Zamyslenie k sobotnej úlohe – Svetlo svieti v tme
Pekár
Charles Joughin bol hlavný pekár na Titanicu. Vo chvíli, keď loď narazila na ľadovec, spal. Potom vybehol na palubu a pomáhal ženám a deťom dostať sa do záchranných člnov. Cez zábradlie hádzal do vody ležadlá v nádeji, že sa ich zachytia tí, ktorí sa nezmestili do člnov. Keď silný rachot zvestoval, že loď sa zlomila na dve časti, utiahol si záchranný pás, z vreciek vybral zbytočnosti a zamyslel sa, aké to bude. Úder vody bol ako tisíc nožov, ktoré sa človeku zabodnú do tela. Charles bol jedným z posledných, ak nie posledným človekom, ktorý skočil do ľadovej vody. Ale bol dobrým plavcom. V tme a mrazivej vode strávil vyše dve a pol hodiny.
Keď začalo svitať, spozoroval záchranný čln. Vydal sa k nemu. Pretože v ňom bolo už asi 25 ľudí, vybral sa k ďalšiemu. Tam mu pomohli dostať sa doň. Z mrazivej vody mal opuchliny, ale žiadne ďalšie zranenia. Krátko po vypuknutí prvej svetovej vojny sa opäť vrátil na more a ďalej piekol chlieb.
„Hodil si ma do hlbiny uprostred šíreho mora, aby ma obkľúčil prúd. Všetko tvoje príboje a vlny sa nado mnou prevalili. Pri základoch vrchov. Zostúpil som do krajiny, ktorej závory sa za mnou zavreli naveky. Ty si však vytiahol môj život z jamy, Hospodin, Bože môj.“ (Jonáš 2,4.7)
„Kvôli jednému zlému dňu nepodľahni pocitu, že celý tvoj život nestojí za nič.“
Zdroj: Kurzy pre život 2024
Prečo sa modlíš?
“Volaj ku mne a vyslyším ťa a oznámim ti veľké, nevystihnuteľné veci, o ktorých nevieš.”(Jeremiáš 33: 3)
Hlavným dôvodom „modlitby“ nie je získať veci alebo prinútiť Boha konať v náš prospech. Najdôležitejším dôvodom modlitby je lepšie spoznať Boha a umožniť mu pre nás spraviť to, čo by bez našej modlitby spravil len ťažko. Udržiavanie komunikačného spojenia s naším nebeským Otcom je kľúčom k úzkemu vzťahu s Ním a čím viac budeme v Jeho prítomnosti, tým budeme šťastnejší. Mnoho ľudí sa však modlí iba vtedy, keď niečo chcú! Aj keď s Bohom celý rok nehovorili, keď čelia kríze, akou je choroba blízkeho, alebo sú finančne na “dne”, alebo nevedia kam sa obrátiť, vtedy rýchlo padajú na kolená. A pokiaľ Boh hovorí „áno“ a ich modlitba je zodpovedaná tak, ako si predstavujú – potom sa radujú. Ale ak ich modlitba nie je zodpovedaná tak, ako si to želajú, zrazu sa hnevajú na Boha, dokonca spochybňujú Jeho lásku k nim! Je smutné, že Kristov úžasný akt lásky na Golgote je tak rýchlo zabudnutý. Namiesto toho, aby ste sa modlili za „získavanie vecí“, modlite sa, aby ste lepšie „spoznali“ Boha a s vierou, že Boh odpovie na vašu modlitbu vo vašom najlepšiom záujme. Vždy sa modlite, „nech sa stane Božia vôľa“, a ďakujte Mu za jeho odpoveď, nielen vtedy, keď Vám Boh hovorí „áno“ – ale stále!
“Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.”(Ján 15: 7)
Tvár
Spomínam si, ako sa na mňa rútilo auto a ako som následne letela vzduchom. Potom všetko stmavlo a stíchlo. Len akoby z diaľky znela siréna sanitky. Keď som sa konečne prebrala, vnímala som iba prúžky svetla prenikajúce cez obväzy na mojej tvári. Ako som sa neskôr dozvedela, po zrážke s autom som niekoľko metrov letela a tvárou som pristála na štrku. Vtedy som ešte netušila, že malé kamienky a kúsky špiny sa zaryli do mojej šesnásťročnej tváre. Keď som si na ňu chcela siahnuť rukou, niečia dlaň mi ju nežne odtiahla. „Len pokojne lež,“ začula som.
Už ako dieťa som sa všetkým páčila. Odjakživa sa ku mne ľudia správali inak ako k dievčatám, ktoré neboli také pekné ako ja. Otec ma veľmi miloval, doslova sa vo mne videl. Keď ma niekoľko mesiacov pred nehodou zvolili za najkrajšiu študentku školy, otecko ma vzal okolo ramien a žiarlil šťastím.
Po nehode som sa potácala medzi stavmi bezvedomia a vedomia. Kedykoľvek som precitla, to hlavné, na čo som musela myslieť, bola moja tvár. Cítila som v nej napätie a bolesť. Niekedy ma rany veľmi pálili, inokedy som cítila len tupý tlak.
Rodičia ma pravidelne navštevovali. Snažili sa, aby sa do mojej blízkosti nedostalo zrkadlo. Ako sa mi postupne vracali zdravie a sila, stávala som sa čoraz protivnejšou. Neustále som otca žiadala, aby mi požičal zrkadlo. Nakoniec mi nahnevane povedal: „Tak už dosť, viackrát mi to nehovor. Povedal som ti nie a hotovo!“
Rozhodla som sa, že ráno o zrkadlo poprosím upratovačku. Ochotne mi vyhovela. Nič ma nemohlo pripraviť na obraz, ktorý som vtedy uvidela. Namiesto známej tváre sa na mňa v zrkadle zaškerilo niečo ako velikánske odreté koleno, celé opuchnuté a červené. Pery aj čelo som mala navreté a plné chrást. Ťažko som si na tvári hľadala aspoň kúsok normálnej kože.
V tej chvíli vstúpil do izby otec. Okamžite zbadal môj zdesený pohľad do zrkadla. V hlave mi vírilo jediné: „Je so mnou koniec. Nikto ma už nebude mať rád. Vyzerám tak odporne.“ Otec ku mne pomaly pristúpil, vzal mi z rúk zrkadlo a potom ticho, ale dôrazne opakoval: „To nie je dôležité…nič sa tým nezmení. Žiadny rodič neprestane mať rád svoje dieťa len pre výzor. Ak v živote neprídeš o nič viac ako o kožu na tvári, tak na tom budeš ešte veľmi dobre.“
Otočila som sa k nemu. Všetko, čo povedal, mi pripadalo ako „povinné“ povzbudzovanie, ako tie spoločenské frázy, ktorými sa ľudia snažia dostať z nepríjemných situácií. „Pozri sa na mňa, poriadne sa na mňa pozri a povedz mi, či ma máš ešte stále rád!“ Môj hlas znel podráždene a útočne.
Nikdy nezabudnem na to, čo nasledovalo. Zadíval sa na moju rozdrásanú a opuchnutá tvár a oči sa mu zaliali slzami. Pomaly sa ku mne sklonil a pobozkal ma na opuchnuté chrastové pery. Ten bozk bol ako závan niečoho večného, neskutočne krásneho. Bolo to uistenie o tom, ako veľmi sa mýlim, keď pochybujem o láske svojho otca.
To všetko sa stalo pred mnohými rokmi. Na tvári mi ostala len jediná viditeľná pamiatka – nepatrná jazva nad obočím. Ale otcov bozk a to, čo ma naučil o skutočnej láske, je vo mne stále živé.
Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová
Patonova studňa
Na súostroví Vanuatu v Oceánii pristál 30. augusta 1858 prvý misionár John G. Paton. Prvé roky na ostrove zvanom Tanna boli dramatické. Jeho obyvatelia, naozajstní divosi, nechceli s misionárom vôbec komunikovať. Neskôr sa spolu s manželkou presťahovali na ostrov Aniwa. Aj tu však žili domorodci veľmi podobní tým na Tanne. Verili rovnakým poverám, mali v sebe kanibalskú krutosť a barbarskú mentalitu.
Ostrovu veľmi chýbala pitná voda, a tak sa Paton rozhodol vykopať studňu. Svoj zámer oznámil domorodcom slovami: „Rozhodol som sa vykopať hlbokú studňu, aby som zistil, či nám dobrý Boh dá čerstvú vodu, ktorú tak veľmi potrebujeme.“
Starý náčelník na základe logiky danej mnohoročnými skúsenosťami mi vyhlásil: „To vari očakávaš, že na našom ostrove bude pršať zospodu? Aký nezmysel! Ľudia ti prestanú veriť, keď budeš tvrdiť, že zo zeme potečie čerstvá sladká voda. Budú ťa považovať za blázna!“
Misionár sa nenechal odradiť a najal si miestnych kopáčov. Jama bola každý deň o niečo hlbšia, nosiči vznášali ďalšie a ďalšie koše vykopanej zeminy. Domorodci zo širokého okolia sa chodili pozerať na pomäteného misionára a jeho nezmyselné dielo. Po niekoľkých dňoch práce sa odtrhla jedna strana výkopu, našťastie pri tom nikoho nezasypalo.
Starý náčelník sa ešte raz zúfalo pokúšal misionára presvedčiť, tentokrát argumentoval bezpečnosťou. No Paton sa nevzdával. Jeho domorodí spolupracovníci odmietli zostúpiť do studne, ktorá bola už desať metrov hlboká, aj keď im sľuboval väčšiu odmenu. Nanajvýš boli ochotní vytiahnuť a odniesť hlinu. Misionár teda kopal sám. Jeho nádej začala ožívať, keď zistil, že dno studne je stále vlhkejšie a vlhkejšie. Pocítil však zároveň obavy z toho, že voda môže byť slaná. Kopal ďalej, zatiaľ čo domorodci neveriacky krútili hlavami a ťukali si na čelá.
Jedného dňa dal svojim spolupracovníkom neočakávane pokyn, aby ho vytiahol hore. „Myslím, že Boh nám dá zajtra z tejto diery vodu,“ oznámil strarému náčelníkovi. Nepresvedčil ho: „Na našom ostrove nikdy neuvidíš dažďovú vodu vytekať zo zeme. Ale sme zvedaví, ako sa tvoja hlúpa práca skončí.“
Nasledujúce ráno Paton znovu zostúpil na dno výkopu. Napätý očakávaním aj obavami vyhĺbil jamku, ktorú hneď naplnila voda. Hoci bola kalná, neodolal a ochutnal. Potom klesol do blata na dne nedokončenej studne a ďakoval Bohu za prameň. Naplnil džbán a nechal sa vytiahnuť hore. Po usadení kalu dal vodu ochutnať aj domorodcom. „To je dar tvojho Boha!“ zvolal s úžasom starý náčelník.
Keď misionár studňu dokončil, uistil obyvateľov ostrova, že patrí všetkým a každý si z nej môže nabrať toľko vody, koľko potrebuje. Domorodci boli na ňu náležite pyšní a ukazovali ju každému návštevníkovi ostrova ako najväčšiu vzácnosť.
Neskôr sa rozhodli, že si vykopú ďalšie studne. Keď to dokázal misionár, prečo by to nezvládli aj oni? Zakaždým však narazili na slanú vodu. Po niekoľkých márnych pokusoch to vzdali. Mali na to svoje vysvetlenie: „Vieme síce kopať, ale nevieme sa modliť tak ako misionár, preto nám jeho Boh nedal sladkú vodu zo zeme.“
Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová