„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. V tom je celý zákon i proroci.“ (Mat. 7, 12)

Jeden muž cestou zbadal človeka, ktorý sadil strom, čo rodí svätojánsky chlieb. Zastavil sa pri ňom a spýtal sa ho: „Kedy bude tento strom rodiť ovocie?“

„Asi o sedemdesiat rokov,“ znela odpoveď.

„Vy ste blázon,“ povedal muž, „vy si myslíte, že o sedemdesiat rokov ešte budete žiť a jesť ovocie z tohto stromu? Saďte radšej také ovocné stromy, z ktorých sa dočkáte ovocia.“

Muž dokončil prácu, s radosťou sa pozrel na zasadený strom a povedal: „Keď som ja prišiel na svet, jedol som zo stromu, ktorý som nezasadil. Sadili ho moji otcovia. Aj ja chcem zasadiť strom pre svoje deti a vnukov, aby sa tešili z jeho ovocia.“

Ako ľudia obstojíme len vtedy, ak budeme pracovať jeden pre druhého a nebudeme myslieť iba na seba.

Ak chcete byť šťastní rok, zorte záhradu. Ak chcete byť šťastní do smrti, zasaďte strom. Anglické príslovie

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

„Vaše slovo nech je vždy láskavé a múdro povedané, aby ste vedeli, ako treba každému odpovedať.“ (Kol. 4, 6)

Mladý otec potrestal svoju trojročnú dcéru za to, že minula rolku zlatého baliaceho papiera. Chýbali mu totiž peniaze, preto sa rozzúril, keď dieťa do papiera zabalilo škatuľu, ktorú chystalo pod vianočný stromček.

Napriek tomu dievčatko na druhý deň ráno prinieslo otcovi darček so slovami: „To je pre teba, ocko.“

Otec sa nevedel rozhodnúť, či má darček prijať alebo nie. Zahanbil sa kvôli včerajšej prehnanej reakcii. Keď však škatuľu otvoril a zistil, že je prázdna, opäť ho premkol náramný hnev. Zakričal na dcéru: „Nevieš, že keď niekomu dávaš darček, má tam niečo byť?“

„Áno,“ odvetila.

Dievčatko sa naňho pozrelo so slzami v očiach a rozplakalo sa. „Ocko, tá škatuľa nie je prázdna. Do škatule som dala veľmi veľa bozkov. Všetky sú pre teba.“

Otec bol zdrvený. Objal svoje dievčatko a poprosil o odpustenie. Zlatú škatuľu si položil vedľa postele a vždy, keď mu bolo smutno, vytiahol pomyselný bozk a spomenul si, s akou láskou ho tam jeho dcéra vložila.

„Láska je liekom na násilie a kľúčom k tajomstvám sveta.“

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

„Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov.“ (Gal. 6, 2)

Pri dverách sa ozval zvonček. Pani Neumannová šla otvoriť. Vonku stála zdravotná sestra. Bolo vidno, že má naponáhlo. Bojazlivo povedala:„Pani Neumannová, poďte rýchlo, váš syn leží v nemocnici a volá vás. Priviezli ho túto noc a necíti sa dobre.“

Stará pani sa nechápavo pozerá na sestru.„Môj syn? Ale ten už nežije. Pred rokom padol niekde v Rusku a tam je aj pochovaný.“Tvár starej ženy zosmutnela. Ale po chvíli sa spamätala. Čo keď tento odkaz patrí rodine, ktorá žije neďaleko a tiež sa volá Neumannova? Aj oni majú syna na vojne. Potom si uvedomila, že tí Neumannovci sa odsťahovali.

„Hovoríte, že sa má zle?“

„Veľmi zle,“ potvrdilo dievča.

„A volá svoju matku?“ spýtala sa pani Neumannová.

„Áno, veľmi často. Lekár si myslí, že matka mu môže pomôcť.“

„Dobre, hneď idem,“ hovorí pani Neumannová.

Obliekla si plášť a spolu so sestrou odišla do nemocnice. Tam si sadla k posteli cudzieho vojaka. Keď k nej obrátil svoju tvár, jeho oči sa ligotali v horúčke.

„Mama!“ povedal ticho.

Ona ticho odvetila: „Áno, som pri tebe. Musíš pokojne ležať, celkom pokojne.“ Ruka chorého hladkala jej ruku. Vzala jeho ruku a pevne ju držala. Druhou hladkala jeho tvár. Pritom mu hovorila: „Všetko bude v poriadku. Som pri tebe.“

Zdalo sa jej, ako keby sedela pri posteli svojho syna, ktorý niekde zomrel sám. Slzy jej vyhŕkli z očí. Sestra, ktorá potichu prišla k posteli, uvidela plačúcu ženu. Nevedela, čo má robiť. Mladý vojak zaspal a zo spánku ešte zvolal: „Mami!“

Potom začal rovnomerne dýchať. Pani Neumannová potichu vstala a odišla z izby. Lekár jej poďakoval: „Pani Neumannová, bola to od vás veľká obeť. Váš syn už nežije a vy ste bdeli pri posteli cudzieho vojaka, akoby ste boli jeho matkou.“

„Obeť? Prečo?“

 

Život dostáva zmysel jedine láskou. Čím viac sme schopní milovať a dávať sa, tým väčší zmysel má náš život. (Hermann Hesse)

Zdroj: O kráse človeka – Bieliková Marcela

„Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Luk. 15, 20)

Spomínam si na čiernobielu fotografiu, ktorá v roku 1973 získala zvláštne ocenenie. Vznikla v deň, keď sa z Vietnamu vrátili prví vojnoví zajatci. Bojujúce strany podpísali prímerie a Severný Vietnam prepúšťal amerických zajatcov. Obrovské dopravné lietadlo Hercules C-140 pristálo na leteckej základni na západnom pobreží USA. Šedivý obor sa po pristávacej dráhe priblížil k vybavovacej plošine a z jeho zadnej časti sa vysunuli schody. Objavili sa prví prepustení vojnoví zajatci. Jeden za druhým zostupovali dolu, prechádzali po ploche letiska a blížili sa k svojim rodinám a priateľom, ktorí ich čakali za zátarasami.

Moju pozornosť upútal zvlášť jeden vojak. Mal na sebe dokonale upravenú uniformu a spod starostlivo nasadenej čiapky hľadela vychudnutá, ale hrdá tvár. Vracal sa domov.

Nejaké dieťa v zástupe sa už nemohlo dočkať. Keď vojak zostupoval po spustených schodoch, jeho dcérka sa pretisla cez dav, ktorý sa držal za natiahnutým povrazom. Rozbehla sa po štartovacej dráhe letiska ako o preteky. Tvár jej žiarila radosťou a vlasy viali vo vetre. Otec určite počul, ako ho volá. Všimol si ju už prv. Mimovoľne odhodil vojenský vak, kľakol si na kolená a roztiahol ruky, aby mohol svoje dieťa chytiť. Keď cvakla spúšť fotoaparátu, malo dievčatko nohy na zemi a ruky natiahnuté k otcovi. Cvak. Čiernobiela momentka, nadčasová snímka, obrázok opätovného zvítania otca s dieťaťom.

Ježiš kedysi rozprával príbeh o otvorenej náruči nášho nebeského Otca. Chcel, aby sme na ňu nikdy nezabudli. Zvestuje radostnú a slávnu pravdu, že Bohu vždy najviac záležalo na tom, aby mladší bratia a staršie sestry prišli k nemu a nechali sa objať.

Nevidím jediný dôvod, prečo by sme to nemali urobiť aj my.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„Priateľ preukazuje lásku v každom čase, v čase súženia sa z neho rodí brat.“ (Prísl. 17, 17)

V auguste 1936 svet obletela fotografia, ktorá sa zapísala medzi najslávnejšie spravodajské fotografie všetkých čias. Na víťaznom stupienku počas ceremoniálu olympijských hier v Berlíne stojí černošský atlét a vedľa neho na striebornej pozícií hajluje nemecký pretekár. Snímka sa stala symbolom pokorenia nacistických ideálov o nadradení árijskej rasy. bol to však práve nemecký športovec, ktorý pomohol Jessemu Owensovi získať olympijské zlato.

Vtedy dvadsaťtriročný černoch Jesse Owens patril medzi najväčšie nádeje amerického tímu. Pre Spojené štáty americké vybojoval štyri zlaté medaily. Najtvrdší súboj podstúpil v skoku do diaľky.

Veľmi dobre vedel, čo si myslia diváci na štadióne. Od začiatku olympijských hier sa nacisti Američanom vysmievali, že sa spoliehajú na atlétov podradnej rasy. Hitler, vodca Nemecka, sa vtedy snažil všetkých presvedčiť o nadradenosti árijskej rasy. Každý, kto nebol modrooký blondiak, bol menejcenný. Zvlášť to podľa neho platilo v prípade černoch a Židov.

Presne na to myslel Jesse Owens, keď sa ešte v teplákovej súprave pripravoval na prvý cvičný skok do diaľky. Bola to jeho najsilnejšia disciplína. Porota jeho skok ohodnotila ako prvý pokus v pretekoch o kvalifikáciu. Vystresovaný Jesse pokazil aj druhý skok. Zostal mu už len jeden, posledný pokus. Ak sa mu nepodarí, nekvalifikuje sa do samotnej súťaže. „Bojoval som, bojoval som tvrdo. Ale v jednej chvíli sa ma začala zmocňovať panika,“ spomínal si po rokoch na okamih, keď beznádejne sedel na trávniku.

Práve vtedy za ním prišiel vysoký modrooký nemecký športovec a predstavil sa ako Luz Long. Jesse nevedel, čo od neho má a môže čakať. Pozdravil ho teda, podal mu ruku a zdvorilo sa opýtal: „Ako sa máš?“ „Ja celkom dobre, Viac by ma však zaujímalo, ako si na tom ty.“ odpovedal Long.

„Čo tým myslíš?“ pokračoval Jesse Owens.

„Niečo ťa musí trápiť, veď inak by si sa kvalifikoval hneď na prvýkrát a so zavretými očami.“

A tak tu spolu hovorili súperi a spolubojovníci – syn černošského nájomného roľníka a vzor nacistickej mužnosti. Long nesúhlasil s teóriou o nadradenosti árijskej rasy. Ponúkol Owensovi svoje priateľstvo a poradil mu, ako má zmeniť rozbeh, aby sa kvalifikoval.

Popoludní dosiahol Jesse Owens nový svetový rekord v skoku do diaľky a získal zlatú medailu. Ako prvý mu zablahoželal Luz Long, a to pred očami Adolfa Hitlera, ktorý sa osobne prišiel pozrieť na súťaž.

Obaja športovci ostali priateľmi do roku 1943, keď Luz Long zomrel. Owens sa neskôr verejne vyznal: „Žiadna medaila, žiadny pohár,  ktorý sa kedy vyhral, sa nevyrovnajú 24-karátovému priateľstvu, ktorým ma poctil Luz Long.“

Ako spoznať pravé priateľstvo? Jesse Owens a Luz Long si vzájomne pomáhali, podporovali sa a povzbudzovali. A práve také je skutočné priateľstvo.

Tvojmu najlepšiemu priateľovi – Ježišovi Kristovi – na tebe veľmi záleží. Dovoľ mu, aby ťa povzbudzoval, podporoval a pomáhal ti.

„Zostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ani ratolesť nemôže prinášať ovocie sama zo seba, len ak ostáva na vinnom kmeni, tak ani vy, len ak zostávate vo mne… Bezo mňa nič nemôžete urobiť.“ (Ján 15, 4.5)

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi brož. s príbehmi,  E. G. Whiteová