„Veď nás ženie Kristova láska…“ (2. Kor. 5,14)

Zmysel prirodzenej poslušnosti najlepšie vynikne, ak ju porovnáme s poslušnosťou zamýšľanou. Nehovorím o človeku, ktorý sa celý deň váľa na gauči a necháva Krista, aby zaňho chodil do práce a zarobil mu na živobytie. Kristus nás neobchádza. Žije v nás. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal. 2,20)

Celú vec by mohla osvetliť ilustrácia vo forme podobenstva. Keď bol môj brat na vysokej škole, zamiloval sa do dievčiny, ktorú si po škole chcel vziať. V jeden studený, hmlistý a nevľúdny sobotný večer vyrazil na cestu za svojou snúbenicou do mestečka vzdialeného sto kilometrov. Ale zmeškal posledný autobus a nemal ani auto. Lenže svoju lásku chcel tak veľmi vidieť, že za ňou vyrazil na cestu. Pešo. Bol jednoducho zamilovaný. Všetci spolužiaci to vedeli, a tak nikoho ani len nenapadlo, že ísť peši sto kilometrov je bláznovstvo. Všetci mali dojem, že je to normálna vec, ktorú zamilovaní ľudia robia. Brat šliapal po krajnici a snažil sa stopnúť prechádzajúce autá, lenže hmla bola taká hustá, že vodiči ho zbadali vždy až v poslednej chvíli. Cesta bolá namáhavá, ale keď ste zamilovaný, vnímate všetko inak. Neprirodzené by bolo, keby zostal na internáte a vyložil si nohy na stôl. Inými slovami, brat sa musel snažiť a ísť, ale snaha bola prirodzeným dôsledkom lásky. Pešia výprava za milou bola jeho voľbou. Chcel ísť. Láska bola silnejšia než nepriazeň počasia a otlaky, ktoré si cestou urobil.

Prirodzená poslušnosť neznamená, že sa nesnažíme. Prirodzená poslušnosť je, keď sa musíme nútiť, aby sme nepočúvli, pričom omnoho viac počúvnuť chceme. Nechýba jej snaha, ale predstavuje tú najjednoduchšiu cestu.

 

Zdroj: Moderné podobenstvá – Morris L. Venden

„A Ježiš im povedal: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. A hneď opustili svoje siete a išli za ním.“ (Mar. 1, 17-18)

Raz neskoro večer sedel istý profesor za svojím stolom a pripravoval sa na zajtrašiu prednášku. Prehrabával sa v papieroch a pošte, ktorú mu priniesla domáca. Všetko zbytočné vyhadzovať do koša… Jeho pozornosť upútal časopis, ktorý dokonca ani nebol adresovaný jemu, ale poštár ho omylom zamiešal medzi jeho poštu. Článok na titulku mal nadpis: Misia Kongo.

Profesor ho začal letmo čítať. Zrazu ho zaujali slová: „Potreba misie v Kongu je naozaj veľká. Nemáme nikoho, kto by pracoval v severnej provincii Gabonu v strede Konga. Mojou modlitbou pri písaní tohto článku je, aby Boh svojím Duchom zapôsobil na človeka, ktorého si vopred vyhliadol a povolal pracovať na tomto mieste. Bude to pre nás vzácna pomoc.“ Profesor zavrel časopis a do svojho denníka si napísal: „Moje hľadanie sa skončilo.“ Rozhodol sa, že pôjde do Konga.

Meno profesora bolo Albert Schweitzer. Ten krátky článok, ukrytý v časopise a adresovaný niekomu úplne inému, sa zhodou okolností dostal do Schweitzerovej schránky. Domáca ho s poštou položila na profesorov stôl. On si náhodou všimol nadpis, ktorý ho hneď upútal.

Dr. Albert Schweitzer sa stal jednou z významných osobností 20. storočia. Jeho dielo je v histórii ľudstva takmer neprekonateľné. Bola to náhoda? Nie. Bola to Božia prozreteľnosť.

