Preteky

„Preto sa navzájom napomínajte a povzbudzujte jeden druhého, ako to aj robíte.“ (1. Tesal. 5,11)

„Matka rozumie aj tomu, čo dieťa nepovie.“ (Židovské príslovie)

Keď bol môj synovec Štefan ôsmak, stal sa členom školského družstva cezpoľného behu.

Stáli sme opodiaľ a pozorovali, ako sa pretekári rozcvičujú. Potom sa zhromaždili na štartovnej čiare, zaznel výstrel a chlapci začali svoj vyše päťkilometrový beh cez les. Len čo sa rozbehli, Štefanova matka schytila obrovský megafón a začala kričať hlasnejšie než ktokoľvek iný: „Štefan, do toho!“ Povzbudzovala ho nie raz, ale v desať sekundových intervaloch. Keď chlapci zmizli z dohľadu, utekala na strategické miesto pri zákrute, po ktorej mali pretekári o chvíľu bežať. Hoci chlapcov nebolo vôbec vidno, stále kričala: „Štefan, do toho!“

„To musíš tak hlasno kričať?“ spýtal sa jej môj manžel.

„Áno,“ odvetila a zakričala: „Štefan, do toho!“

Priznám sa, že aj ja som sa cítila trochu trápne, ale ona nie. Keď raz opäť zakričala: „Štefan, do toho!“, istý muž na ňu zavolal: „Pani, on vás určite nepočuje!“

„On ťa naozaj nemôže počuť, keď je kdesi v lese,“ pridala som sa aj ja.

„Neviem, či ma počuje alebo nie, ale ak áno, vieš si predstaviť, ako ho to povzbudí?“ Po celý čas, kým chlapci bežali, takto povzbudzovala svojho syna.

„Keď počujem, ako ma mama povzbudzuje, chcem dobehnúť až do cieľa,“ povedal po pretekoch Štefan.

To je krásny príklad toho, čo môže urobiť dobrá mama pre svoje deti, ktoré sa vydávajú na veľký beh životom.

Zdroj: Dobré ránko

Záchranca

„Dobrý človek sa zmilováva a požičiava (riadi svoje veci spravedlivým súdom), lebo sa nepohne na veky; spravedlivý bude vo večnej pamäti. Nebojí sa zlej zvesti; jeho srdce stojí pevne; dôveruje Hospodinovi.“ (Žalmy 112, 5-7)

„Keď som v auguste 1939 odchádzal, nikto netušil, že je to posledný vlak. Môj malý brat bol vtedy chorý. Povedali mu: „Zostaň doma. Odídeš o mesiac, keď sa uzdravíš: Ale ďalší vlak už neodišiel. Mamička mi na stanici povedala: Za dva-tri mesiace Hitlera porazia a ty sa vrátiš domov.“ Myslel som si, že pôjdem na malé drobrodružstvo do Británie a potom sa vrátim. Netušil som, že mamu už nikdy neuvidím. Spolu s cestovnými dokladmi som dostal aj visačku na krk s číslom 652,“ povedal Thomas Graumann. Všetci z jeho rodiny, ktorí zostali v Československu, zomreli v koncentračnom tábore. Po poslednom transporte odložil Nicolas Winton album s fotografiami detí, ktoré sa mu podarilo prepraviť do Anglicka, na povalu. O svojom hrdinstve 50 rokov mlčal. Náhodou to zistila jeho manželka, keď v roku 1988 našla na povale kufor plný tajných dokumentov. Winton zachránil 669 detí. Charitatívnej činnosti sa venoval do konca života. Zomrel 1. júla 2015 vo veku úctyhodných 106 rokov.

„Naším poslaním na tomto svete je žiť pre dospelých.“ (Ellen Gould Whiteová)

Zdroj: Kurzy pre život 2025

Lekárka

„Z ovocia svojich úst sa každý nasýti dobrého, a zásluha rúk človeka sa mu vráti.“ (Prísl. 12, 14)

