„Veď nás ženie Kristova láska…“ (2. Kor. 5,14)

Zmysel prirodzenej poslušnosti najlepšie vynikne, ak ju porovnáme s poslušnosťou zamýšľanou. Nehovorím o človeku, ktorý sa celý deň váľa na gauči a necháva Krista, aby zaňho chodil do práce a zarobil mu na živobytie. Kristus nás neobchádza. Žije v nás. Pavol hovorí: „Už nežijem ja, ale žije vo mne Kristus.“ (Gal. 2,20)

Celú vec by mohla osvetliť ilustrácia vo forme podobenstva. Keď bol môj brat na vysokej škole, zamiloval sa do dievčiny, ktorú si po škole chcel vziať. V jeden studený, hmlistý a nevľúdny sobotný večer vyrazil na cestu za svojou snúbenicou do mestečka vzdialeného sto kilometrov. Ale zmeškal posledný autobus a nemal ani auto. Lenže svoju lásku chcel tak veľmi vidieť, že za ňou vyrazil na cestu. Pešo. Bol jednoducho zamilovaný. Všetci spolužiaci to vedeli, a tak nikoho ani len nenapadlo, že ísť peši sto kilometrov je bláznovstvo. Všetci mali dojem, že je to normálna vec, ktorú zamilovaní ľudia robia. Brat šliapal po krajnici a snažil sa stopnúť prechádzajúce autá, lenže hmla bola taká hustá, že vodiči ho zbadali vždy až v poslednej chvíli. Cesta bolá namáhavá, ale keď ste zamilovaný, vnímate všetko inak. Neprirodzené by bolo, keby zostal na internáte a vyložil si nohy na stôl. Inými slovami, brat sa musel snažiť a ísť, ale snaha bola prirodzeným dôsledkom lásky. Pešia výprava za milou bola jeho voľbou. Chcel ísť. Láska bola silnejšia než nepriazeň počasia a otlaky, ktoré si cestou urobil.

Prirodzená poslušnosť neznamená, že sa nesnažíme. Prirodzená poslušnosť je, keď sa musíme nútiť, aby sme nepočúvli, pričom omnoho viac počúvnuť chceme. Nechýba jej snaha, ale predstavuje tú najjednoduchšiu cestu.

 

Zdroj: Moderné podobenstvá – Morris L. Venden

„A Ježiš im povedal: Poďte za mnou, a učiním vás rybármi ľudí. A hneď opustili svoje siete a išli za ním.“ (Mar. 1, 17-18)

Raz neskoro večer sedel istý profesor za svojím stolom a pripravoval sa na zajtrašiu prednášku. Prehrabával sa v papieroch a pošte, ktorú mu priniesla domáca. Všetko zbytočné vyhadzovať do koša… Jeho pozornosť upútal časopis, ktorý dokonca ani nebol adresovaný jemu, ale poštár ho omylom zamiešal medzi jeho poštu. Článok na titulku mal nadpis: Misia Kongo.

Profesor ho začal letmo čítať. Zrazu ho zaujali slová: „Potreba misie v Kongu je naozaj veľká. Nemáme nikoho, kto by pracoval v severnej provincii Gabonu v strede Konga. Mojou modlitbou pri písaní tohto článku je, aby Boh svojím Duchom zapôsobil na človeka, ktorého si vopred vyhliadol a povolal pracovať na tomto mieste. Bude to pre nás vzácna pomoc.“ Profesor zavrel časopis a do svojho denníka si napísal: „Moje hľadanie sa skončilo.“ Rozhodol sa, že pôjde do Konga.

Meno profesora bolo Albert Schweitzer. Ten krátky článok, ukrytý v časopise a adresovaný niekomu úplne inému, sa zhodou okolností dostal do Schweitzerovej schránky. Domáca ho s poštou položila na profesorov stôl. On si náhodou všimol nadpis, ktorý ho hneď upútal.

Dr. Albert Schweitzer sa stal jednou z významných osobností 20. storočia. Jeho dielo je v histórii ľudstva takmer neprekonateľné. Bola to náhoda? Nie. Bola to Božia prozreteľnosť.

„Ak medzi nami a Bohom je tisíc krokov, Boh urobí všetky okrem jedného. Ten posledný nechá na nás. Rozhodnúť sa musíme my sami.“ (Max Lucado)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16