Modlitba

„Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu…“ (Mat. 17, 4)

Brat Šavol v knihe Boží šašo napísal:

Ježiš nás naučil modliť sa. Modlitba má byť pre nás pripomienkou, že sme vzťahové bytosti. Že sme povolaní k vzťahu s naším Bohom i ľuďmi, s ktorými sa stretávame, žijeme a sme. Naša modlitba nesmie byť nikdy len formálna záležitosť. Lebo potom bude formálny aj náš vzťah k Bohu. Nie je to minca vhodená do automatu menom Boh, z ktorého nám za „Otčenáš“ vypadne zdravie, šťastie, svätý pokoj. Modlitba je bumerang. Je to spôsob komunikácie. Nie prehlušovanie Boha, aby len nič nepovedal, aby sme len náhodou nič nepočuli a nemuseli by sme sa nebodaj meniť a posunúť sa niekde v našom vzťahu ďalej. Modlitba je ten najintímnejší prejav lásky, akého môže byť človek schopný vo vzťahu k Bohu a k druhému človeku. Je to ten najväčší dar, aký si môžeme navzájom dať. Ježiš nás naučil modliť sa. Nie verklíkovať naučené básničky. Modlitbou nás naučil vychádzať zo seba. Väčšina ľudí zostane len pri „naučených“ modlitbách. Niektorým sa podariť dopracovať sa do druhého levelu a dokážu „volať Boha po mene“. Podaktorí dôjdu aj do tretieho, ktorým je TICHO. To je tá najdokonalejšia modlitba, keď On aj ja mlčíme. Lebo nie sú potrebné slová. Jednoducho je nám dobre aj bez nich.

„Veľa ľudí má dobrú výchovu a vie, že sa nepatrí hovoriť s plnými ústami, ak to ale niekto robí s prázdnou hlavou, nemajú nijaké námietky.“ (Marie Curie-Skłodowská)

Zdroj: Dobreranko.sk

Pád

„Preto mám záľubu v slabostiach, v pohaneniach, v tiesňach, v prenasledovaniach, v úzkostiach za Krista; lebo keď som slabý, vtedy som mocný.“(2. Kor. 12, 10)

Denisa končila posledný ročník na gymnáziu. V jedno ráno sa potkla o schod, keď s niekoľkými spolužiačkami utekala do triedy. Kamarátky jej pomohli pozbierať knihy a oprášiť šaty. „Neviem, čo sa stalo.“ povedala Denisa. „Cítim v nohách akúsi slabosť.“ „Možno je to z tej diéty na chudnutie,“ poznamenalo jedno z dievčať. Po príchode zo školy si ľahla do postele. Keď chcela vstať a navečerať sa, nohy mala úplne ochrnuté. Zakrátko jej ochrnuli aj ruky a nakoniec oslepla. Stala sa obeťou neobyčajne rýchlo postupujúcej sklerózy multiplex. Nehybne ležala v posteli v nemocnici a vedele, že čoskoro zomrie. Mama za ňou prišla každý večer a čítala jej z Biblie. Denisa nikdy nenariekala. Napriek ťažkým okolnostiam mala v srdci pokoj. Mala nevládne nohy, ruky, bola slepá a veľmi ťažko sa jej rozprávalo, napriek tomu svedčila o Bohu – svojím životom a postojom k utrpeniu. Vnímali to všetci, ktorí ju prišli navštíviť.

