v hlbokých filozofických rozhovoroch. Vyšli vždy von, zdvihli hlavy a pozorovali oblohu.

„Hľadali sme tak dlho, kým sme ju nenašli,“ hovorieval Beebe, „či už voľným okom alebo ďalekohľadom – celkom slabo žiariacu svetelnú zahmlenú škvrnu v dolnom ľavom uhle štvorcového súhvezdia Pegasus. Potom jeden z nás začal prednášať:

„To je špirálna galaxia v Andromede.

Je veľká ako naša Mliečna cesta.

Je jednou zo stámiliónov galaxií.

Je od nás vzdialená 750 000 svetelných rokov.

Je v nej asi sto miliárd sĺnk a každé z nich je väčšie ako naše Slnko.“

Po chvíli sa na mňa plukovník Roosevelt usmial a povedal: „Takže si myslím, že sme dosť malí! Poďme spať.“

„Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám už len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.“ (George Bernard Shaw)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

Sľub

adminlm

„…ale sa chválime aj súženiami vediac, že súženie pôsobí trpezlivosť a trpezlivosť dokázanosť a dokázanosť nádej.“ ( Rim. 5, 3 – 4)

Tom Stoltman, silák zo škótskeho Invergordonu,je vysoký 203 centimetrov a váži neuveriteľných 174 kilogramov. Albatros, ako ho prezývajú pre jeho obrovské rozpätie rúk, dokáže zdvihnúť 430 kilogramov na mŕtvy ťah a spraviť drep s váhou 325 kilogramov.Tom si so sebou nesie silný životný príbeh, ktorý svedčí o jeho fyzickej aj psychickej sile.

Ako dieťaťu mu diagnostikovali autizmus. Nemal to v živote ľahké. Kvôli svojej diagnóze prežil v detstve naozaj všeličo. Deti mu často dávali pocítiť, že je iný. „V škole som sa trápil. Doma som sa zamykal vo svojej izbe. Nemal som žiadnych priateľov. Potom som začal športovať. Najprv som hral futbal,neskôr som začal chodiť do posilňovne. Začal som si viac veriť a rozprávať sa s viacerými ľuďmi. A hlavne som začal milovať to, čo robím,“ povedal.To ho motivovalo k tomu, že ako chlapec sľúbil svojej teraz už nebohej mame, že sa stane najsilnejším mužom sveta.

Lásku k športu si vybudoval aj vďaka svojmu o desať rokov staršiemu bratovi Lukeovi, ktorý ho od malička vo všetkom podporoval. Keď mal sedemnásť, Luke ho zoznámil s činkami. Spoločná drina a vzájomná podpora ich ešte viac zblížili. Obaja začali dosahovať celkom pekné úspechy. V roku 2019 sa bratia Stoltmanovci stali prvým súrodencami, ktorí sa spolu dostali do finále súťaže World’sStrongest Man. V roku 2021 tento úspech zopakovali. Celý svet ich pozná ako najsilnejších bratov na svete.

„Pre ľudí pevného predsavzatia a vytrvalosti niet nemožností.“ (Milan Rastislav Štefánik)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

Schody

adminlm

„Každú svoju starosť uhoďte na neho, lebo on sa stará o vás.“ (1. Pet. 5, 7)

Jonathan Tiong sa narodil so spinálnou svalovou atrofiou druhého typu, ktorá sa prejavuje svalovou slabosťou, ktorá sa časom zhoršuje. Neurológ pripravoval rodičov na to, že sa nedožije ani dvoch rokov. Napriek rôznym ťažkostiam Jonathan oslávil 24. narodeniny a stal sa absolventom Národnej univerzity v Singapure s titulom v odbore komunikácie a nových médií. Vďaka svojej húževnatosti a tvrdej práci bol dokonca najlepším študentom v ročníku.

Celé štúdium absolvoval s pomocou svojho asistenta na plný úväzok – otca. Vďaka nemu mohol navštevovať hodiny na svojom elektrickom invalidnom vozíku. Nebolo to vždy jednoduché. Musel prekonávať množstvo prekážok. Dostať sa do triedy a z triedy v škole žartovne označovanej ako „Národná univerzita schodov“znamenalo pre Jonathana každodenný boj. Všetko sa zmenilo v poslednom ročníku štúdia, keď vypukla pandémia a začalo sa vyučovať online. Pre študentov to bolo ťažké obdobie, no pre Jonathana sa celé štúdium veľmi zjednodušilo. Nemusel riešiť bezbariérovosť, logistické otázky ani hľadať ďalších ľudí na cestu do školy a zo školy. Bol viac nezávislý.

Po ukončení štúdia sa mu podarilo nájsť si prácu na úplný úväzok, čo sa mnohým ľuďom so zdravotným znevýhodnením nie vždy podarí. Je za to veľmi vďačný. „Život s postihnutím je sám osebe ťažký. Musíme bojovať a vyhrávať každý deň,“ povedal.

„Je dobré prijímať prekážky, ktoré nám život stavia do cesty, pretože na problémoch sa učíme a rastieme.“ (Roman Pešek)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

Skúška

adminlm

„Moje ústa budú hovoriť múdrosť, a to, o čom rozmýšľa moje srdce, je rozumnosť.“ (Žalmy 49, 4)

Ako 16-ročný som sa prihlásil na kurz automechanikov, ktorý organizovala stredná škola, na  ktorej som študoval. Všetci v kurze sme veľmi obdivovali a vážili si nášho učiteľa. Boli sme rozdelení na skupiny a každá dvojica mala pridelený jeden starší automobil. Našou úlohou bolo rozobrať všetky pohyblivé časti auta, najmä motor. Mali sme premazať ložiská, vyčistiť ventily a vykonať aj ďalšie práce, ktoré sa robili na autách pred 55 rokmi.

Nakoniec sme mali všetky súčiastky znova poskladať. Potom prišla rozhodujúca skúška. Ak sa nám auto podarilo naštartovať, obstáli sme. Inak… Vlastne si už nespomínam, čo by sa stalo, keby sa nám to nepodarilo. Naše auto však s veľkým rachotom naštartovalo. Niekoľkí študenti naň vyliezli a víťazoslávne sme sa previezli okolo budovy.

Malo to však jeden háčik. Niekoľko súčiastok nám zvýšilo. Náš učiteľ bol našťastie taký láskavý, že napriek tomu sme dostali dobrú známku. V takom aute by som sa však neodvážil ísť viac než pár metrov.

Pri našom chápaní vecí nezapadá vždy všetko do seba, aj keď by sme boli radi. Sú veci, ktoré akosi „zvyšujú“. Možno nám to chce pripomenúť, že naše chápanie a rozum majú predsa len svoje hranice.

„Pozoruj rozumom, počúvaj srdcom.“ (Turecké príslovie)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková