„Skúška, ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.“ (1. Kor. 10, 13)

Táto veta celkom mení pohľad na niektoré príbehy z dávnych dôb.

Charles Spurgeon rád rozprával o kapitánovi jednej vojnovej plachetnice, ktorý občas brával so sebou na cesty po mori svojho syna. Chlapec mal malú opičku a obaja sa s obľubou šplhali hore a dolu po lanách obrovskej lode.

Raz sa schyľovalo k búrke. Opička liezla po povrazoch hore a chlapec rýchlo za ňou. Liezli stále vyššie, až sa vyšplhali na guľatú plošinu na vrchole stožiara.

Vyliezť hore na plošinu nebolo také ťažké, ale zliezť dolu, to už bolo zložitejšie. Loď sa divoko kolísala a nakláňala z jednej strany na druhú. Keď sa chlapec pokúšal dostať späť, zistil, že má príliš krátke nohy a nedočiahne na výstupok stožiara pod sebou. Kŕčovito objímal stožiar. Bol v pasci. Výstup ho vyčerpal a sily ho začali opúšťať. Dlho sa už neudrží. Každý výkyv lode mohol znamenať smrť. Keby spadol na tvrdú drevenú palubu, bol by namieste mŕtvy.

Otec sa pozrel hore a s hrôzou zistil, v akej situácii je jeho syn. Ostávala už len jediná nádej. Chlapec musí počkať, km sa loď nakloní, pustiť sa stožiara a skončiť do spenených vĺn oceánu, kde ho námorníci môžu zachrániť. Inak dopadne na palubu a zabije sa.

Kapitán si rýchlo nechal priniesť hlásnu trúbu a kričal na chlapca: „Synku, až sa loď nachýli na pravú stranu, skoč do vody.“

Chlapec stuhol. Díval sa z výšky dolu a vlny mora sa mu zdali byť hrozne ďaleko. Nemohol sa odhodlať skočiť a zachrániť si život. Vedel však, že hore sa už tiež dlho neudrží.

Zúfalý kapitán si poslal po pušku. Zamieril na syna a vykríkol: „Chlapče, keď sa loď teraz nakloní, skoč do vody, lebo ťa zastrelím.“

Chlapec pochopil, že otec to myslí vážne, a preto sa vrhol do rozbúrených vĺn. Svalnaté ruky jedného z námorníkov ho vytiahli späť do bezpečia. Bol zachránený.

Skoč do mora, lebo ťa zastrelím! „Všetok ľud spozoroval hrmenie, blesky, zvuk trúby a dymiaci vrch; keď to ľud videl, zachvel sa od strachu a zostal stáť opodiaľ.“ (2. Moj. 20, 18)

Niekedy sa na našej púti životom stáva, že hromy, blesky, zemetrasenia a oheň sú jediným prostriedkom, ktorý nás môže zachrániť. Prichádzajú aj také chvíle, keď nás k skoku do bezpečia – do života – prinúti len niečo kruté.

Ak ste v takej situácii práve teraz, nevzdávajte sa. Uprostred búrky je totiť Otec, ktorý zúfalo túži po vašej pozornosti. „Skoč do mora, lebo ťa zastrelím!“ To je len posledná naliehavá výzva, aby ste hľadali záchranu v jeho silnej láskyplnej náruči.

Na vrchu Sínaj na nás Boh mieri svoje hromy a blesky a volá: „Skoč a zachráň si život!“ Na vrchu Golgota sú hromy a blesky namierené na neho a on volá: „Ja som tvoj život!“ A hromy a blesky dopadajú na neho.

Znamená to teda, že nech už sa dnes vyšplháte na prvý alebo druhý vrch, na ich vrcholoch vás vždy bude čakať láska. Priateľstvo s milujúcim Bohom je najväčšou skúsenosťou, akú človek môže prežiť.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson