„Z úzkosti som volal na Hospodina, a vyslyšal ma; Hospodin ma postavil na priestranstvo.“ (Žalm 118, 5)

Keď mohutný zával v hĺbke 700 metrov pod zemou odrezal od sveta 33 baníkov, mnohí hore na zemi si mysleli, že neexistuje šanca, aby to niekto z nich prežil. Čiľania sa však odmietli vzdať nádeje. Pod obrovským tlakom verejnosti vláda prevzala zodpovednosť za záchranné práce. Nasadili všetku dostupnú techniku. Najprv urobili do priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že by sa v ňom mohli baníci nachádzať, osem prieskumných vrtov. Na sedemnásty deň po nehode sa hrot vrtnej súpravy preboril do prázdnej komory. Keď ho vytiahli, bol na ňom lístok so správou: „Estamosbienenelrefugio, los 33.“ („Sme v poriadku v úkryte. Je nás 33.“)

Keď sa podarilo obnoviť spojenie so zavalenými baníkmi, na povrchu nastala nesmierna radosť. Čile žilo jedinou myšlienkou – musí sa nájsť spôsob, ako uväznených baníkovzachrániť.Do podzemia začali posielať jedlo, vodu a lieky v špeciálnych nádobách, ktoré sa vošli do úzkych vrtov. Zaviedli aj spojenie cez telefón a video, aby muži pod zemou mohli komunikovať so svojimi záchrancami a rodinami.

Tri veľké medzinárodné tímy poskytli na záchranné práce svoje vrtné súpravy s cieľom vyvŕtať otvor s takým priemerom, aby ním mohol prejsť človek. Medzitým sa poprední konštruktéri snažili vyrobiť záchrannú kapsulu, v ktorej by bolo možné cez vrt vytiahnuť človeka. Napokon po 69 dňoch horúčkovitých záchranných prác boli baníci po jednom vytiahnutí z hĺbky. Všetkých 33 mužov bolo zachránených. Odhaduje sa, že asi miliarda ľudí sledovala záchrannú akciu v priamom prenose v televízii alebo na internete. Písalo sa o najväčšej záchrannej akcii v histórii baníctva.

„Nádej je motor života. Kde umiera nádej, umiera život.“ (Arthur Honegger)

 

„Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta.“ (Ján 1, 29)

„Všetci čo očakávate Hospodina, buďte silní a nech je pevné vaše srdce.“

Baníci, ktorí pracovali v čílskej bani na ťažbu zlata a medi v San José, si každý deň pri zostupe po špirálovitej štôlni dolu do tmy uvedomovali obrovské riziko. Baňa bola stará vyše sto rokov. Často sa stávalo, že v dôsledku otrasov zbíjačiek a banských strojov steny praskali a zo stropu sa sypali kamene a množstvo prachu. Už v minulosti tu došlo k viacerým banským nešťastiam. Banská spoločnosť musela uhradiť množstvo pokút za porušenie bezpečnostných predpisov. Biznis je však biznis a ľudia potrebujú prácu. Preto do bane každý deň fárali muži v dobrej viere, že štôlne a banské chodby vydržia ešte túto jednu zmenu.

5. septembra 2010 sa tridsiatim trom mužom, ktorí pracovali hlboko v podzemí, zdalo, že je všetko v poriadku. Potom sa znenazdania s ostrým praskaním a ohlušujúcim dunením dala do pohybu skalnatá klenba s hmotnosťou približne 700 000 ton. Vznikol obrovský zával, ktorý odrezal všetky prístupové šachty a zničil ventilačný systém i všetky siete. Keď konečne nastalo ticho a prach sa usadil, baníci zistili, že sú uväznení asi 700 metrov pod zemou a päť kilometrov od vstupu do bane.
Skúsení baníci pochopili, že „niet cesty späť“. Nezostáva im nič iné, len čakať, postarať sa o základné životné potreby a dúfať, že záchrana príde zhora.

„Pamätaj, že aj tá najťažšia hodina v tvojom živote má len 60 minút.“  (Sofokles)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

„Vo viere chápeme, že Božie slovo stvárnilo svet tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.“ (Žid. 11, 3) 

Americký ornitológ, morský biológ a prírodovedec Charles William Beebe podnikol množstvo rôznych expedícií. Rád rozprával príbeh o tom, ako on a Theodore Roosevelt podstupovali malý astronomický rituál, ktorý vykonávali často po večere strávenom v hlbokých filozofických rozhovoroch. Vyšli vždy von, zdvihli hlavy a pozorovali oblohu.

„Hľadali sme tak dlho, kým sme ju nenašli,“ hovorieval Beebe, „či už voľným okom alebo ďalekohľadom – celkom slabo žiariacu svetelnú zahmlenú škvrnu v dolnom ľavom uhle štvorcového súhvezdia Pegasus. Potom jeden z nás začal prednášať:

„To je špirálna galaxia v Andromede.

Je veľká ako naša Mliečna cesta.

Je jednou zo stámiliónov galaxií.

Je od nás vzdialená 750 000 svetelných rokov.

Je v nej asi sto miliárd sĺnk a každé z nich je väčšie ako naše Slnko.“

Po chvíli sa na mňa plukovník Roosevelt usmial a povedal: „Takže si myslím, že sme dosť malí! Poďme spať.“

„Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám už len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.“ (George Bernard Shaw)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková