Pravdepodobne ste už videli alebo robili test na zisťovanie farbosleposti. Ten, ktorý som videl ja, bol vo Vedeckom pacifickom centre v Seatli. Test pozostával z tridsiatich listov pokrytých rôznofarebnými tvarmi a vzorcami. Na každom liste sa nachádza číslo. Trik spočíva v tom, že farboslepý človek čísla nevidí, aj keby sa veľmi snažil.

Prezeral som si test a zaujalo ma, že na jedenástom obrázku číslo nevidím. Sprievodný text ma informoval, že som farboslepý na červenú farbu. Nikdy som nemal pocit, že by som červenú nevidel. Zavolal som teda dcéru a spýtal som sa jej, aké číslo vidí na obrázku číslo jedenásť. „To je predsa trinástka, ocko,“ odpovedala okamžite.

O chvíľu išiel okolo náš syn, a tak som sa vyskúšal obrázok aj na ňom „Čo vidíš?“ oslovil som ho a ukazoval na list papiera.

„Trinástku,“ odpovedal aj on pohotovo.

Poprosil som ho teda, aby mi ukázal, kde presne je tá trinástka. Pozrel sa na mňa a s povzdychom opísal na papieri tvar čísla trinásť. „Tu je to, ocko.“ povedal. Ale aj keď som sledoval pohyb jeho prsta, číslo som stále nevidel.

Vtedy som si spomenul na jednu príhodu: Boli sme s rodinou na výlete a ja som si nevšimol kvety, ktoré rástli popri ceste. Keď som sa zahľadel tým smerom, ktroý mi ukazovali, jasne som spoznal margaréty a slnečnice, ale vlčie maky som nevidel. Až keď sme vystúpili z auta a prišli bližšie, uvidel som tie červené kvety. Uvedomil som si, že červenú farbu síce vidím, ale nie vtedy, ak je v kombinácii s množstvom iných farieb.

Tridsaťšesť rokov som netušil, že mám takýto problém. Vedel som, čo som mal vidieť. Prečítal som si, čo si mám všímať. Ľudia, ktorých poznám, ktorých milujem a ktorým dôverujem, ma ubezpečovali, že oni to videli. Pokúšali sa mi pomôcť, aby som videl tiež. Presviedčami ma, že to tam je. Prstom prešli po čísle – ale ja som ho nevidel. Problém bol v mojich očiach. Možno keby ich niekto zázračne uzdravil, mohol by som červenú trinástku uvidieť.

Tento príbeh dokonale ilustruje problém, ktorý máme s neobráteným srdcom. Nie je našou chybou, že nevidíme červnú trinástku na obrázku číslo jedenásť. Nemusíme sa trýzniť a trápiť, že číslo nevidíme. Ako slepec, ktorý poprosil Ježiša, aby mu otvoril oči, aj my sme sa narodili slepí. Zrak je zázrak z nebies.

„A hľa, pri ceste sedeli dvaja slepci. Keď počuli, že tade ide Ježiš, zvolali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Zástup ich okríkal, aby mlčali. Oni tým hlasnejšie kričali: Pane, Syn Dávidov, zmiluj sa nad nami. Ježiš zastal, zavolal ich a opýtal sa: Čo chcete, aby som vám urobil? Odpovedali mu: Pane, nech sa nám otvoria oči! Ježiš sa zľutoval nad nami a dotkol sa ich očí. Hneď začali vidieť a nasledovali ho.“ (Mat. 20, 30-34)

 

Zdroj: Zázrak obrátenia – Morris L. Venden

Raz v piatok popoludní, bolo to v apríli, som sa vracal domov a prechádzal som okolo Woolworthu. Rozhodol som sa zastaviť, keďže som potreboval ešte dokúpil nejaké veci. Keď som sa vrátil k autu, napadlo mi, že som si mohol ešte niečo zariadiť v papierníctve. Ortuť na teplomeri v popoludňajšej páľave rýchlo stúpala… Na chvíľu som zastavil auto a stiahol okno, aby som sa trochu osviežil. O niekoľko minút prišiel yelený mercedes a zaparkoval o dve miesta ďalej odo mňa. V zrkadle som zazrel dvoch ľudí v strednom veku, zrejme manželov. Pani sedela za volantom.

„Mary, musíš ešte raz zapnúť zapaľovanie, aby som mohol zatvoriť okno,“ povedal ten muž. „Ty si ale hlúpy! Už som ti stokrát povedala, že ho môžeš zatvoriť, aj keď motor už nebeží… Kedy si to konečne zapamätáš?“

Muž otvoril ústa, z ktorých sa rinul prúd sprostých slov a nadávok. Bol stále agresívnejší a vyhrážal sa jej, že ju zmláti, ak si hneď nezavrie hubu… „Aký sprostý muž,“ pomyslel som si.

Hneď som sa začal modliť: „Ježišu, prosím ťa, odpusť mu a mocnou silou tvojho Svätého Ducha odožeň tie démonské sily, ktoré napĺňajú jeho vnútro. Požehnaj jeho život pokojom, ktorý dáva tvoja láska.“

V nasledujúcom okamihu nastalo ticho. Asi dvadsať sekúnd nepovedal ani slovo. Potom polohlasne riekol: „Mary, je mi ľúto, že som bol na teba taký hrubý.Cítim sa vinný, že som sa s tebou rozprával takým spôsobom. Skutočne neviem, prečo som bol taký zlý. Často ma schytí hnev aj voči tým ľuďom, ktorých mám naozaj rád. Prosím, odpusť mi to. Sľubujem ti, že sa budem snažiť, abz sa moje návaly zlosti neopakovali.“

Potom som počul, ako aj žena priznáva, že nesie na tom časť viny, lebo používa slová, ktoré druhého vyprovokujú. Pani dala manželovi niekoľko bozkov na zmierenie, zatvorili okno na aute a išli nakupovať.

Potom ona sledovala hodiny na parkovisku, kým jej muž hľadal drobné na zaplatenie parkovného. Nemohol ich rýchlo nájsť, preto povedal manželke: „Miláčik, bola by si taká dobrá a pozrela sa do peňaženky, či nemáš desať centov drobných?“

„Ako by som to neurobila, keď si ma tak pekne oslovil? Vieš, že si mi tak pekne nepovedal odvtedy, čo boli deti ešte malé?“ Muž hodil peniaze do automatu, vzal ženu za ruku a ako novomanželia sa vydali nakupovať.

Keď som si sadol do auta, bol som prekvapený tou radikálnou zmenou, ktorá sa udiala v ich správaní. Táto skúsenosť v porovnaní s inými obsahovala novú dimenziu: ešte nikdy som sa nemodlil za odpustenie hriechov pre iných ľudí. Vlastne až pohoršenie nad ich správaním ma viedlo k takým modlitbám.

Keď ten muž začal nadávať svojej žene, pomyslel som si, že pravdepodobne ešte nikdy v živote neprosil o odpustenie hriechov. Uvedomil som si, že hriechy oddeľujú ľudí od Boha, preto som prosil v tomto zmysle, aby Pán vypočul moju prosbu hneď a poskytol zvláštnu pomoc tým, za ktorých som prosil. Mohol som vidieť, ako rýchlo sa zmenilo správanie toho páru, keď na nich zapôsobil Duch Svätý. Moja príhovorná modlitba sa vlastne stala nástrojom na otvorenie cesty.

Hlbšie som pochopil, ako Ježiš riešil tento problém počas svojej služby na zemi.

Ochrnutému, ktorý dúfal v telesné uzdravenie, povedal: „Človeče, odpúšťajú sa ti hriechy.“ Najprv sňal z neho bremeno hriechu, aby mu potom dal aj zdravie, ktoré mu chýbalo. Podobne povedal aj žene v Šimonovom dome: „Odpúšťajú sa ti hriechy. Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!

„To je podstatné,“ povedal som si. Moja prvá úloha týkajúca sa modlitieb za neveriacich je prosiť Ježiša, aby vzal bremená ich hriechov na seba. Veď on je ten skutočný „odborník“ na záchranu aj „beznádejných“ prípadov.

Ďakoval som mu za to cestou domov a prosil, ak to bude Božia vôľa o ďalšiu skúsenosť, v ktorej by bolo zjavné, ako mocne môže požehnať Svätý Duch, keď je odstránené bremeno hriechu.

 

Zdroj: Neuveriteľné vypočutie modlitieb, Ako Boh zasahuje, keď sa jeden muž modlí – Roger J. Morneau

„Úprimným zasvitne svetlo v tme, veď Boh je milostivý, milosrdný a spravodlivý.“ (Žalm 112, 4)

„Zachovávaj bezúhonnosť a dbaj o úprimnosť, lebo budúcnosť patrí pokojamilovnému.“ (Žalm 37, 37)

Kedysi bol vo východnej časti Ázie cisár, ktorý si uvedomoval, že mu roky pribúdajú, a preto by bolo dobré hľadať si nástupcu. Jedného dňa zavolal do paláca všetkých mladých ľudí a povedal im: „Nastal čas, aby som odstúpil a vybral nového vládcu. Rozhodol som sa pre jedného z vás.“ Mládenci boli šokovaní. Cisár však pokračoval: „Každému dám dnes jedno semienko. Je to veľmi zvláštne semienko. Chcem, aby ste šli domov, zasadili ho, polievali a presne o rok sa sem vrátili s tým, čo ste z tohto semienka vypestovali. Posúdim rastlinky, ktoré mi prinesiete, a určím spomedzi vás nového vládcu našej ríše.“

Medzi mládencami bol aj chlapec menom Ling, ktorý tiež dostal semienko. Vrátil sa domov, zasadil ho a starostlivo polieval. Každý deň pozoroval, či ešte neklíči. Ale stále nič.

Kamaráti sa už chválili svojimi rastlinami, ale Ling stále nič nemal. Trápilo ho to, no nič nevravel. Stále dúfal, že aj jeho semienko raz vzklíči.

Rok uplynul. Všetci mládenci priniesli cisárovi ukázať, čo vypesovali. Lingovi bolo zle, dokonca ho rozbolelo aj brucho, pretože do paláca kráčal s prázdnou nádobou.

Keď tam prišiel, čudoval sa, aké rôzne rastliny chlapcom narástli – mali rôzne tvary, veľkosť a niektoré aj kvitli. Cisár vstúpil dnu, všetkých pozdravil a skúmavo si prezrel, čo vypestovali. Ling sa snažil ukryť sa niekde vzadu. „Aké veľké rastliny, kry a kvety vám vyrástli,“ poznamenal cisár. „Dnes bude jeden z vás ustanovený za môjho následníka!“

V tej chvíli cisár zazrel vzadu Linga s prázdnym kvetináčom. Prikázal svojim strážcom, aby ho priviedli dopredu. Ling sa triasol od strachu. „Cisár zistil, že sa mi nepodarilo nič vypestovať! Možno rozkáže, aby ma popravili!“ pomyslel si. Keď kráčal dopredu, cisár sa spýtal na jeho meno. „Volám sa Ling,“ odpovedal. Všetci sa smiali a uťahovali si z neho.

Cisár požiadal mládencov, aby sa utíšili. Pozrel na Linga a vyhlásil: „Hľa, váš nový vládca! Volá sa Ling!“

Ling tomu nemohol uveriť. Čo sa to deje? Ako to, že práve jeho cisár ustanovil za nového vládcu?