„Ak medzi nami a Bohom je tisíc krokov, Boh urobí všetky okrem jedného. Ten posledný nechá na nás. Rozhodnúť sa musíme my sami.“ (Max Lucado)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

„Prijde pýcha, prijde i hanba; ale u skromných je múdrosť.“ (Prísl.11, 2)

Vyhliadkový autobus premával po meste Washington. Turistický sprievodca upozorňoval návštevníkov na rôzne zaujímavosti. Keď prechádzali okolo Pentagonu, zmienil sa o tom, že túto budovu stavali rok a pol a daňových poplatníkov stála milióny dolárov. Všetci turisti si so záujmom prezerali budovu, len jedna drobná staršia dáma zapišťala: „U nás v Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Ďalšia pamätihodnosť, na ktorú sprievodca turistov upozornil, bola budova súdu. Keď sa opäť zmienil o tom, že ju stavali takmer dva roky a stála veľa miliónov dolárov, žena opäť zopakovala. „V Lyone by sme takúto budovu postavili za menej peňazí a za kratší čas!“

Keď na svojej vyhliadkovej ceste prišli k slávnemu monumentu, vodič spomalil a pomaly prechádzal okolo. Sprievodca sa akosi odmlčal. Stará dáma bola veľmi zvedavá. „Hej,“ vykríkla na sprievodcu, „čo je táto vysoká biela budova za nami?“

Sprievodca sa pozrel von oknom, chvíľu akoby nechápavo hľadel a potom povedal: „Netuším pani. Včera tu ešte nestála.“

„Pohotová odpoveď je to, čo nás napadne zajtra.“ (M. Twain)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

„Lebo hovoríš: Som bohatý a zbohatnul som a nepotrebujem nikoho, a nevieš, že si ty biedny i mizerný na poľutovanie i chudobný i slepý i nahý. Radím ti, aby si si kúpil odo mňa zlata prečisteného v ohni, aby si zbohatol, a biele rúcho, aby si sa odial, aby sa neukázala hanba tvojej nahoty, a kollýrium pomazať svoje oči, aby si videl.“ (Zj. 3, 17 – 18)

30. novembra 1991 zasiahol oblasť Kalifornie, ktorou prechádzala medzištátna diaľnica, zúrivý vietor spojený so silnou prachovou búrkou. Vietor s rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu rozvíril vrchnú vrstvu ornice. Zvírený prach spôsobil, že viditeľnosť na diaľnici bola takmer nulová. Každý rozumný človek by očakával, že vodiči zastavia alebo aspoň spomalia. Ale väčšina z nich uvažovala práve opačne. Aj keď takmer nevideli na cestu ani pred seba, slepo sa hnali do nešťastia.

V ten deň došlo k hromadnej reťazovej nehode, pri ktorej zahynulo najmenej 14 ľudí a niekoľko desiatok ďalších bolo zranených. Po tomto masakre  zostal na ceste vyše päťkilometrový úsek nabúraných a horiacich vozidiel. Niektoré boli nakope, niektoré aj niekoľko stoviek metrov vedľa cesty.

Hnať sa naslepo do búrky s pocitom, že čím viac pridám, tým skôr sa z toho dostanem, sa niekedy naozaj môže stať osudným. Radšej spomaľte a zvoľte „rýchlosť pre život“!

„Každý priestupok sám prináša vždy krutejší, ale rozumnejší trest ako ten, ktorý vymyslia ľudia.“ (L. N. Tolstoj)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 9

„Zase sa zľutuje nad nami; zdeptá naše neprávosti. A zahodíš všetky ich hriechy do hlbín mora. (Mich. 7, 19)

Chlapec s mamou boli spolu na nákupe vo veľkom supermarkete. Nedopadlo to však dobre, pretože chlapec bol veľmi nespokojný. Raz chcel, aby mu mama kúpila toto, o chvíľu už chcel tamto, vždy od nej niekam odbiehal…. Mamu jeho správanie veľmi znervózňovalo.

Keď už sedeli v aute vracali sa domov, chlapec vycítil mamino rozhorčenie. Nesmelo sa jej preto spýtať: „Keď poprosíme Boha, aby nám odpustil, že sme boli zlí, odpustí nám, však?“

„Áno, tak je to v Biblii napísané,“ odpovedala mama.

Chlapec pokračoval: „A keď nám odpustí, pochová naše hriechy na dno mora, však mami?“

„Áno, tak je to v Biblii napísané,“ odpovedala mama.

Chlapec bol chvíľu ticho a potom povedal: „Poprosil som Boha, aby mi odpustil a pochoval to na dno mora. Ale stavím sa, že keď prídeme domov, ty tie hriechy budeš loviť, však mami?“

Príliš často „lovíme“ z morského dna hriechy iných ľudí, ktoré Boh už dávno pochoval.

„Žiadny človek nie je taký múdry, aby vedel o všetkom zle, ktoré koná.“ (R. de la Rochefoucauld)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16