„Všetko má určenú chvíľu a každá záležitosť pod nebom má vhodný čas: je čas narodiť sa a čas zomrieť, čas sadiť a čas vytŕhať zasadené, čas zabíjať a čas liečiť, čas rúcať a čas stavať, čas plakať a čas smiať sa, čas žialiť a čas tancovať, čas rozhadzovať kamene a čas zbierať kamene, čas objímať a čas zanechať objímanie, čas hľadať a čas strácať, čas uschovávať a čas odhadzovať, čas trhať a čas zošívať, čas mlčať a čas hovoriť, čas milovať a čas nenávidieť, čas vojny a čas mieru.“ (Kaz 3: 1-8)

Malý Jurko sa nevedel dočkať, kedy pôjde k babičke a dedkovi. „Ocko, ako dlho ešte musím čakať?“ spýtal sa raz večer. Pretože ešte nevedel počítať, ocko mu dal na stôl papier, na ktorom kolieskami vyznačil počet dní, ktoré ešte zostávajú do odchodu.

„Jurko,“ povedal mu, „každý deň, keď sa zobudíš, vymaľuj jedno koliesko. Keď vymaľuješ to posledné, pôjdeme.“ Jurko začal vymaľovávať. Na tretí deň sa mu čakanie zdalo veľmi dlhé a tak dostal geniálny nápad. Každý deň vymaľoval dve kolieska, jedno ráno a druhé večer. Vo svojej detskej hlavičke veril tomu, že tým čakanie skráti.

Čakanie si skrátil o týždeň. Keď vymaľoval posledné koliesko, pribehol k ockovi, ktorý ešte spal, a budil ho slovami: „Ocko, ocko, vstávaj, ideme k babičke a dedkovi!“ Ocko sa zobudil, pozrel sa do kalendára a zistil, že do odchodu ešte zostáva sedem dní.

V prvej chvíli si myslel, že sa splietol a nakreslil o sedem koliesok menej. Lenže počet koliesok bol správny. Keď zistil, v čom bol problém, nakreslil ďalších sedem koliesok a Jurko maľoval ďalej. Tentoraz už len po jednom koliesku, pretože sa naučil, že švindľovaním čas neurýchli.

„Všetko čaká na svoj čas, no čas nanič nečaká.“ (Gruzínske príslovie)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková