Skutočné zlyhanie

“Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich volaniu sa nakláňa jeho sluch. Tvár Pánova sa odvracia od tých, čo robia zlo, a vyhladzuje ich pamiatku zo zeme.”(Žalmy 34,16.17)
Keď ste vyskúšali to najlepšie a vaše „to najlepšie“ stále nie je „dosť dobré“, cítite a prežívate to ako „zlyhanie“. Potom, keď sa začnete rozhliadať po iných, ktorí sa vám zdajú úspešnejší, vaše pocity nedostatočnosti sa ešte zhoršujú! Niekedy sa to môže týkať vašej práce, osobných vzťahov alebo dokonca manželstva, kde zlyhávate. Ale bez ohľadu na to, ako mizerne alebo bezcenne sa môžete cítiť, existuje len jediný spôsob, ako prežiť zlyhanie, a to pozvať do toho Ježiša. Len on môže skutočne uzdraviť, povzbudiť a dať bezpodmienečnú lásku, podporu a vedenie. Nebude ťa súdiť, ani ti nebude stále „píliť uši“. Nikdy ťa neopustí, ani sa k tebe neobráti chrbtom. To mu môžeš spraviť len ty. Nemiluje ťa len vtedy, keď sa ti darí. Vieme, že iba Boh je „dokonalý“ a kým žijeme na tejto zemi, budeme robiť aj chyby – taká je realita! Jedinou istotou na tomto svete je Božia prítomnosť. Nikto iný nám tu nemôže sľúbiť pokoj mysle a duchovné uzdravenie! Ježiš nám môže dať presne to, čo potrebujeme, ale musíme si to od neho vyzdvihnúť sami. Tak prekonáme všetky prekážky a budeme úspešní! Keď o tom premýšľam, tak jediným „skutočným“ zlyhaním je odmietnutie Božej pomoci! To môžeme urobiť buď vedome, alebo nechtiac. Dbajte na to, aby to oddnes nebolo vedomé odmietnutie Jeho pomoci!
„Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť.“ (Plač Jeremiášov 3,22.23)

Nehoda

„Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých. Lebo keby ste milovali iba tých, ktorí vás milujú, akú odplatu máte? Či azda nečinia toho istého i publikáni?“ (Mat. 5, 44-46)

Gregory bol na ceste do práce. Na zľadovatenom moste dostal šmyk a zrazil sa s vodičkou Cecilly Rudalavageovou. Obaja skončili bez väčších zranení. Keď vyšli z áut a začali sa rozprávať, čo ďalej. Cecilly si nemohla nevšimnúť, že Gregory má veľmi málo zubov. Gregory sa priznal, že nemá rád zubárov, pretože v minulosti s nimi nemal dobré skúsenosti.

Cecilly sa na jeho zuby nespýtala len tak náhodou. Pracovala totiž ako zástupkyňa predaja zubných implantátov. Na mieste sa rozhodla, že Gregorymu pomôže. Obrátila sa na svojho zamestnávateľa, ktorý súhlasil s plnou úhradou nákladov za Gregoryho nové zuby. Potom mu našla spoľahlivého zubného chirurga, ktorý sa rozhodol, že zákrok vykoná bez nároku na odmenu.

„Som šťastná, že všetko do seba tak krásne zapadlo,“ priznala Cecilly, ktorá zmenila život mužovi, ktorý do nej narazil autom. „Keby bolo viac takých ľudí ako Cecilly, svet by bol lepším miestom,“ priznáva vďačný Gregory.

„Malý skutok má cenu miliardy dobrých úmyslov.“ (Victor Hugo)

 

Zdroj: Kurzy pre život 2023

Jurko

„Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať zasadené, čas zabíjať a čas liečiť, čas rúcať a čas stavať, čas plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať, čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, čas objímať a čas zanechať objímanie, čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať, čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť, čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru.“ (Kaz 3: 1-8)

Malý Jurko sa nevedel dočkať, kedy pôjde k babičke a dedkovi. „Ocko, ako dlho ešte musím čakať?“ spýtal sa raz večer. Pretože ešte nevedel počítať, ocko mu dal na stôl papier, na ktorom kolieskami vyznačil počet dní, ktoré ešte zostávajú do odchodu.

„Jurko,“ povedal mu, „každý deň, keď sa zobudíš, vymaľuj jedno koliesko. Keď vymaľuješ to posledné, pôjdeme.“ Jurko začal vymaľovávať. Na tretí deň sa mu čakanie zdalo veľmi dlhé a tak dostal geniálny nápad. Každý deň vymaľoval dve kolieska, jedno ráno a druhé večer. Vo svojej detskej hlavičke veril tomu, že tým čakanie skráti.

Čakanie si skrátil o týždeň. Keď vymaľoval posledné koliesko, pribehol k ockovi, ktorý ešte spal, a budil ho slovami: „Ocko, ocko, vstávaj, ideme k babičke a dedkovi!“ Ocko sa zobudil, pozrel sa do kalendára a zistil, že do odchodu ešte zostáva sedem dní.

V prvej chvíli si myslel, že sa splietol a nakreslil o sedem koliesok menej. Lenže počet koliesok bol správny. Keď zistil, v čom bol problém, nakreslil ďalších sedem koliesok a Jurko maľoval ďalej. Tentoraz už len po jednom koliesku, pretože sa naučil, že švindľovaním čas neurýchli.

„Všetko čaká na svoj čas, no čas nanič nečaká.“ (Gruzínske príslovie)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Tretia cesta

„A Ježiš mu povedal: Ja som cesta i pravda i život; nikto neprijde k Otcovi, len skrze mňa.“ (Ján 14, 6)

„Tretia cesta“ je osvedčený spôsob, ako vyriešiť niektoré problémy.

V rodine často vznikajú situácie, keď muž a žena alebo jeden z nich, stojí pred veľkým „buď – alebo“.
Buď sa môj manžel úplne zmení, alebo sa s ním rozvediem!
Buď si musím nájsť inú ženu, alebo sa naša finančná situácia celkom zrúti!
Buď – alebo, buď – alebo!
Často sa nám zdá, že existujú iba tieto dve možnosti. No práve vtedy je potrebné uvedomiť si, že vždy existuje ešte „tretia cesta“.

Tretia cesta je úzka, obvykle zarastená tŕním a burinou. Zväčša musíme vynaložiť námahu, aby sme ju objavili a rozhodli sa ňou ísť. Spočíva v tom, že nebudeš chcieť „zvíťaziť“ nad tým druhým a nebudeš presadzovať, aby bolo po tvojom. Mnohé krízové okamihy v manželstve nie sú také zlé, ako sa zdajú, práve preto, že existuje „tretia cesta“. Na nej musí človek obetovať kus seba a svojich nárokov. Musí sa vedieť vzdať svojho práva. Musí sa naučiť vzdať „posledného slova“ a vedieť zmĺknuť. Nie zo vzdoru, ale z trpezlivej lásky.

„Najväčší podvod, ktorým ľudia trpia, sú ich vlastné názory.“ (Leonardo da Vinci)

Zdroj: O kráse človeka – M.Bieliková

 

Dôvera

„Obrátili sa ku mne chrbtom, nie tvárou, a hoci som ich stále poučoval, nepočúvali, neprijali výčitku…“ (Jer. 32, 33)

Wilhelm Busch spomína:

Jedného dňa som sedel oproti mužovi, ktorému pri nálete zomrela manželka. Vo vojne stratil dvoch synov. Keď som ho navštívil, spustil: „Pán farár, dajte mi pokoj s kresťanstvom. Toľko som toho prežil, že už nedokážem ničomu veriť. Mne už môžete rozprávať, čo chcete, ja už ničomu neverím.“

„Cestujete niekedy vlakom?“ spýtal som sa ho.

„Áno.“

„Tak dúfam, že zakaždým skôr, ako nastúpite do vlaku, zájdete k rušňovodičovi a vyzvete ho, aby vám ukázal svoje vodičské oprávnenie.“

„Nie, nie,“ povedal, „toľko predsa železniciam dôverujem, že rušňovodič…“

„Čože? Vy zveríte svoj život chlapovi, o ktorom nemáte záruku, že je rušňovodič? Tak to ja volám ´viera´. Odteraz už nikdy nepovedzte, že ničomu neveríte, ale: Neverím ničomu, okrem Železničnej spoločnosti…“ Potom som mu vysvetlil: „Jedného dňa som stretol toho, ktorý má na svojich rukách stopy po klincoch, ktoré svedčia o tom, že ma miloval až na smrť. Nikto na tomto svete neurobil pre mňa toľko, ako Ježiš. Nikto nie je taký vierohodný ako on. Ježiš ma nikdy nesklamal. Preto som sa rozhodol zveriť mu svoj život. Vy veríte všeličomu, len tomu jednému, ktorému môžete skutočne veriť, tomu neveríte!“

„Ak chceš byť múdry, nauč sa rozumne pýtať, pozorne počúvať, pokojne odpovedať, a keď nemáš čo povedať, prestaň hovoriť.“ (Johann Kaspar Lavater)

Zdroj: dobreranko.sk