Potom cisár povedal: „Pred rokom som dal každému z vás jedno semienko. Povedal som vám, aby ste ho zasadili, polievali a o rok sa ku mne vrátili. Dal som vám však uvarené semienka, ktoré nikdy nevyklíčia. Vy všetci, okrem Linga, ste mi priniesli kvety, rastliny a stromy. Keď ste zistili, že vám moje semienko nevzklíčilo, zasadili ste si namiesto neho nejaké iné. Ling bol jediný, kto zostal čestný a mal odvahu priniesť mi kvetináč s tým semienkom, ktoré som mu dal ja. On je tým človekom, ktorý sa stane novým cisárom!“

 

„Mať odvahu neznamená nemať strach, ale vzoprieť sa strachu a zvíťaziť nad ním.“ (Mark Twain)

Zdroj: Život je zaujímavý

„Volal mohutným hlasom: „Bojte sa Boha a vzdajte mu slávu, lebo prišla hodina jeho súdu….“ (Zjav. 14,7)

Gabo dnes nemal dobrý deň. Mal potyčku s Dávidom. Dávid bol namyslený a arogantný chlapec z vedľajšej triedy. Rád si doberal mladších chlapcov a zabával sa na tom. Aj dnes im robil zle. Aj so svojimi kamarátmi im vzal školské tašky a pohadzovali si ich.
Keď to Gabo uvidel, prišiel k nim a hovorí: „Nehanbíte sa? Takto si vyskakovať na menších?“ Chlapcom vrátil tašky a tí sa rýchlo pobrali preč. Dávida to nahnevalo. Nielenže im Gabo prekazil zábavu, ešte sa mu pred ostatnými aj postavil. Nechcel vyzerať ako slaboch. „Chceš sa biť?“ opýtal sa Dávid Gaba. „Tak poď“. „Nechcem sa biť. Len nechcem, aby si im robil zle. Maj sa.“ odpovedal Gabo a chcel odísť. Vtedy sa Dávid napriahol a buchol ho päsťou rovno do oka. „No poď, vyriešime si to spolu.“
kričal na neho Dávid. Gabo mu ranu nevrátil. Otočil sa a išiel domov. Dávid za ním posmešne kričal: „Strachopud. Bábovka. Nestaraj sa do našich vecí, keď na to nemáš.“ Gabo vedel, že urobil správnu vec. Zastal sa mladších a odolal pokušeniu pobiť sa
s Dávidom. Bol silnejší a Dávida by ľahko premohol. Ale nechcel byť ako on. Chcel žiť podľa Ježišových rád. Večer ďakoval Pánu Bohu, že sa ovládol. O niekoľko týždňov neskôr išla celá škola na výlet neďaleko rieky. Každá trieda dostala mapu, na ktorej mala vyznačené stanoviská, po ktorých mala prejsť a získať body. Gabovej triede sa výnimočne darilo. Už po 2 hodinách mali hotové skoro všetky úlohy. Zostávalo im posledné stanovisko na okraji lesa. Odrazu začuli krik a volanie o pomoc. Dievčatko z 1. ročníka spadlo do rieky a nevedelo sa dostať na breh. Pri tomto kraji bola rieka hlboká a zužovala sa, takže prúd bol silnejší a plávalo
sa v nej veľmi ťažko. Gabo dievčatko spoznal, bola to Zuzka. Deti rýchlo utekali po pomoc. Gabo bol dobrý plavec. Nerozmýšľal dlho, vyzul si topánky a skočil do vody. Musel rýchlo plávať, aby ho prúd neodniesol preč. Namáhavo sa dostal až k Zuzke a chytil ju. Už sa ledva držala nad hladinou a dlhšie by to asi nevydržala. Priplával k brehu a vytiahol ju z vody. Ostatní žiaci iba stáli ako skala na brehu a so strachom sa pozerali, čo sa to deje. O chvíľu už boli pri nich učitelia a Zuzke poskytli prvú pomoc. Vďaka Gabovi všetko dobre dopadlo a Zuzka bola v bezpečí. Medzi žiakmi, ktorí to videli, bol aj Dávid. Zuzka bola jeho mladšia sestrička. Mal ju veľmi rád a vždy ju chránil. Keď počul, že spadla do rieky a topí sa, aj on skamenel ako ostatní. Nevedel totiž plávať. Veľmi sa o ňu bál. Vedel, že ani Zuzka nevie dobre plávať. Nevedel jej pomôcť. Veľmi ho prekvapilo, že Gabo skočil do vody za ňou. Bolo to nebezpečné a mohol sa začať topiť aj on. Keď ju Gabo vytiahol na breh, Dávid mal pocit akoby teraz dostal ranu on. Nie takú
z hnevu, po ktorej zostane modrina, ale takú do srdca, keď si uvedomil, aký bol na neho zlý. Gabo mu to nikdy nevrátil a ešte zachránil jeho sestru. Mohol sa mu pomstiť, ale namiesto toho mu pomohol. Stal sa pre neho hrdinom. Dávid prišiel na druhý deň za Gabom na návštevu. Poďakoval mu za to, že zachránil jeho sestričku Zuzku a ospravedlnil sa, že ho udrel a vysmieval sa mu. Chcel byť s Gabom kamarát a pomáhať ostatným tak ako on. Dávid okrem nového kamaráta získal ešte niečo viac. Keď svoj život dal Bohu, patril teraz do Božej rodiny a získal nový domov v nebi. Pre ostatných bol teraz požehnaním, pomáhal im a ukazoval, aký je Pán Boh.

