„Spravodlivý z viery bude žiť.“ (Rim. 1, 16)

George Müller sa usmieval a pozeral cez okno na osemročnú Abigail, ako sa spokojne hrá v záhrade. Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Vošiel vedúci prvého sirotinca. „Nerád vám to hovorím, pán Müller, ale niečo sa stalo. Deti čakajú na raňajky a v dome niet ani kúsok chleba. Čo im mám povedať?“

„Pozriem sa na to. Dajte mi chvíľu čas,“ povedal a vyšiel von do záhrady. „Abigail, poď sem. Chcem, aby si videla, čo Pán Boh urobí,“ povedal jej a voviedol ju do jedálne.

Vnútri stálo tristo detí za stoličkami. Na stole pred každým dieťaťom bol tanier, hrnček a príbor. Ale žiadne jedlo. „Kde je jedlo?“ pošepky sa ho spýtala.

„Pán Boh sa postará,“ povedal jej potichu George. Potom oslovil deti: „Deti, nemáme veľa času a nechcem, aby ste prišli neskoro do školy. Pomodlíme sa spolu.“ Deti sklonili hlavy a George sa modlil: „Drahý Bože, ďakujeme ti za jedlo, ktoré nám dnes pošleš. Amen.“ Pozrel na deti a usmial sa. „Môžete si sadnúť,“ dodal. Nevedel odkiaľ príde jedlo, za ktoré práve poďakoval. Vedel však, že Boh deti nesklame.

O chvíľku všetkých tristo detí poslušne sedelo za svojimi prázdnymi taniermi. Len čo sa hluk v jedálni utíšil, ozvalo sa klopanie na dvere. George šiel otvoriť – vo dverách stál pekár a v rukách držal plech s čerstvým voňavým chlebom.

„Pán Müller,“ začal muž, „v noci som nemohol spať. Rozmýšľal som, že dnes ráno asi budete potrebovať chlieb a že mám vstať a upiecť ho pre vás. Tak som o druhej vstal a upiekol tri celé dávky. Dúfam, že vám bude stačiť.“ George sa naširoko usmial. „Pán Boh nás dnes cez vás požehnal,“ povedal a vzal od pekára plech s chlebom. „Na voze sú ďalšie dva plechy. Prinesiem ich,“ odvetil pekár.

O pár minút si už deti pochutnávali na čerstvo upečenom chlebe. Znovu niekto zaklopal. Bol to mliekar. „Potrebujem pomoc, pane. Zlomilo sa mi koleso na voze práve pred vaším domom. Musím zložiť náklad, aby som ho mohol opraviť. Mám na ňom desať kanví. Budú vám stačiť?“ Potom pozrel na siroty, ktoré sedeli pri stoloch, a zvolal: „Zadarmo, samozrejme. Len si ich rýchlo príďte vziať, lebo kým ich nezložím, nemôžem opraviť koleso!“

George poslal dvadsať starších detí pre kanvy s mliekom. O chvíľu sa už rozdeľovalo v kuchyni. Každé dieťa dostalo plný hrnček a dokonca sa aj zvýšilo.

George odviedol Abigail späť do záhrady. Vedel, že bude rozmýšľať o tom, čo práve videla. O niekoľko týždňov jej mama povedala Georgovi, že Abigail končí každú svoju modlitbu slovami „…tak, ako si to urobil pre Georga Müllera. Amen.“ Georga to potešilo. Práve o to mu šlo, aby Abigail videla, že Boh odpovedá na modlitby.

„Skúšky trénujú našu vieru a učia nás, ako sa modliť.“ (A. Simpson)

Zdroj: Dobré ránko

„Dobrý je Hospodin tým, ktorí očakávajú na neho, duši, ktorá ho hľadá. Dobre je, aby dúfal človek a mlčky očakával na spasenie Hospodinovo.“ (Plač Jeremiášov 3, 25-26)

Keď sa G. G. McMillanová ocitla 11. septembra 2001 pod troskami Svetového obchodného centra, kládla si otázku: „Čo by na mojom mieste robila mama?“ Modlila by sa. A tak začala: „Bože, viem, že si tam. Nie vždy som v teba verila. Za mnohé veci som ťa obviňovala. Teraz ťa prosím, aby si mi pomohol.“ Keď otvorila oči, prenikal k nej slabý lúč slnka. Stmievalo sa. Na ďalší deň to vzdala. Vedela, že bez vody a jedla dlho nevydrží.

„Zrazu som počula, ako niekto volá moje meno. „Konečne ťa mám, Volám sa Paul.“ Chytil ma pevne za ruku a povedal mi: „Budeš v poriadku. Nenechám ťa zomrieť.“ opísala Genelle stretnutie s svojím záchrancom a strážnym anjelom.

Keď sa zotavila, chcela Paula vyhľadať a poďakovať mu. „V našom tíme nemá nikto meno Paul,“ vysvetľovali jej záchranári. Po neúspešnom hľadaní dospela k záveru, že to musel byť jej strážny anjel. V roku 2011 vydala knihu Anjel v troskách, v ktorej opisuje tento svoj zážitok.

„Odvaha nepodlieha panike, ale sa modlí; nenarieka, ale verí; neochabuje, ale počúva.“ (Max Lucado)

 

Zdroj: Kurzy pre život 2024

„Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom. (Žalmy 62,9)

Malé dievčatko muselo v nemocnici podstúpiť ťažkú a nebezpečnú operáciu. Keď malú pacientku položili na operačný stôl, prv ako začali s operáciou, lekár sa jej prihovoril takto: „Predtým, ako urobíme, aby si bola zdravá, musíš tu zaspať.“

Týmito slovami ju pripravoval na narkózu. A malá pacientka na to odpovedala: „Dobre. Ale keď mám zaspať, , musím sa najprv pomodliť, ako to robievam doma pred spaním.“ A pomaličky si na operačnom stole kľakla a vlastnými slovami sa modlila: „Milý Ježiš, teray mám zaspať. Daj mi taký spánok, aby ma títo dobrí ujovia a tety uzdravili. Pomáhaj im, aby som sa zo spánku prebrala zdravá a svieža. A poteš, Ježiš, moju mamičku aj otecka.“

V tej chvíli sa oči prítomných lekárov a sestier zarosili slzami. Ako keby sa čosi dotklo ich sŕdc. Jeden z lekárov neskôr povedal: „Večer po tej operácií som sa po tridsiatich rokoch prvý raz pomodlil. Odvtedy sa modlievam každý deň, a to takým spôsobom, ako naša malá pacietka na operačnom stole; na kolenách, nahlas a vlastnými slovami. Odvtedy som iným človekom.“

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Matúš 5, 16)

Zdroj: Večnosť sa začína už dnes (zamyslenie na každý deň) – Bohumil Kern

„Bratia moji, majte z toho iba radosť, keď prídu na vás roličné skúšky…“(Jak. 1,2)

Mnohokrát prosíme Boha o uzdravenie a požadujeme, aby nám odpovedal okamžite. Ak sa to nestane, myslíme si, že nás nepočuje, alebo čo je ešte horšie, že sa o nás nestará. Ale nič nemôže byť ďalej od pravdy! Nenechajte sa odradiť a neprestávajte sa modliť – začnite veriť Božiemu dokonalému načasovaniu a jeho perfektnému plánu. Sú chvíle, keď dovolí, aby sa uzdravenie stalo cez noc, ale najčastejšie sa uskutoční v priebehu času. Môže nás tešiť, keď si uvedomíme, že neprechádzame iba temnotou; Ježiš nám práve vtedy dáva svoj pokoj, riadi a vedie nás,, dáva silu čeliť všetkému každý nový deň. Chce, aby sme sa o neho preli a tvorí pre nás budúcnosť založenú na radosti, nie na zármutku! Biblia nám v Jakubovom liste 1,2 hovorí, že môžeme byť skutočne šťastní aj počas skúšok, pretože práve v najtemnejšej hodine sa nachádzame k Pánovi a Spasiteľovi najbližšie. Ako kresťania sa nemusíme báť ani smrti, pretože Ježiš nás miluje večnou láskou a sľúbil, že nás obnoví a uzdraví naše rany! On nazval prvú smrť len spánkom a možno budeme musieť počkať na dokonalé uzdravenie, až kým sa neprebudíme v nebi -, ale môžeme veriť Bohu, že On aj teraz urobí to, čo je pre nás najlepšie, a svoje sľuby vždy dodrží!

„Očakávaj na Hospodina! Buď silný! Nech je pevné tvoje srdce. Očakávaj na Hospodina! (Žalmy 27,14)

„Dobré je v tichosti čakať na Hospodinovu pomoc. Dobé je pre muža, ak nesie jarmo od svojej mladosti.“ (Plač Jer. 3, 26-27)

Zdroj: Večnosť sa začína už dnes(zamyslenie na každý deň) – Bohumil Kern

Spomínam si, ako sa na mňa rútilo auto a ako som následne letela vzduchom. Potom všetko stmavlo a stíchlo. Len akoby z diaľky znela siréna sanitky. Keď som sa konečne prebrala, vnímala som iba prúžky svetla prenikajúce cez obväzy na mojej tvári. Ako som sa neskôr dozvedela, po zrážke s autom som niekoľko metrov letela a tvárou som pristála na štrku. Vtedy som ešte netušila, že malé kamienky a kúsky špiny sa zaryli do mojej šesnásťročnej tváre. Keď som si na ňu chcela siahnuť rukou, niečia dlaň mi ju nežne odtiahla. „Len pokojne lež,“ začula som.

Už ako dieťa som sa všetkým páčila. Odjakživa sa ku mne ľudia správali inak ako k dievčatám, ktoré neboli také pekné ako ja. Otec ma veľmi miloval, doslova sa vo mne videl. Keď ma niekoľko mesiacov pred nehodou zvolili za najkrajšiu študentku školy, otecko ma vzal okolo ramien a žiarlil šťastím.

Po nehode som sa potácala medzi stavmi bezvedomia a vedomia. Kedykoľvek som precitla, to hlavné, na čo som musela myslieť, bola moja tvár. Cítila som v nej napätie a bolesť. Niekedy ma rany veľmi pálili, inokedy som cítila len tupý tlak.

Rodičia ma pravidelne navštevovali. Snažili sa, aby sa do mojej blízkosti nedostalo zrkadlo. Ako sa mi postupne vracali zdravie a sila, stávala som sa čoraz protivnejšou. Neustále som otca žiadala, aby mi požičal zrkadlo. Nakoniec mi nahnevane povedal: „Tak už dosť, viackrát mi to nehovor. Povedal som ti nie a hotovo!“

Rozhodla som sa, že ráno o zrkadlo poprosím upratovačku. Ochotne mi vyhovela. Nič ma nemohlo pripraviť na obraz, ktorý som vtedy uvidela. Namiesto známej tváre sa na mňa v zrkadle zaškerilo niečo ako velikánske odreté koleno, celé opuchnuté a červené. Pery aj čelo som mala navreté a plné chrást. Ťažko som si na tvári hľadala aspoň kúsok normálnej kože.

V tej chvíli vstúpil do izby otec. Okamžite zbadal môj zdesený pohľad do zrkadla. V hlave mi vírilo jediné: „Je so mnou koniec. Nikto ma už nebude mať rád. Vyzerám tak odporne.“ Otec ku mne pomaly pristúpil, vzal mi z rúk zrkadlo a potom ticho, ale dôrazne opakoval: „To nie je dôležité…nič sa tým nezmení. Žiadny rodič neprestane mať rád svoje dieťa len pre výzor. Ak v živote neprídeš o nič viac ako o kožu na tvári, tak na tom budeš ešte veľmi dobre.“

Otočila som sa k nemu. Všetko, čo povedal, mi pripadalo ako „povinné“ povzbudzovanie, ako tie spoločenské frázy, ktorými sa ľudia snažia dostať z nepríjemných situácií. „Pozri sa na mňa, poriadne sa na mňa pozri a povedz mi, či ma máš ešte stále rád!“ Môj hlas znel podráždene a útočne.

Nikdy nezabudnem na to, čo nasledovalo. Zadíval sa na moju rozdrásanú a opuchnutá tvár a oči sa mu zaliali slzami. Pomaly sa ku mne sklonil a pobozkal ma na opuchnuté chrastové pery. Ten bozk bol ako závan niečoho večného, neskutočne krásneho. Bolo to uistenie o tom, ako veľmi sa mýlim, keď pochybujem o láske svojho otca.

To všetko sa stalo pred mnohými rokmi. Na tvári mi ostala len jediná viditeľná pamiatka – nepatrná jazva nad obočím. Ale otcov bozk a to, čo ma naučil o skutočnej láske, je vo mne stále živé.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová