„Preto sa navzájom napomínajte a povzbudzujte jeden druhého, ako to aj robíte.“ (1. Tesal. 5,11)
„Matka rozumie aj tomu, čo dieťa nepovie.“ (Židovské príslovie)
Keď bol môj synovec Štefan ôsmak, stal sa členom školského družstva cezpoľného behu.
Stáli sme opodiaľ a pozorovali, ako sa pretekári rozcvičujú. Potom sa zhromaždili na štartovnej čiare, zaznel výstrel a chlapci začali svoj vyše päťkilometrový beh cez les. Len čo sa rozbehli, Štefanova matka schytila obrovský megafón a začala kričať hlasnejšie než ktokoľvek iný: „Štefan, do toho!“ Povzbudzovala ho nie raz, ale v desať sekundových intervaloch. Keď chlapci zmizli z dohľadu, utekala na strategické miesto pri zákrute, po ktorej mali pretekári o chvíľu bežať. Hoci chlapcov nebolo vôbec vidno, stále kričala: „Štefan, do toho!“
„To musíš tak hlasno kričať?“ spýtal sa jej môj manžel.
„Áno,“ odvetila a zakričala: „Štefan, do toho!“
Priznám sa, že aj ja som sa cítila trochu trápne, ale ona nie. Keď raz opäť zakričala: „Štefan, do toho!“, istý muž na ňu zavolal: „Pani, on vás určite nepočuje!“
„On ťa naozaj nemôže počuť, keď je kdesi v lese,“ pridala som sa aj ja.
„Neviem, či ma počuje alebo nie, ale ak áno, vieš si predstaviť, ako ho to povzbudí?“ Po celý čas, kým chlapci bežali, takto povzbudzovala svojho syna.
„Keď počujem, ako ma mama povzbudzuje, chcem dobehnúť až do cieľa,“ povedal po pretekoch Štefan.
To je krásny príklad toho, čo môže urobiť dobrá mama pre svoje deti, ktoré sa vydávajú na veľký beh životom.
Zdroj: Dobré ránko