„Človek padá preto, aby sa naučil stáť.“

Zdroj: Kurzy na každý deň 2025

Prosba

„Zoberte sa a vstúpte so seba, národe, ktorý nemá studu. Hľadajte Hospodina, všetci pokorní zeme, ktorí konáte jeho súd! Hľadajte spravedlivosť, hľadajte pokoru, snáď sa nejako ukryjete v deň hnevu Hospodinovho.“ (Sof. 2, 1.3)

Mladý 16-ročný muž prežil na vojne otrasnú skúsenosť. Keď ako prvý vyšiel po bombardovaní z úkrytu, našiel človeka, ktorého dotrhali črepiny z granátu. Chcel mu pomôcť. On však povedal: „Zomieram. Nemusíš mi pomáhať. Potrebujem len niekoho, kto by sa so mnou pomodlil. Pomodlíš sa so mnou?“ Chlapec odvetil: „Ja patrím k Hitlerjugendu. Tam nás neučili modliť sa.“ Rozbehol sa za veliteľom. Veliteľ si kľakol k roztrhanému mužovi, ktorý zopakoval svoju prosbu: „Veliteľ, zomieram. Pomodlíš sa so mnou, prosím….“ „Nebesá! Ja sa neviem modliť.“ A tak zavolali nadporučíka. Stáli tam, ale ani jedeni z nich sa nevedel pomodliť. Mladý muž neskôr povedal: „Ako som tam stál, povedal som si: „Keď sa dostanem z tejto špinavej vojny, prvé, čo urobím – pôjdem niekam, kde sa naučím modliť. Nechcem zomrieť ako onen chlap.“

„Bolesť mení naše srdce. Niekedy len vďaka nej pochopíme, že je potrebné niečo zmeniť.“

Zdroj: Kurzy pre život 2025

„Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Marek 16, 15)

11-ročný chlapec si obliekol teplé zimné šaty a povedal svojmu otcovi: Oci, som pripravený ! Jeho otec, ktorý bol kazateľom v miestnom kostole, sa ho pýta: „Pripravený na čo? “ „Oci, je čas vyjsť von a rozdávať naše kresťanské letáky. “ „Synu, vonku je veľmi zima a dáždivo. Dieťa vyzerá prekvapene reakciou svojho otca a hovorí: „Ale oci, ľudia by mali vedieť, kto je Boh, aj počas daždivých dní. „ „Synak, v tomto počasí nejdem von. “ Dieťa plné nádeje sa ho pýta: „Môžem ísť sám ? Prosím ocko! Jeho otec si myslel, že sa ďaleko nedostane, povedal:“Ok synak, môžeš ísť. Tu sú letáky, ale dávaj si pozor. „Ďakujem, oci! Dieťa je vonku a chystá sa vyraziť do ulíc svojho malého mesta. Rozdáva letáky takmer každému, koho stretne. Po dvoch hodinách prechádzky v daždi a zime si uvedomí, že mu zostáva už len jeden leták. Zastaví sa na rohu ulice, aby počkal na ďalšieho okoloidúceho, ale ulice sú už prázdne. Hlboko odhodlaný odovzdať túto poslednú brožúru, ide pred dvere prvého domu, a pred ním zvonček. Zvonček zazvoní niekoľkokrát, no nikto neotvorí dvere. Keď sa chlapec konečne rozhodne odísť, aj tak si to rozmyslí a vráti sa späť. Tentokrát nielen zazvoní na zvonček, ale začne klopať na dvere kolenami. Konečne sa dvere otvárajú. Objaví sa  dospelá žena. Jemným hlasom a smutným pohľadom sa ho pýta: »Čo pre teba môžem urobiť, drahé dieťa? So žiariacimi očami a sladkým úsmevom dieťa odpovie: »Madam, prepáčte, že vás ruším, ale chcel som vám len povedať, že Boh vás miluje a tiež vám chcem dať poslednú brožúrku, ktorá hovorí, ako veľmi vás Boh naozaj miluje. “ Chlapec jej dal brožúrku a odišiel. „Ďakujem ti synček, Boh ti žehnaj! “ Nasledujúce nedeľné ráno sa pred nedeľnou bohoslužbou kázateľ pýta. „Je v kostole niekto, kto má svedectvo a chcel by sa podeliť so všetkými zúčastnenými? “ Dáma z posledného radu vynikne. Jej hlas je jemný a milý, oči jej žiaria zvláštnou žiarou: „Nikto ma tu nepozná. Nikdy predtým som tu nebola. Do minulého týždňa som nemala záujem o Boha a nežila som ako kresťan, aj keď som sa narodila do kresťanskej rodiny. Pred nejakým časom zomrel môj manžel, nechal ma samú a beznádejnú. Minulý týždeň, v deň, keď bol taký chladný a upršaný, moje srdce bolo zlomené, v nezvratnom zúfalstve žiť ďalej som chcela spáchať samovraždu ! V ten deň som sa cítila, akoby som prišla na koniec mojej životnej cesty. Chytila som stoličku a lano a prešiela som ku stropu domu. Po tom, ako som sa postavila na stoličku, som si uviazala uzol a dala si lano okolo krku. Práve keď som sa chystala vykopnúť stoličku, počula som zvonček a potom mi na dvere búchalo silné buchnutie. Myslela som si, že chvíľku počkám, kým tento návštevník odíde. “ Čakala som a čakala, ale údery sú stále silnejšie. Vybuchovalo mi to tak nahlas v ušiach, že som to už nemohla ignorovať. Zaujímalo ma, kto by to mohol byť? Nikto sa nikdy nepriblíži k mojim dverám a nikto ma nepríde navštíviť! Uvoľnila som si šnúru okolo krku a šla som k dverám. Keď som otvorila, neverila som vlastným očiam! Malé dieťa s tvárou anjela bolo pred mojimi dverami. Jeho pohľad áno jeho pohľad oh! Neviem ťa opísať! A slová, ktoré vyšli z jeho úst, boli ako ústa anjela! Opäť dali môjmu chladnému a sklamanému srdcu nádej. S milučikím sladkým hlasom mi povedal: Madam, prišiel som vám len povedať, že Boh vás miluje. Keď bol „malý anjelik“ preč, zatvorila som dvere a prečítala som každé slovo napísanej správy. Moje srdce buchá nevysvetliteľnou radosťou! Už nepotrebujem lano a stoličku. Ako môžete vidieť… Teraz som šťastná dcéra kráľa kráľov, Pána Ježiša.
Ďakujem Pánovi, že mi poslal tohto „malého Božieho anjela“, ktorý prišiel práve včas. Vlastne nie len preto, aby som zachránila tento život, ale aby ma zachránila pred večnými problémami, ktorými by som musela prejsť v pekle. Všetci v kostole plakali. Vzlykajúci kazateľ zostúpil z pódia, šiel na prvú lavičku a vzal svojho drahého syna do náručia Nenechávajte túto správu sebeckou! Pamätajme si! Božie evanjelium môže niečo zmeniť v niekomu živote, preto sa nehanbite šíriť ho! Boh vám všetkým žehnaj.

Amen!

Rušňovodič

„Či mám azda záľubu v smrti bezbožného, hovorí Pán Hospodin, či azda nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ezech. 18, 23)

Asi 60-ročný muž bol zúfalý. V zamestnaní ani v rodine sa mu už dlhší čas nedarilo. Bol v koncoch. Chcel si vziať život. Jedného dňa sa ráno o piatej vybral do lesa. Presne vedel, na ktorom mieste sa hodí pod vlak. V lese sa však nečakane stretol so starším mužom, ktorý bol na prechádzke so svojím psom. Nemal v úmysle pustiť sa s ním do reči. Ale tomuto mužovi sa nedalo vyhnúť. „Čo robíte tak skoro v lese so svojím psom?“ spýtal sa. Starý pán sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať: „Som rušňovodič na dôchodku. Vo svojom živote som zrazil piatich ľudí, ktorí sa hodili pod môj vlak. Niekedy mi to ešte aj teraz nedá spať. A tak radšej vstanem a idem na prechádzku, aby som sa upokojil.“ Asi tušíte, ako tento príbeh skončil.

Pre každého, kto už nevie, ako ďalej, existuje východisko. Boh pozná riešenie vášho problému.

„Nikto pre nás nie je taký nebezpečný, ako my sami.“ (Neznámy autor)

Zdroj: Kurzy pre život 2024