Slimákova cesta

Drž moje kroky na svojich cestách, aby sa nepošmykli moje nohy.  Žalm 17,5

Slimáky – či už ulitové alebo bezulitové sa pohybujú tak, že pod sebou rozprestierajú koberec klzkého povlaku a kĺžu sa po ňom prostredníctvom svalových kontrakcií na spodnej časti ,,nohy,, . Počet kontrakcií sa pohybuje od tridsať do päťdesiat prenosov za minútu. Lepkavý povlak sa vylučuje zo žľazy a vyrovnáva nerovnosti na jeho ceste bez ohľadu na to kam ide.

Snáď najzaujímavejšou vecou na slimačej stope je fakt, že sa mu môže stať akýmsi lanom, ktoré mu pomôže spustiť sa aj po veľmi strmých miestach. Je také pevné, že tento tvor sa naň môže zavesiť a spustiť na nižšiu úroveň tak, ako to robí pavúk. Neskôr, úpodľa potreby po ňom vyliezť naspäť hore. Najprv slimák visí za koniec svojho chvosta, potom začne vypúšťať ,,lano,, Robia to dokonca aj veľké slimáky. A najmenej jeden druh slimákov sa počas visenia na ,,lane,, pári.

Slimáky sa živia rastlinnou potravou. Niektoré dávajú prednosť čerstvým rastlinám. Iné majú radšej rozkladajúce sa polená. Slimáčie ústa sú ako miniatúrna, ale veľmi výkonná kosačka. Môže v nich mať päťnásť až dvadsať tisíc mikroskopických zubov, ktoré sa hneď po opotrebovaní nahradia. Keď budete túto pohyblivú akciu sledovať, uvedomíte si koľko škody môže slimák spôsobiť v zeleninovej záhrade. Stačí, ak jedného slimáka položíte na kus šalátového listu a budete sa pozerať cez zväčšovacie sklo.

Slimáky majú aj ďaľšiu schopnosť, ktorá im umožňuje cestovať efektívnejšie. Ich oči sú umiestnené na konci tenkých, stopkovitých tykadiel, ktoré majú na hlave. Ak nejakým spôsobom prídu o oko, môže im vyrásť nové.

V našom texte sa žalmista modlí, aby ho Pán Boh držal, aby sa nezošmykol na cestu hriechu, ktorá by ho zaviedla do nešťastia. Ak sa budeme modliť tak úprimne ako on, s túžbou zostať na správnych cestách, môžeme si byť istí, že Boh pripraví naše cesty pred nami s takou istotou, ako to robí pre slimáka. Cesta, ktorú pripravuje pre nás, nie je taká jasná ako cesta slimáka. No napriek tomu bude rovnako skutočná.

Matka orol, mláďa hus

…ja vás príjmem a budem vám za Ptca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci. 2 Kor 6,17.18

Keď si raz orli samica žijúca v ohrade začala stavať hniezdo, jej ľudský opatrovníci boli presvedčení, že o tento projekt čoskoro stratí zaujem. Ale ona hniezdo nielenže dokončila, ale nakládla doňho dve neplodné vajcia a začala sedieť. Sedela na vajciach vytrvalo a verne, že jej chovatelia sa rozhodli vymeniť za oplodneé husie vajce. Po 33 dňoch sa húsa vyliahlo a jeho nevlastná matka ho prijala. Ale tu začali problémy.

Husie mláďatá sa dokážu o seba postarať už niekoľko hodín po narodení. Začínajú jesť hneď, akonáhle vedia chodiť a plávať, a bežia rovnako dobre ako dospelé. Na druhej strane orly sú pri narodení bezmocné a vyžadujú si sústavnú rodičovskú starostlivosť celé týždňe. Okrem toho, husi sú vegeratiáni a orly jedia mäso. Teda keď sa orlia matka pokúšala nakŕmiť svoje mláďa kusmi koňského mäsa, húsa z nejo nezjedlo nič. Namiesto tho utekalo po ohrade s hlasitým piskotom a orlia matka hneď za ním, aby mu ponúkla viac koňského mäsa. V prvý deň húsa nezjedlo vôbec nič a hrozilo mu nebezpečie vyhladovania.

Druhý deň sa začal rovnako ako prvý. Orlica sa s jedlom v zobáku zúfalo snažila zahnať cupotajúcehúsa do kúta. Avšak húsa si napokon mäso všimlo a čoskoro s chuťou zjedlo celé kusy. Prvý problém bol vyriešený. Kvôli vyváženiu stravy dali chovatelia húsaťu chlieb a mlieko.

Ďalšia kríza nastala, keď husie mláďa včľuplo do kúpaliska svojej nevlastnej matky. Orlie mláďatá totiž nevedia plávať, ale dospelé orly sa musia kúpať, aby boli zdravé. Orlica v obavách, že sa jej mláďa utopí, sa ho snažila prehovoriť, aby zostalo von. Napokon sa vzdala, mláďa sa k nej pripojilo a s radosťou sa ponáralo medzi jej nohami.

Húsa nebolo prirodzeným potomkom orlice, ale ona ho ochotne priala za svoje. Podobne, ani duchovní hriešnici nie sú Božími deťmi, ale ak sa k nemu obrátia, On ich ochotne prijme a ponúkne im všetky privilégiasynov a dcér.

Láska sa neteší z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. 1 Kor 13,6

Pravdivosť lásky sa potvrdí vtedy, ak budeš cítiť to, čo cítila Katarína Lawes k väzňom vo väznici Sing Sing. Keď sa jej manžel Lewis stal väzenským dozorcom v roku 1921, bola mladou matkou troch dcér. Každý ju vystríhal predtým, aby nevstupovala za hradby väzenia. Ale ona nepočúvala. Keď vo väznici usporiadali prvý basketbalový zápas, vošla dnu a v tesnom závese za ňou jej tri dcérky. A sadli si na štadión medzi väzňov. Raz povedala: „Spolu s manželom sa staráme o týchto mužov a ja verím, že oni sa raz postarajú o mňa! Nemusím si robiť starosti!“ Keď sa dopočula, že trestanec usvedčený z vraždy je slepý, naučila ho Braillovo písmo, aby vedel čítať. Keď sa dozvedela, že sú tam väzni, ktorí majú poškodení sluch, naučila sa posunkovú reč, aby sa mohli dorozumieť. Šesťnásť rokov zmäkčovala Katarína tvrdé srdcia mužov vo väznici Sing Sing. V roku 1937 uvidel svet zmenu, akú dokáže spôsobiť iba skutočná láska. Keď Lewis jedno ráno neprišiel do práce, väzni vedeli, že sa niečo muselo stať. Rýchlo sa rozšírilo, že Katarína zomrela pri dopravnej nehode. Nasledujúci deň priniesli jej telo domov tri štvrtiny míle od väznice. Keď dozorca väznice išiel na svoju rannú obchôdzku, všimol si, že sa všetci väzni zhromaždili pri vstupnej bráne. Všetci sa tlačili k bráne. Oči zaliate slzami. Nikto nič nehovoril, nikto sa nepohol. Snažili sa čo najbližšie priblížiť k tej, ktorá im darovala lásku. Strážca urobil pozoruhodné rozhodnutie: „Dobre, chlapi, môžete ísť. Ale do večera ste späť.“ Boli to najväčší kriminálnici Ameriky. Vrahovia. Zlodeji. Boli to chlapi odsúdení na doživotie. Ale strážca otvoril bránu a oni vyšli bez eskorty, bez strážnikov a mierili k domu Kataríny Lawes, aby jej preukázali poslednú úctu. A večer sa všetci do jedného vrátili. SKUTOČNÁ LÁSKA PREMIEŇA ĽUDÍ:)

Keď sa bučiak skrýva

Ty si mojou skrýšou, zachováš ma od súženia. Žalm 32,7

Silný prenikavý hlas amerického bučiaka je niekedy počuť až na vzdialenosť 5 kilometrov. Tomuto príbuznému volavky sa často hovorí ,,hromová pumpa,, pretože jeho ozvenovitý hlas sa podobá zvuku staromódnej pumpy. Bučiak sa často opisuje ako plachý. Nie je to však pravda, pretože jeho prirodzeným zvykom je pohotovo čeliť blížiacemu sa človeku. Keď sa vyprovokuje, kráča pomaly, ale rozvážne smerom k votrelcovi, naťahujúc svoj dlhý úzky zobák. Ďobnutie týmto zobákom môže spôsobiť veľmi bolestivú ranu. Preto niet sa čo diviť, že tento vták má len málo prirodzených nepriateľov.

Fascinujúcou vlastnosťou amerického bučiaka, ktorou sa môže chváliť len málo vtákov, je páperové perie. Je to zvláštne perie, ktoré sa nikdy nevymieňa, ale rastie nepretržite na dvoch miestach jeho tela – na hrudi a na chrbte. Pritom ako rastie, končeky páperového peria sa sústavne strapkajú na páper, ktorý pokryje ostatné perie. Po jedle bučiak vtiera svoju hlavu do zhluku páperového peria, až kým nevyzerá ako by bol posypaný múkou. Tento páper si bučiak ponechá, aby vpil špinu a mastnotu, a potom si ho vyčeše zvláštnym hrebeňom na jednom zo svojich prostredných prstov. Perie sa stáva odolným proti vode vďaka olejovitému sakrétu z ošpeciálnej žľazy, ktorá sa nachádza na konci chvosta.

Keďže bučiak veľmi dobre splýva s trávou a slamou v močiaroch, v ktorých žije, jeho typickou reakciou na nebezpečie je zmrazený postoj so zobákom smerujúcim k oblohe. Počas veterných dní bučiak kolíše svoje telo, ako by bol hromadou rákosia vo vánku.

Tak, ako sa bučiak v prípade nebezpečenstva prispôsobí okoliu, aby vyzera ako jeho súčasť, aj kresťan môže v čase nebezpečenstva utiecť ku Kristovi a skryť sa v ňom ako vo svojom Spasiteľovi. Za takých okolností môže Božie dieťa zostať v istote, že u neho je isté, až kým nebezpečenstvo nepominie. Nemusí sa snažiť vyriešiť problémy sám, ale môže spoliehať na Ježiša, že zariadi všetko potrebné.

Medozvestka

Múdri sú robiť zlé a robiť dobré nevedia.  Jeremiáš 4,22

Medozvestka krikľavá je vták, ktorý dostal svoje pomenovanie podľa toho, že privádza zvieratá a ľudí k včelím hniezdam. Keď tento vták nájde takéto hniezdo ide a hľadá niekoho dostatočne silného, aby ho roztvoril. Zvyčajne je to jazvec mediar, člen čeľade lasicovitých, ktorý má rád med a má silné drápy, aby otvoril hniezdo pre seba aj pre medozvestku. Keď medozvestka  medozvestka nemôže nájsť jazveca, snaží sa k zdroju medu priviesť iné zviera, ako je pavián alebo dokonca človeka.

Ako chlapec som si vždy myslel, že medozvestka je úžasný vták, ale keď som sa o ňom dozvedel viac, obľuboval som si ho stále menej a menej. V podstate teraz mi pripadá ako dosť odporné stvorenie.

Myslel som si, že medozvestka má rada med a vždy potrebuje, aby jej niekto pomohol sa k nemu dostať. Avšak ako sa zdá, nemá rada med, ale vosk. A to, po čom naozaj ide sú včelie mláďatá , ktoré zo záľubou požiera.

Medozvestka patrí do čeľade ďatľovitých. Ďatle požierajú červy a včelie mláďatá vyzerajú presne ako červy. A tak som tomuto zvyku porozumel, i keď sa mi veľmi nepáčil. V podstate medozvestka sa mi znepáčila kvôli niečomu inému. Matka medozvestka kladie vajíčka do hniezd ďatľov, ktorý sú jej príbuzní. Keď sa vyliahne mláďa medozvestky, má na svojom zobáku dva ostré háky. Používa ich na to, aby zabila ostatné mláďatá v hniezde, a tak dostala plnú pozornosť jej adoptívnych rodičov. Títo cudzí rodičia však naďalej drú ako otroci a prinášajú potravu svojmu nezvanému hosťovi, aby rástol.

Aj keď viem, že to čo medozvestka robí je pre ňu prirodzené, vôbec sa mi to nepáči. Ale často , keď niekto robí to, čo sa nám nepáči, naša neľubosť dopadne na človeka rovnako ako na jeho nesprávny skutok. Toto však nie je Ježišov spôsob. On nás má rád, aj keď hrešíme.