Hrdinský čin

„Jake mnohé a veľké sú tvoje skutky, Hospodine! Všetky si múdre učinil! Zem je plná tvojho imania. Všetko to tvorstvo očakáva na teba, aby si im dal pokrm, keď tomu čas.“ (Žalm 104, 24. 27)

„Kedy tam už budeme?“

„Už sa to pýtaš desiatykrát,“ povedala moja staršia sestra z predného sedadla.

Mama sa obzrela spoza volantu. Práve sme šli po prašnej ceste. „O chvíľu sme tam.“

„Konečne,“ povedala som. „Už je načase.“ Bolo mi horúco a bol som smädný. Môj mladší brat a náš pes sedeli vedľa mňa. Mali sme za sebou dlhú cestu. Šli sme na spoločný piknik so známymi.

Aj našej Akse bolo horúco. Hlavu si položila na moje nohy a dychčala s vyplazeným jazykom. Hladkal som ju po hlave. „Už to nebude dlho trvať,“ zašepkal som jej. Vedel som, že aj jej sa už chce vyskočiť z auta a vystrieť si nohy. Keď sme konečne prišli do nášho kempu, boli tam už zaparkované tri alebo štyri autá. Niektorí si práve chystali veci na opekanie. Bratranec sa hral s loptou. Len čo som vystúpila z auta, volal ma k sebe. Aksa behala popri nás.

Kamarátka mojej mamy tam bola s malým dieťaťom. Keď uvidela našu Aksu, rýchlo zdvihla dieťa na ruky.

„Našej Aksy sa vôbec nemusíte báť. Ona má rada deti. Niektoré si dokonca sadli na jej chrbát, keď ležala. Naozaj mu neublíži,“ povedala som. Položila dieťa na zem a ono sa začalo hrať s jej srsťou a hladkať ju. Mama stála pri ňom a dávala pozor. Ale potom spokojne nechala svoje dieťa hrať sa s Aksou.

„Aksa, ku mne!“ Zakričal som a rozbehol sa za loptou. Po chvíli som si však uvedomil, že za mnou nebeží. Stále stála pri tom dieťati. „Aksa! Ku mne!“ zakričal som znovu. Namiesto toho, aby bežala za mnou, sadla si a ostražito vetrila. Ale pretože som sa veľmi chcel hrať, nechal som ju tak. Dospelí chystali jedlo a my sme sa hrali, keď zrazu každý strnul od ľaku – štrkáč! Keď som sa pozrel smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, vyrazilo mi to dych. Pri krovinách sa spokojne hralo to malé dieťa a vôbec netušilo, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Aksa bola stále pri ňom.

Potom sa všetko udialo veľmi rýchlo. Zdesená matka dieťaťa vykríkla. Jeho otec ozlomkrky uháňal k nemu. Ďalší muž schmatol lopatu. Ale všetko bolo už neskoro. Had sa vymrštil smerom k dieťaťu. V tom istom okamihu Aksa skočila na dieťa a zvalila ho na zem. Jedovaný zub štrkáča sa zaboril do Aksinho krku.

Otec schytil dieťa a druhý muž udrel hada po hlave. Ja som sa rozbehol k Akse, ktorá ležala na boku v špine. Krk jej viditeľne opúchal. Zakričal som na strýka, aby ju rýchlo odniesol do nášho auta.

„Deti, ihneď nastúpte do auta!“ volala mama. Priložila jej na krk kocku ľadu a prikázala nám, aby sme ich držali na mieste, kde ju had pohrýzol. Potom naštartovala.

Nikdy som nevidel mamu ísť tak rýchlo. Ale aj keď sme šli najrýchlejšie ako sme mohli, cesta do mesta trvala pomerne dlho. Mama naštastie presne vedela, kde sa nachádza veterinárna stanica. Ja som sa celou cestou modli: „Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela. Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela.“

Keď sme tam prišli, mama ju niesla dnu a ja som jej otváral dvere. V ordinácii ležala na chladnom stole ako handrová bábika. Mala také napuchnuté hrdlo, že sotva mohla dýchať. Oči mala zavreté. Veterinár jej pichol do opuchnutého miesta injekčnú ihlu a vytiahol odtiaľ veľa tekutiny. „Dúfam, že to zmierni tlak v prieduškách,“ povedal. „Najnebezpečnejšie je teraz pre ňu práve to, že nemôže dýchať.“

Viac pre ňu urobiť nemohol. Všetci sme dúfali, že štrkáč jej nevstrekol príliš veľa jedu do tela a že Aksa bude žiť. Povedal, že šanca na prežitie je 50:50.

Vzali sme ju domov. Celú noc sa nič nezmenilo. Boli sme stále pri nej. Núkali sme jej piť, ale za 9 dní vypila sotva dúšok vody. Až na desiaty deň, keď som sa vracal zo školy, čakali ma pri bránke. Bola opäť v poriadku!

Naša Aksa žila potom ešte dlho. Odvtedy sa už nestalo, aby ma neposlúchla. Prečo ma v ten deň neposlúchla? Keby ma poslúchla, štrkáč ju nemusel uhryznúť. Ale to dieťa by už možno nežilo. Verím, že dobre vedela, prečo ma neposlúchla.

„Ak máš lásku v srdci, vždy máš čo dať.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

 

Naše zmysli

„Lebo veď moja je všetka lesná zver i hovädá na tisícich vrchoch. Znám všetko vtáctvo všetkých vrchov, a poľné zvieratá sú vo vedomí u mňa.“ (Žalm 50, 10 – 11)

Zvieratá potrebujú čuch, sluch a zrak pre život oveľa viac ako človek. Napríklad čuch poskytuje človeku len asi jedno percento údajov z okolia, zvieratám často až 99 percent informácií. Pre zvieratá sú pachy ich kráľovstvom, ich dorozumievacím jazykom. Čuch majú v niektorých prípadoch – napríklad pes – až stotisícnásobne dokonalejší ako človek.

Človeku sa najlepšie podarilo preskúmať čuch psa. Psy majú doslova zázračný čuch. Pes zacíti kvapku krvi v 5 litroch vody a odtlačky prstov aj po 6 týždňoch. Naozaj ho môžeme nazvať čuchovým rekordérom. Tento jeho zázračný zmyslový orgán človek využíva už dávno – pri hľadaní rozličných nerastov, chemických prvkov, unikajúceho plynu, na colniciach pri hľadaní pašovaného tovaru, v záchrannej službe, aj v úlohe pátračov a detektívov.

Pes má aj obdivuhodný sluch. Zvuk, ktorý človek ledva zachytí na vzdialenosť 4 m, pes bezpečne zaregistruje na 25 m. Dôkazom bude aj ďalší príbeh.

„Sláva stvorenia je v jeho nekonečnej rozmanitosti.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

Ťažká úloha

„Idi k mravcovi, leňochu; vidz jeho cesty a zmúdrej. On, ktorý nemá vodcu ani správcu ani panovníka, pripravuje v lete svoj chlieb; shromažduje svoju potravu včas žatvy.“ (Prísl. 6, 6-8)

Bol raz jeden mravec, ktorý mal pocit, že ho druhí využívajú. Myslel si, že je preťažený a prepracovaný. Dostal totiž pokyn preniesť kúsok slamy cez rozsiahlu betónovú plochu. Slama bola taká dlhá a ťažká, že sa pod jej váhou neraz zapotácal. Mravcovi sa zdalo, že to neprežije. Keď ho už ťarcha bremena takmer premohla, začal si lámať hlavu nad tým, či život vôbec stojí za to. Medzitým však prišiel na miesto, kde bola v betóne veľká štrbina. Cez túto štrbinu neviedol nijaký mostík, po ktorom by mohol prejsť na druhú stranu. Bolo celkom jasné, že ísť cez túto veľkú „priepasť“ by bola hotová smrť. A tak tam stál celkom bezradný.

Potom dostal nápad. Opatrne položil svoju slamku cez štrbinu v betóne a bezpečne po nej prešiel na druhú stranu. Jeho ťažký náklad sa zrazu zmenil na výborného pomocníka. Bremeno sa stalo požehnaním.

„Ťažkosť a radosť sú rodní bratia.“ (Tim Hansel)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13

Malý lietajúci zázrak

„Veď aj vrabec si nájde domov a lastovička hniezdo, kde si kladie mláďatá pri tvojich oltároch, Hospodin zástupov, môj kráľ a môj Boh.“ (Žalm 84, 4)

Kolibríky patria medzi najmenšie Božie stvorenia v ríši vtáctva. Sú veľké 6 až 10 centimetrov. Za normálnych okolností tieto miniatúrne vtáčiky mávnu krídlami asi 50 až 80-krát za sekundu, preto keď letia, počuť zvuk podobný jemnému bzučaniu.

