„Kráľ im odpovie: Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (Mat. 25, 40)

Amy Carmichaelová bola kresťanská misionárka v Indii. Otvorila sirotinec a založila misiu v Dohnavure napriek tomu, že mnohí o nej hovorili, že sa na toto povolanie vôbec nehodí V Indii pôsobila 55 rokov. Pracovala najmä s dievčatami, ktoré rodičia odviedli do hinduistického chrámu a zasvätili bohom. Kňazi ich nútili na prostitúciu, aby pre nich zarábali peniaze. Amy poskytovala týmto dievčatám útočisko a ochranu. Keď sa ich opýtali, čo ich k Amy priťahovalo, najčastejšie odpovedali: „Bola to láska. Amma (mama) nás milovala.“

Amy sa obliekala do indických šiat a pleť si farbila čiernou kávou. Často precestovala veľké vzdialenosti po indických horúcich a zaprášených cestách, aby zachránili čo len jedno dieťa od trápenia.

Raž dostala list od jednej mladej ženy, ktorá sa jej pýtala: „Aký je život misionárky?“ Amy jej odpísala veľmi jednoducho: „Ako misionárka musíte byť pripravená kedykoľvek zomrieť.“

„Od nás sa nežiada, aby sme rozumeli, ale aby sme poslúchali.“ (Amy Carmichaelová)

Zdroj: Kurzy pre život 2024

Otec mu dal jednu rupiu, aby si za ňu na miestnom trhu niečo kúpil. Sundar vzal peniaze a rozbehol sa. Rozmýšľal, ktorú zo svojich obľúbených sladkostí si kúpi. Na kraji tržnice uvidel žobrajúcu ženu. Bola len kosť a koža. Mala rozstrapatené vlasy. Tmavé oči mala zastreté a vpadnuté. Nekontrolovateľne sa triasla. Sundar ju videl už predtým, ale nikdy sa nezastavil, aby sa na ňu skutočne pozrel. Zrazu si spomenul na svoje rozhodnutie urobiť dobrý skutok kedykoľvek bude môcť. Bola tu žena, ktorá zúfalo potrebovala pomoc a on jej mohol pomôcť. Strčil ruku do vrecka a vytiahol rupiu, ktorú mu otec dal.

„Vezmite si,“ povedal a podal žene rupiu.

V kútikoch prepadnutých očí sa objavili slzy. Vystrela ruku, vzala si mincu a poďakovala.
Sundara premkol hrejivý pocit spokojnosti z dobrého skutku. Otočil sa a utekal domov.

„Okolo nás sú stovky možností, aby sme boli šťastní. Stačí len otvoriť oči a byť vďační.“ (Jonathan Sacks)

„A teraz zostáva viera, nádej a láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska.“ (1. Kor. 13, 13)

Stará rozprávka hovorí o mladom vedychtivom kráľovi, ktorý si zavolal k sebe všetkých učencov svojej ríše a poveril ich osobitnou úlohou. Mali pre kráľa spísať všetky múdrosti sveta. Po štyridsaťročnom úsilí predložili kráľovi výsledok – tisíczväzkové dielo. Kráľ, ktorý medzitým zostarol a už mal šesťdesiat rokov, povedal: „Tisíc kníh už neprečítam. Skráťte to a obmedzte sa iba na to podstatné!“ Učenci pracovali ďalších desať rokov a dejiny ľudstva zhrnuli do sto zväzkov. Na to kráľ povedal: „Aj to veľa. Veď mám už sedemdesiat rokov! Napíšte iba to podstatné.“

A tak učencom nezostávalo nič iné, než sa znovu pustiť do usilovnej práce. Zhrňovali, zovšeobecňovali, obmedzovali sa iba na to najdôležitejšie, až napokon dali dohromady jednu knihu. Ale v tom čase bol už kráľ na smrteľnej posteli. Chcel sa z práce svojich vedcov konečne dozvedieť aspoň to najzávažnejšie. Predstúpil teda vedúci skupiny mudrcov a zhrnul najpodstatnejšie z celej histórie ľudstva do dvoch viet: „Žili, trpeli a umierali. Čo však stále platí a zostáva – je láska.“

„Keby na zemi vládla láska, nepotrebovali by sme zákony.“ (Aristoteles)

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

„A tvoja spravedlivosť, ó, Bože, sahá až na výsosť. Ktože je rovný tebe, Bože, ktorý činíš také veľké veci?! Ty, ktorý si nám bol dal vidieť mnohé a veľké súženie a zlé veci, zase nás oživíš a zase nás vyvedieš z priepasti zeme.“ (Žalm 71, 19-20)

Aron Ralston sa vydal do národného parku Canyonlands v Utahu na túru. Počas zostupu sa nad ním uvoľnil balvan a padol mu rovno na ruku. Pravá ruka zostala pod kameňom zakliesnutá. Nikomu nepovedal, kam odišiel. Nemal telefón, ktorým by si zavolal pomoc. Uväznený v rokline sa po piatich dňoch lúčil so životom. Keď sa na šiesty deň zobudil, že ruka sa začala kvôli nedostatku krvi rozkladať. Vtedy mu napadlo, že by si ju nemusel odrezať, ale zlomiť krútením proti paži. Z hadičky na flaši vyrobil škrtidlo a zastavil si krvný obeh. Vreckovým nožíkom si prerezal kožu a svaly a kliešťami precvakol šľachy. Tepny nechal nakoniec. Keď sa oslobodil, vyliezol zo štrbinového kaňonu a zlanil dolu 65 m vysokým útesom. Bol na slobode. Dehydrovaný, bez jednej ruky a s veľkou stratou krvi. V takom stave ho našli turisti z Holandska, ktorí mu ihneď zavolali pomoc. Film „127 hodín“ je dráma o prežití tohoto horolezca.

„Tvoj život môže zmeniť jediná sekunda. Len nikdy nevieš, ktorá.“ (Anonym)

 

Zdroj: Kurzy pre život 2024

„Ako dlho ešte, Pane? Navždy sa budeš ukrývať? Tvoj hnev bude blčať sťa oheň?“ (Žalmy 89, 47)

Pre ľudskú povahu je prirodzená netrpezlivosť. Človek nechce stáť v rade pri pokladni alebo sedieť v čakárni a premýšľať, kedy bude zavolané jeho meno. Je pre neho frustrujúce, keď posiela e-mail a potom musí čakať na odpoveď. A keď musíte čakať na výsledok testu, ktorý určí váš osud – desať minút sa môže javiť ako celá večnosť! Ale verte, že Božie načasovanie je dokonalé, pretože koniec koncov On je Stvoriteľom aj času! On sám pozná koniec od začiatku aj to, čo je pre nás najlepšie. Vie aj to, kedy sú naše srdcia pripravené prijať požehnanie, ktoré pre nás pripravil. V knihe Kazateľ 3, 11 je napísané: „Vo svojej dobe urobil všetko krásnym. Do ich sŕdc vložil večnosť, až na to, že nikto nemôže vystihnúť dielo, ktoré Boh robí od začiatku do konca.“

Nie je našou úlohou „poznať“ budúcnosť. Našou úlohou je „dôverovať“ Bohu, že urobí to, čo je pre nás najlepšie. Božie slovo jasne ukazuje, že načasovanie človeka a načasovanie Boha je úplne odlišné! V 2. Petrovom liste 3, 8 je napísane: „Toto jedno nech vám je, milovaní, zjavné; že u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň.“

To najlepšie, čo musíte urobiť, je dôverovať Bohu vo všetkých veciach – áno, zahŕňa to aj Jeho dokonalé načasovanie!

„Všetko má svoj čas a svoju chvíľu každé úsilie pod nebom.“ (Kazateľ 3, 1)

 

Zdroj: Večnosť sa začína už dnes – Zamyslenie na každý deň