Dlhy za priateľa

Sir Walter Scott pochádzal z bohatej právnickej rodiny. Krátko potom, čo vyštudoval právo na Edinburskej univerzite, získal povesť vynikajúceho právnika a bol vymenovaný za vrchného sudcu v grófstve Selkirkshire. To mu zaručovalo nielen dostatný príjem, ale hlavne voľný čas, ktorý mohol venovať svojej záľube – písaniu poézie.

Keď sa mu bývalý spolužiak a priateľ z detstva James Ballantyne zveril, že nemá dosť zákaziek pre svoju tlačiareň, Scott si u nakladateľa vymohol tlačenie svojich kníh výlučne u Jamesa. Onedlho ho oveľa viac ľudí poznalo ako úspešného básnika než právnika. Svoje autorské honoráre často investoval do tlačiarne svojho priateľa.

Od poézie prešiel Walter Scott k písaniu prózy. Naplnil kníhkupectvá, knižnice i domovy Angličanov a Škótov knihami dávnych povestí a príbehmi historických postáv. Jeho romantické básne a historické romány sa stali bestsellermi. Získal obrovský majetok, ktorý si však neužil. Väčšina z neho skončila v bezodnej priepasti Ballantynových podnikateľských dobrodružstiev.

A potom prišlo, čo prísť muselo. Ballantyne bol nútený vyhlásiť bankrot. Walter Scott zostal bez akýchkoľvek prostriedkov a s dlhom vo výške 117 000 libier. V tom čase to bola astronomická suma.

Jeho priatelia mu radili, aby tiež vyhlásiť bankrot a nemusel tak platiť dlhy za svojho priateľa. Scott vedel, že v jeho situácii by to bolo celkom opodstatnené. No hrdosť a snaha očistiť priateľovo meno mu to nedovolili.

Pustil sa do písania. Pracoval tak usilovne, že si čoskoro podlomil zdravie. Keď nebol schopný udržať pero v ruke, ľahol si do postele a diktoval pisárovi. Za krátky čas splatil štvrtinu dlhu. Horúčkovito písal ďalšie a ďalšie básne, romány a životopisy. Po zaplatení polovice dlžnej sumy sa vybičoval k ešte intenzívnejšej práci, aby vyrovnal všetky záväzky. Po tom, čo splatil tri štvrtiny dlhu, mu jeho mozog a telo vypovedali službu. No kedykoľvek mal svetlú chvíľku, okamžite začal znovu písať a plánovať ďalšie diela.

Aby si oddýchol, priatelia mu zaplatili plavbu po Stredozemnom mori. V kajute začal znovu intenzívne pracovať na dvoch nových románoch. „Kým zomriem, musím ešte niečo vykonať,“ opakoval.

Cestu loďou prerušil. Cítil, že mu už neostáva veľa času. Do milovaného Abbotsfordu sa dostal v júli 1832. Aj keď už nebol schopný chodiť, stále si vytrvalo pýtal pero a papier. O dva mesiace neskôr zomrel. Svedkovia vravia, že vyzeral vyrovnane. Niet divu, autorské honoráre za jeho ďalšie diela spoľahlivo pokryli všetky pohľadávky. Svoje dlhy splatia do posledného centa.

Je naozaj nepochopiteľné, keď sa niekto upracuje na smrť, len aby očistil meno dlžníka. Ťažko sa zmierujeme s tým, že by mal ktokoľvek položiť život pre to, aby splatil dlhy, ktoré niekto iný urobil vlastnou hlúposťou a neschopnosťou. A presne to vykonal Ježiš pre nás.

„Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili… On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz. 53,4.5)

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi Ellen G. Whiteová

Hriešnik potrebuje Krista

Ako nadvihnúť loď

V našej histórií, ktorú ovplyvnili námorné objavy spojené s privlastňovaním si prírodného bohatstva, zohrala veľkú úlohu lodná doprava. Keďže však voda a hurikány dokážu byť tiež nespútané, život ohrozujúce živly, na dne oceánov, morí a riek ležia zhruba tri milióny vrakov. Niektoré z nich dodnes ukrývajú nepredstaviteľné bohatstvo.

Na prelome stredoveku a novoveku koráby všetkých vtedajších európskych veľmocí mierili plné zlatých pokladov do Nového sveta. Necelá polovica z nich sa však do svojej krajiny už nevrátila – niektoré boli prepadnuté pirátmi, iné sa pri hurikáne rozbili o skaly. Mnohé z nich voda stiahla pod hladinu.

Tieto lode doteraz lákajú lovcov pokladov. Ale ani s modernou technikou nie je jednoduché sa k nim dostať. Vraky lodí často nachádzame aj na dne riek, kde môžu brániť prirodzenému toku a vytvrárať nebezpečné prekážky. Dôvodom na ich odstránenie býva aj stavebná činnosť. A práve do takejto situácie sa dostali stavbári istej zahraničnej spoločnosti.

Predstavte si, že na dne rieky leží potopená loď, naplnená štrkom a kamením a vašou úlohou je odstrániť ju. Aký postup by ste zvolili aby ste ju dostali na hladinu? S dnešnými technickými možnosťami sa zdá táto úloha ľahká. No napriek tomu bolo jej riešenie nečakané.

Skupina inžinierov mala postaviť nový most cez rieku neďaleko jej ústia do mora. Nemilo ich prekvapilo, keď zistili, že práve na mieste, kde má stáť hlavný pilier mosta, leží na dne stará rybárska bárka. Kedysi ju naplnili štrkom a kamením a nechali klesnúť na dno. Technici vyskúšali všetky dostupné metódy a prostriedky, dali priviezť najvýkonnejšie žeriavy, aby starú bárku z dna odstránili. Bez úspechu.

Nakoniec prišiel jeden z najmladších členov tímu s neobvyklým nápadom. Navrhol, aby pritiahli dve veľké prázdne nákladné lode a pri odlive, keď je hladina najnižšia, ich lanami čo najtesnejšie priviazali k potopenej bárke. Keď morský príliv zdvihne hladinu, možno zároveň zdvihne prázdne nákladné lode a s nimi aj potopenú bárku. Pretože vedúci projektu už nemali na výber, súhlasili, že vyskúšajú aj túto možnosť.

Pri odlive vykonali všetky prípravné práce a potom už len s napätím sledovali stúpajúcu hladinu. Prázdne nákladné lode sa čoraz hlbšie vnárali do vĺn, laná pripevnené k bárke boli napnuté na prasknutie. Ako príliv stúpal vyššie a vyššie, odrazu robotníci zbadali, že lode sa dali do pohybu. Akcia sa podarila. To, čo nezvládli ani najsilnešie žeriavy, dokázala voda pôsobením gravitačnej sily Mesiaca.

Niekedy sa nám môže zdať, že sme vyskúšali všetko a už neexistuje žiadna možnosť, ako náš problém vyriešiť. Ale Boh môže pomôcť každému z nás. Dokáže aj to, na čo ľudské sily nestačia. Chce nás pozdvihnúť z bahna zla, hriechu a bezcieľnosti života. Praje si, aby sme si uvedomili, že tento svet nie je naším pravým a konečným domovom. Veď Božia moc dokáže aj to, na čo sú všetky ľudské prostriedky nedostačujúce.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi, Ellen G. Whiteová

Božia láska k človekovi

Siroty

Nemecko 1945. Náš oddiel sa vrátil z celonočného prieskumu. Boli sme na smrť unavení a hladní. Prenikli sme dvanásť kilometrov na nepriateľské územie, ale získali sme len málo informácií. Dvaja muži z nášho oddielu padli a sedem bolo zradených.

Pomaly som sa vliekol k búde, ktorá slúžila ako jedáleň. Keď som sa najedol, šiel som k nádobe na smeti pred búdou, aby som vyhodil zvyšky.

A tam som ich uvidel – päť nemeckých detí. Stáli tam s malými plechovkami v rukách a mlčky žobronili o zvyšky jedla. Bola zima a deti mali nožičky omotané starými handrami. Podľa môjho odhadu mohli mať tak tri, štyri alebo päť rokov – traja chlapci a dve dievčatá.

Zastal som pri malom dievčatku. Musel som myslieť na tisíce iných detí, ktoré trpeli vo vojnou sužovaných krajinách podobne ako týchto päť tu. Dal som im všetko, čo mi ostalo z večere. Vedel som však, že tieto deti nemajú ani najmenšiu nádej. Päťnásť kilometrov odtiaľto bol front a delostrelecké granáty dopadali stále bližšie. Akú majú šancu na prežitie, keď sa streľba z diel priblíži ešte viac?

Dievčatko som oslovil po nemecky. Keď počulo rodnú reč, jeho tvár sa celá rozžiarila. Z vrecka som vybral malú tabličku čokolády a vložil som mu ju do ruky. Obidvomi rukami ma chytilo okolo krku a pevne objalo. Vzal som ho do náručia a po tvári mi začali stekať slzy.

Spojené štáty 1959. Sedel som v aule školy, ale moje myšlienky sa vracali do Nemecka a štrnásť rokov skôr. Absolventský ročník pochodoval uličkou v plnej paráde. Po všetkých rečníckych prejavoch prejavoch pozval riaditeľ na pódium najlepšiu študentku v ročníku, moju dcéru Gretchen Wernerovú. Gretchen predniesla oficiálne poďakovanie a potom začala rozprávať o svojom najútlejšom detstve, o Nemecku a hrozných dňoch vojny, o tom, ako spolu so súrodencami žili zo zvyškov jedla amerických vojakov a akí k nim boli títo vojaci dobrí.

Rozprávala, ako sa dostali do tábora amerických prieskumníkov práve vo chvíli, keď sa jednotka vrátila z nočnej akcie. A ako sa stretli so zdravotníkom, ktorý je teraz ich otcom. Trvalo dlho, kým boli vybavené všetky úradné formality na adopciu. Jej dedko, senátor Spojených štátov, všetko zariaďoval, aby mohli s novým oteckom odplávať do Ameriky.

Potom prišli za mnou a podala im obal z čokolády, ktorú som kedysi dal malej Gretchen, mojej dcére, keď som ju ako malé dieťa prvýkrát uvidel a zamiloval si ju. Ako povedala, bol to pre ňu symbol nesebeckej lásky k úbohej, hladnej a prestrašenej sirote.

Dodnes si tento obal schovávam. Pripomína mi iného otecka – nebeského Otca, ktorý dal uprostred ešte väčšej vojny svojho jediného Syna, aby za nás zomrel na kríži. Aký prázdny a úbohý by bol môj život, keby som vtedy ako vojenský zdravotník nestretol päť hladných sirôt a keby nás všetkých nezahrnula Božia milosť a dobrota.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi, Ellen G. Whiteová

Skutočné zlyhanie

“Pánove oči hľadia na spravodlivých a k ich volaniu sa nakláňa jeho sluch. Tvár Pánova sa odvracia od tých, čo robia zlo, a vyhladzuje ich pamiatku zo zeme.”(Žalmy 34,16.17)
Keď ste vyskúšali to najlepšie a vaše „to najlepšie“ stále nie je „dosť dobré“, cítite a prežívate to ako „zlyhanie“. Potom, keď sa začnete rozhliadať po iných, ktorí sa vám zdajú úspešnejší, vaše pocity nedostatočnosti sa ešte zhoršujú! Niekedy sa to môže týkať vašej práce, osobných vzťahov alebo dokonca manželstva, kde zlyhávate. Ale bez ohľadu na to, ako mizerne alebo bezcenne sa môžete cítiť, existuje len jediný spôsob, ako prežiť zlyhanie, a to pozvať do toho Ježiša. Len on môže skutočne uzdraviť, povzbudiť a dať bezpodmienečnú lásku, podporu a vedenie. Nebude ťa súdiť, ani ti nebude stále „píliť uši“. Nikdy ťa neopustí, ani sa k tebe neobráti chrbtom. To mu môžeš spraviť len ty. Nemiluje ťa len vtedy, keď sa ti darí. Vieme, že iba Boh je „dokonalý“ a kým žijeme na tejto zemi, budeme robiť aj chyby – taká je realita! Jedinou istotou na tomto svete je Božia prítomnosť. Nikto iný nám tu nemôže sľúbiť pokoj mysle a duchovné uzdravenie! Ježiš nám môže dať presne to, čo potrebujeme, ale musíme si to od neho vyzdvihnúť sami. Tak prekonáme všetky prekážky a budeme úspešní! Keď o tom premýšľam, tak jediným „skutočným“ zlyhaním je odmietnutie Božej pomoci! To môžeme urobiť buď vedome, alebo nechtiac. Dbajte na to, aby to oddnes nebolo vedomé odmietnutie Jeho pomoci!
„Láskavosť Pána, že nám nie je koniec, veď jeho milosť nepomíňa, obnovuje sa každým ránom; veľká je tvoja vernosť.“ (Plač Jeremiášov 3,22.23)

Nehoda

„Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov; dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú; čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, lebo svojmu slncu velí vychádzať na zlých aj na dobrých a dáva dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých. Lebo keby ste milovali iba tých, ktorí vás milujú, akú odplatu máte? Či azda nečinia toho istého i publikáni?“ (Mat. 5, 44-46)

Gregory bol na ceste do práce. Na zľadovatenom moste dostal šmyk a zrazil sa s vodičkou Cecilly Rudalavageovou. Obaja skončili bez väčších zranení. Keď vyšli z áut a začali sa rozprávať, čo ďalej. Cecilly si nemohla nevšimnúť, že Gregory má veľmi málo zubov. Gregory sa priznal, že nemá rád zubárov, pretože v minulosti s nimi nemal dobré skúsenosti.

Cecilly sa na jeho zuby nespýtala len tak náhodou. Pracovala totiž ako zástupkyňa predaja zubných implantátov. Na mieste sa rozhodla, že Gregorymu pomôže. Obrátila sa na svojho zamestnávateľa, ktorý súhlasil s plnou úhradou nákladov za Gregoryho nové zuby. Potom mu našla spoľahlivého zubného chirurga, ktorý sa rozhodol, že zákrok vykoná bez nároku na odmenu.

„Som šťastná, že všetko do seba tak krásne zapadlo,“ priznala Cecilly, ktorá zmenila život mužovi, ktorý do nej narazil autom. „Keby bolo viac takých ľudí ako Cecilly, svet by bol lepším miestom,“ priznáva vďačný Gregory.

„Malý skutok má cenu miliardy dobrých úmyslov.“ (Victor Hugo)

 

Zdroj: Kurzy pre život 2023