Kolibríky si stavajú asi 5 cm široké hniezdo z rastlinných vlákien, ktoré spájajú vláknami z pavučín. Niekedy sa stane, že pri „kradnutí“ pavučín sa v nich zachytia a nemôžu sa samy vyslobodiť.

Samček, pretože je silnejší, má na starosti zásobovanie potravou. Kolibríky majú dlhý jazyk, ktorým pijú nektár. Samička znáša dve biele vajíčka, drobné ako hrášok. Keď sa malému vtáčatku podarí rozbiť škrupinu, je veľké asi ako mucha. Len čo sa ochladí, mladé kolibríky sú pripravené odletieť s rodičmi na juh.

Precestovať vzdialenosť z Madridu do Moskvy autom by bežnej rodine trvalo asi 5 – 6 dní. Približne 85-krát by sa niekde zastavili, 15-krát by si dali riadne jedlo a počas cesty by dokázali zjesť za kartón všelijakých sladkostí, tyčiniek a chipsov. Kolibríkom veľkým asi 8 centimetrov postačí na prekonanie približne rovnakej vzdialenosti len niekoľko dúškov sladkého nektáru. Keď letia ponad Mexický záliv, zvyknú sa odviezť aj stopom – na chrbtoch väčších vtákov.

Kolibríky sa vedia udržať vo vzduchu na jednom mieste. Urobiť vo vzduchu niekoľko sált za sebou je pre ne hračkou. V lete strmhlav hodia spiatočku, robia stojky i kotrmelce dozadu. Ako raketa vyštartujú priamo hore alebo sa rútia nadol. Vedia stáť vo vzduchu bez pohnutia. Prirodzene, len zdanlivo. Mávajú krídlami tak rýchlo, že to ľudské oko ani nepostrehne.

Kolibríky sú smelé a nebojácne. Niekedy zaútočia na vranu alebo niektorého menšieho dravca. Moment prekvapenia pracuje v ich prospech. Ktorý vták čaká, že na neho zaútočí 8-centimentrová helikoptéra?

 

„Je nemožné, aby svet existoval bez Boha. Keby Boh zabudol na svet, v tom okamihu by sa svet zastavil.“ (Sören Aabys Kierkegaard)

Zdroj: Život je zaujímavý

Motýľ, alebo včela?

„Ó, hlbino bohatsva a múdrosti a známosti Božej! Aké nevyzpytateľné sú jeho súdy a nevystihnuteľné jeho cesty!“ (Rim. 11,33)

Podľa istého pána Jamesa Hamiltona existujú dve skupiny čitateľov Biblie – tí, čo idú po povrchu a tí, čo kopú do hĺbky. Aby nám ich lepšie priblížil, prirovnáva ich k dvom druhom hmyzu. Píše: „Jeden je pozoruhodný svojím veľkolepým vzhľadom. Vo svetle slnečných lúčov žiaria jeho farby farbami drahokamov. Keď pozorujete jeho veselý let ponad pole, jeho tanec z kvetu na kvet, nemôžete neobdivovať ten elegantný pohyb, a krásu, ktorou na seba upútava celé okolie.

Ale na tom istom poli nájdete aj iný hmyz, ktorého hnedé tričko a usilovnosť určite zaujmú vašu pozornosť. Jeho sused poletuje hore a dole – a všade, kde nájde kvapku hotového nektáru, spokojne si upije. Ale tento usilovný robotník si dá záležať na tom, aby sa zastavil na každom kvete. Kdekoľvek pristane, zbiera nektár a peľ, z ktorých si vyrobí sladký med. Ak je kalich kvetu hlboký, ide až celkom na dno; ak je privretý, nenechá sa odradiť, ale snaží sa dostať dnu. Ak sa mu nektár zdá akýsi čudný, skúma, kým nezistí príčinu zvláštnej chute a vône….

Jeho súper s farebnými zamatovými krídlami nemá trpezlivosť pre také jednotvárne a nudné detaily….

Ten prvý však prežije len niekoľko letných mesiacov a začiatkom zimy hynie… Ten druhý prežije zimu v teple svojho uľa, uprostred voňavých zásob, ktoré si prichystal.“

Do ktorej skupiny čitateľov Biblie patríš ty? Si krásny, farebný a prelietavý motýľ, alebo usilovná včela?

„Ako baník nachádza žily vzácneho kovu, skryté pod zemským povrchom, tak aj vytrvalý skúmateľ, hľadajúci v Božom slove poklad, nájde pravdy veľkej ceny, skryté pohľadu povrchného čitateľa.“ (E. G. Whiteová)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11