V roku 1944 deportovali Gisellu Perlovú s celou jej rodinou do koncentračného tábora Osvienčim. Vďaka svojej gynekologickej praxi dostala milosť. Hoci to bolo v rozpore s jej vierou, začala vykonávať potraty. Ženy, ktoré neboli tehotné mali totiž šancu prežiť. „Nikto sa nikdy nedozvie, čo to pre mňa znamenalo zahubiť toľko detí. Ale keby som to neurobila, matka aj dieťa by boli zavraždení,“ povedala po rokoch. Potraty vykonávala pod rúškom noci. Nemala žiadne nástroje ani lieky. Po vojne podľahla neopísateľnej depresii a pokúsila sa otráviť. Zlomovým bodom v jej živote bolo stretnutie s Eleanor Rooseveltovou, ktorá jej povedala: „Prestaňte sa mučiť a staňte sa znova lekárkou.“ Vtedy si dala nový cieľ – priviesť na svet čo najviac detí. Vždy, keď vošla do pôrodnej sály, pomodlila sa: „Bože, dlhuješ mi život. Dlhuješ mi živé dieťa.“ Gisella priviedla na svet tisícky detí a stala sa expertkou na liečbu neplodnosti.

„Človek nie je nikdy natoľko starý, aby nemohol začať nový život.“ (Neznámy autor)

Zdroj: Kurzy pre život 2025

Modlitba

„Lebo Písmo hovorí: Nikto, kto verí v neho, nebude zahanbený.“ (Rim. 10, 11)

Ben Carson vstúpil do histórie medicíny ako vedúci operačného tímu, ktorý po prvý raz oddelil simaské dvojčatá spojené temenom hlavy. Vo svojej knihe Zlaté ruky napísal: Prvé roky môjho štúdia medicíny boli poznačené nedostatkom peňazí. Raz sa stalo, že som nemal nič. Rozoberal som situáciu zo všetkých strán, ale v blízkej budúcnosti som nevidel nijakú možnosť, ako prísť k peniazom. Bol som zúfalý. Večná finančná tieseň ma už unavovala. „Pane,“ modlil som sa, „pomôž mi, prosím. Pošli mi nejaké peniaze.“ Bezcieľne som sa túlal medzi školskými budovami, až som sa ocitol pred študentskou kaplnkou. Pohľad mi padol na zem. Tri kroky predo mnou ležala pokrčnaá desaťdolárová bankovka. „Ďakujem, Pane,“ pomyslel som si vďačne, keď som ju dvíhal. Nechcelo sa mi veriť, že v ruke držím peniaze.

„Modlím sa, keď chodím, keď si ľahám a keď vstávam. A odpovede vždy prichádzajú.“ (George Müller)

Zdroj: Kurzy pre život 2025

Maják

„Uprostred noci sa rozľahol krik: ‚Hľa, ženích! Vyjdite mu v ústrety!‘ Vtedy sa zobudili všetky panny a pripravovali si lampy. Tu pochabé povedali rozumným: ‚Dajte nám zo svojho oleja, lebo naše lampy hasnú!‘ No rozumné odpovedali: ‚Nie! Aby azda nebolo málo aj nám, aj vám, choďte radšej k predavačom a kúpte si!‘ (Mat. 25, 6-9)

Strážca majáku, ktorý mal na starosti skalnatý úsek pobrežia, dostával olej raz mesačne. Olej mal zaručiť, že svetlo majáku nikdy nevyhasne. Pretože maják stál neďaleko dediny, strážca majáku mal časté návštevy. Raz večer za ním prišla žena, ktorá potrebovala olej, aby sa jej rodina mohla zohriať. Inokedy potreboval jeden otec trochu oleja do lampy. Iný si prišiel vypýtať trochu oleja, aby si mohol namazať bicykel. Všetky tieto požiadavky sa zdali byť oprávnené a strážca majáku sa snažil všetkým vyhovieť. No koncom mesiaca mu olej došiel a maják zhasol, dôsledkom čoho niekoľko lodí stroskotalo pri pobreží. Nadriadený mu vyčítal: „Olej ste dostali za jediným účelom – aby udržoval svetlo v majáku.“

Sme v pokušení snažiť sa naplniť akékoľvek potreby, na ktoré narazíme. A určite ich nie je málo. No našou hlavnou úlohou je milovať Pána Boha, milovať svojich manželov, manželky a starať sa o svoje deti. Ostatné potreby, ktoré si vynucujú našu pozornosť, môžu byť síce oprávnené, ale nemajú prednosť pred týmito vecami.

„Často spochybňujte svoje priority, aby ste sa uistili, že Boh je stále na prvom mieste.“ (Louis Pasteur)

Zdroj: Dobreranko.sk