Zdroj: z knihy Tiger a Tom (Whiteovci, Sion Plus, 2020)

Kalifornská univerzita v Berkley v roku 2002 uviedla výsledky dlhodobej štúdie, do ktorej sa v meste Alameda v Kalifornii zapojilo viac ako 6 500 dospelých respondentov. Záverečná písomna správa uvádza, že „pravidelní účastníci bohoslužieb majú oveľa menšie riziko úmrtia v porovnaní s ľuďmi, ktorí na bohoslužby nechodia vôbec alebo len občas, a to aj v prípade, že beriete do úvahy vek, zdravotné návyky a rizikové faktory.“

Texaská univerzita zistila, že pravidelní účastníci bohoslužieb žijú o sedem rokov dlhšie ako ľudia, ktorí do kostola nechodia. Priemerná dĺžka života stúpala úmerne počtu návštev bohoslužobných zhromaždení. Účastníci pravidelných týždenných bohoslužieb mali priemerný vek 82 rokov. U ľudí, ktorí kostol navštevovali menej ako raz týždenne, klesol priemerný vek na 79 rokov. Tí, čo sa na bohoslužbách nezúčastňovali vôbec, dosahovali priemerný vek 75 rokov. (The Sunday Mail, 26. september 1999, s. 55)

Božie slovo podopiera údaje z uvedených štúdií. V Liste Židom 10,23-25 Biblia hovorí o prínose zhromaždení veriacich: „Neochvejne sa pridŕžajme nádeje, ktorú vyznávame, lebo ten, čo nám dal prisľúbenia, je verný. Venujme pozornosť jeden druhému, aby sme sa povzbudzovali k láske a dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenie, ako to majú niektorí vo zvyku, ale sa povzbudzujme, a to tým väčšmi, čím väčšmi vidíte, že sa blíži Kristov deň.“

Pozrime sa bližšie na biblickú radu a porovnajme ju s výskumom, ktorému sme sa doteraz venovali. Biblický text vyzýva kresťanov, aby „neopúšťali zhromaždenie“ a

1. „Venovali pozornosť jeden druhému“.
2. „Povzbudzovali sa v láske“.
3. „Povzbudzovali sa“.

Nemusíme vždy chápať, ako sa zmena udiala. Vieme však, že Boh dokáže aj nemožné.Ľudská myseľ nie vždy pochopí, ako z nás Boh urobí nového človeka. Vieme však, že Boh to dokáže. Možno nerozumieme, ako môže Boh posilniť slabú vôľu. Vieme však, že zvládne aj nemožné. Nie je to logické, ale Boh to dokáže. Možno sa to zdá nepravdepodobné, ale Bohu nič nie je nemožné.

Keď pod vplyvom Ducha Svätého žijeme v súlade so zákonmi Stvoriteľa a vzdávame mu chválu životným štýlom, dá nám potrebnú silu na naplnenie našich túžob. Tvorí v nás nový život, ktorý sme sa rozhodli žiť spoločne s ním.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.