CASD Liptovský Mikuláš

1. A  zas je tu chvíľa tá, ktorá roky počíta. Starý rok sa lúči, čo nevidieť skončí, navždy zmizne zo sveta.

Potom môžeme naň snáď, iba tíško spomínať, prúdom času hnaní na cestu pred nami ku predu sa znovu dať.

2.  A keď naspäť mieri zrak, chceme vravieť:   Je to tak!  Hospodin zas s nami bol a vždy nás chránil, keď nám bolo všelijak.

Preto vďaku  vzdávajme, s radosťou Mu spievajme. Novou cestou žitia, ktorou máme ísť, sa Ježišovi viesť dajme.

Ref.:   Ďalej cesty povedú údolím i horami.  Nech ruže šťastia rozkvitnú, Pán nech kráča pred nami.

Takmer vždy “  na rozhraní rokov “  nám príde na myseľ táto prekrásna pieseň.  Moje deti s ňou rástli. Takmer každá novoročná besiedka končila práve touto piesňou.  Bola nielen pre deti, ale aj pre nás dospelých, akousi modlitbou vďaky za to, čo bolo a prosbou  s  odovzdaním sa do Božieho vedenia v tom, čo ešte len príde.  Nejako samočinne si ju včera podvečer začala spievať moja dnes už vyše 19-ročná dcéra, najmladšia z mojich troch detí a mňa opäť chytila za srdce…   Uvedomila som si, že  Boha potrebujeme na svoju životnú cestu vždy – či sme ešte malí alebo už dospelí, alebo sa naša životná púť blíži ku koncu. Dať sa Ježišom viesť a nasledovať jeho šľapaje, je to najdôležitejšie a najlepšie rozhodnutie pre naše budúce dni – veď cieľ je už na dosah – VEČNÝ DOMOV.  Tak vykročme v dôvere za Ním !

Požehnaný Nový rok 2013 všetkým čitateľom i tvorcom tejto stránky želá zo srdca Evka Krajčová.

PS:

„….. a bolo všetkých dní Enochových 365 rokov. A Enoch chodil s Bohom, a nebolo ho, lebo ho vzal Boh.“ 1.Moj.3,23-24

Malé dievčatko sa vrátilo domov zo škôlky a hneď aj oznámilo mamičke, čo sa nové sa dnes  dozvedela. “ Mami, dnes sme sa učili o veľmi zvláštnom mužovi“ a hneď aj začala príbeh rozprávať.  “ Ten muž sa volal Enoch a ty vieš, mami, že chodieval s Bohom na dlhé prechádzky.“  “ Zatiaľ je to naozaj krásne, miláčik“, povedala mama. “ A ako sa to skončilo?“, pobádala mama svoju malú dcérku k ďalšiemu rozprávaniu.  “ Ach, mami, vieš čo sa stalo? “ veľmi vážne a vzrušene pokračovala malá.  „Jedného dňa oni spolu šli a šli, až už boli príliš ďaleko . Tak  Boh povedal Enochovi: Zašli sme už príliš ďaleko na to, aby si sa teraz vrátil domov. Bude lepšie, keď pôjdeš ku mne a zostaneš už u mňa.“

L.N.Tolstoj: “ Skutočným zmyslom pozemského života je život večný.“

“ vám je trpezlivosti / vytrvať/ treba, aby ste si, keď vykonáte vôľu Božiu, odniesli zasľúbenie “ Žid.10,36

Kým som vyberala z automatu peniaze, môj malý syn zbadal v blízkom výklade nákladné auto. „Mami, pozri, super nákladniak! Kúpiš mi ho ? Prosím! Prosím!  Ani  nie o dva týždne bude mať jedenáste narodeniny – a my sme mu už ako dar kúpili prvý bycikel, po ktorom túžil viac, než po čomkoľvek inom na svete.  Preto som mu povedala, že žiadny nákladniak teraz kupovať nebudeme. „Nikdy mi nič nechcete kúpiť“, hundral nespokojne cestou na parkovisko.

Zdesila som sa, keď som videla jeho reakciu. Uvedomila som si totiž, že rovnako som sa aj ja  pre niekoľkými dňami správala k Bohu, keď som ho prosila tiež o niečo tak naliehavo – no On sa rozhodol ešte počkať. Teraz som si uvedomila, že Jeho  „nie“  DNES – môže byť predzvesťou nepredstaviteľného požehnania , ktorým ma z lásky chce obdarovať  – ZAJTRA.

Čínske príslovie: Okamih trpezlivosti môže zabrániť nešťastiu, okamih netrpezlivosti môže zničiť celý život.

“ … buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorástli v Krista…“ Efež.4,15

Otec sedel večer  s celou svojou rodinou pri prestretom stole.   Skôr, ako začali spolu jesť, vstali a otec v modlitbe ďakoval Bohu za voňavé jedlo,  za ruky, ktoré ho s láskou pripravili a za Božiu milosť, ktorá je zdrojom všetkého života.  Potom však otec počas jedla stále šomral – že chlieb nie je určite čerstvý, káva je nejaká horká a syr je príliš slaný. Jeho malá dcérka, ktorá všetko sledovala, sa ho spýtala: “ Ocko, myslíš si, že  Pán Boh počul, ako si sa pred jedlom modlil?“  Otec bez zaváhania odpovedal: “ „Určite všetko počul.“   A malá pokračovala: “ A myslíš, že Pán Boh počul aj to, čo si povedal o chlebe, káve a syre?“ Otcovi trochu zneistel hlas, keď ticho povedal: “ Áno, dcérka, myslím, že to všetko počul. Prečo sa pýtaš?“  Divčatko ukončilo slovami: “ Tak, čo si myslíš, ocko, ktorým tvojím slovám Pán Boh uveril?“  Vtedy si otec náhle uvedomil, že jeho modlitba pred jedlom vlastne ani nebola modlitbou – len mechanickým, bezmyšlienkovitým zvykom , a už vôbec nie úprimnými slovami vďačnosti voči Bohu.

Nikto nemôže mať jednu tvár pred sebou a druhú pred inými bez toho, aby nakoniec nebol v rozpakoch, ktorá je tá pravá. /N.Hawtorne/