„Lebo nie poslucháči zákona sú spravedliví u Boha, ale činitelia zákona budú ospravedlnení.“ (Rim. 2, 13)

Keď začal misionár Ludwig Nommensen pracovať medzi kmeňmi Batak v juhovýchodnej Ázii, náčelník dediny mu dal dva roky na to, aby sa naučil ich zvyky a presvedčil ich o tom, že posolstvo, ktoré prináša, sa oplatí počúvať. Keď sa určený čas skončil, náčelník sa ho spýtal: „Čím sa vlastne kresťanstvo vo svojich morálnych hodnotách líši od tradicií a pravidiel kmeňa Batak? Vieme, čo je pravda, pretože aj my máme zákony, ktoré hovoria, že nesmieme kradnúť, klamať ani si vziať susedovu ženu.“

„To je pravda,“ odpovedal misionár, „ale môj Pán mi dáva silu, ktorú potrebujem, aby som tieto zákony mohol dodržiavať.“

Náčelník zostal prekvapený. „Naozaj môžeš môj ľud naučiť žiť lepšie?“ spýtal sa.

„Nie, ja to nedokážem. Ale ak uveria a prijmú Ježiša Krista, Boh im dá silu robiť to, čo je správne.“

A tak mohol misionár zostať v dedine ďalších šesť mesiacov. Nommensen kázal evanjelium a učil dedinčanov, ako Duch Svätý pôsobí v živote tých, ktorí mu uveria. Keď čas uplynul, náčelník mu povedal: „Môžeš zostať dlhšie. Tvoje náboženstvo je lepšie ako naše, pretože tvoj Boh chodí s ľuďmi a dáva im silu robiť dobré veci, ktoré od nich žiada.“

„Najhlbší dojem na iných zanechá svätý život. Maják predsa netrúbi, len svieti.“ (D. L. Moody)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“

Mama písala pri stole listy a jej malá dcérka sa hrala vo vedľajšej izbe s bábikou. Po nejakej chvíli zavolala mama svoju dcérku, aby prišli k nej a sadla si jej na kolená. Dievčatko povedalo: „Mami, som taká rada, že si ma zavolala k sebe. Mám ťa tak veľmi rada.“

„Ty ma máš rada, zlatko moje?“ spýtala sa mama a nežne objala svoju päťročnú dcérku. „Mám radosť z toho, že ma máš rada. Dúfam, že si sa necítila sama, kým som písala list. Zdalo sa mi, že sa s bábikou krásne spolu hráte.“

„Bolo nám spolu dobre, ale už ma prestáva baviť stále jej vravieť, že ju mám rada. Ona mi to nikdy nevráti.“

„Je toto dôvod, prečo máš rada mňa?“

„To je len jeden dôvod, mami, ale nie ten najlepší.“

„A aký je ten najlepší?“

Jej žiarivé modré očká zvážneli, keď odpovedala: „Ach, mami, ty to netušíš? Mám ťa rada. Veď ty si ma mala rada a starala si sa o mňa už vtedy, keď som ja bola ešte príliš malá na to, aby som ti tvoju lásku opätovala.“

Aj Pán Boh nás mal rád skôr, ako sme dokázali jeho lásku opätovať. Ba dokonca aj vtedy, keď sme o ňom ešte nič nepočuli, alebo ho vedome odmietali. Dnes, keď to vieme, máme príližitosť vyjadriť mu za to svoju vďačnosť a jeho lásku mu opätovať.

„Na to, aby človek dobre videl, nestačí mať otvorené len oči. Treba otvoriť aj srdce.“ (P. Cezanne)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„A presvedčený som, moji bratia, i ja sám o vás, že ste i sami plní dobroty naplnení súc každou známosťou, môžuc i napomínať druh druha.“ (Rim. 15, 14)

Písmo sväté nás často nabáda, aby sme pestovali dobré vlastnosti a pozitívne, radostné myslenie. Nie vždy sa nám to darí. Ako však zistíme, čím je naplnené naše vnútro?

Predstavte si špongiu, ktorú na chvíľu ponoríte do vody. Keď ju vyberiete a čo i len jemne stlačíte, začne z nej tiecť voda. Hneď viete, čím je naplnený jej vnútrajšok.

To isté platí aj o nás – ľuďoch. Keď sme pod tlakom problémov, veľmi ľahko zistíme, čím je naplnené naše vnútro.

„Ľudia sa podobajú na vrecúškový čaj – nevedia, aký potenciál v sebe ukrývajú, kým sa neocitnú v horúcej vode.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„Či neveríš, že ja som v Otcovi a Otec vo mne? Slová, ktoré vám ja hovorím, nehovorím sám od seba, ale Otec, ktorý prebýva vo mne, on činí tie skutky. Verte mi, že ja som v Otcovi a Otec vo mne. A jestli nie, pre samy tie skutky mi verte.“ (Ján 14, 10-11)

Staršieho muža, ktorý si pestoval hlboký, priateľský vzťah s Ježišom, raz v jeho dome navštívil neveriaci priateľ. Po nejakej chvíli sa téma ich rozhovoru zvrtla na náboženstvo a vieru. Keď o svojom spasení, neveriaci priateľ posmešne poznamenal: „Nejde o niekoľko minút neskôr si si protirečil tým, že si povedal, že ty žiješ v ňom. Ako je to teda?“

Veriaci muž podišiel ku kozubu a vzal do ruky kutáč. Potom povedal: „Dám tento kutáč do ohňa. Budem ho tam držať dovtedy, kým sa nerozžeraví.“

Po chvíli bol železný koniec kutáča celý červený. Ukázal ho priateľovi a pokračoval: „Určite súhlasíš s tým, že teraz je oheň v tomto kutáči a súčasne je aj kutáč v ohni! A presne tak isto som ja v Kristovi – a Kristus vo mne!“

„Kristus je vždy v všade prvý a posledný. Má byť s nami nielen na začiatku a na konci našej cesty, ale na každom kroku.“ (E. G. Whiteová)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„A tak tedy buď pijete buď čokoľvek robíte, robte všetko na slávu Božiu.“ (1. Kor. 10, 31)

Sára s mamou vypratávali pivnicu, aby si mohli pred sťahovaním zbaliť všetky veci.

„Pozri, v tejto škatuli je samé staré oblečenie!“ povedala Sára a odhodila zaprášený vrchnák.

Mama jej nakukla cez plece a usmiala sa. „To sú moje veci z čias, keď som chodila na vysokú školu,“ povedala. „Tak dávno som ich nevidela!“

Sára vytiahla dve batikové tričká. „Pozri, sú naozaj super!“ Pod nimi boli džínsy. „Čo si spravila s týmito džínsami?“ spýtala sa, keď na spodnej časti oboch nohavíc uvideli všité jasné farebné trojuholníky.

Mama vzala od Sáry džínsy. „Aby si vedela, koncom 70-tych rokov to bolo veľmi moderné!“ nedala sa mama. „Obvykle sme si kupovali džínsy s najširšími nohavicami, aké sme našli. Vtedy sa to volalo „zvony“. Potom sme si ich dolu rozstrihli a všili tam ďalšiu látku, aby sme ich ešte viac rozšírili.“

„Určite to každému udrelo do očí,“ zasmiala sa Sára.

„Ak sa nemýlim, podobné nohavice sú v móde aj teraz,“ doberala si ju mama. „Pokojne by si ich mohla nosiť do školy.“

„Ďakujem, neprosím si,“ povedala Sára a ďalej sa prehrabávala v maminých starých šatách. „Ale aj tak je to zaujímavé. Stará móda sa vracia späť, ale nikdy nie je presne taká istá, takže si vlastne nemôžeš obliecť staré veci. Kto vie, prečo je to tak…“

„Asi preto, že módnemu priemyslu nejde o nič iné, len o peniaze,“ povedala mama. „Musia módu neustále meniť, aby sme nikdy neboli spokojní s tým, čo máme, ale stále chceli niečo iné. Návrhárom nejde o to, aby si sa cítila dobre vo svojich šatách, aby si bola spokojná so svojím zovňajškom alebo so sebou – chcú v tebe vyvolať túžbu kúpiť si niečo nové a iné.

Sára si k sebe priložila nohavice a obzerala sa v zrkadle. „Podľa toho, čo hovoríš, sa mi zdá, že móda sa naozaj vracia.“

„Myslím, že to nie je zlé, keď človek drží trochu krok s módou. Veď vidíš, v istom čase to bola aj pre mňa veľmi dôležitá vec!“ dodala mama. „Ale uvedomujem si, že to, čo je pre teba a tvojich priateľov dnes „cool“, bude o niekoľko rokov také nemoderné, ako tieto moje džínsy. Ak na niečom naozaj záleží, tak potom na kvalite látky – to sa nemení.“

Pristúpila bližšie a postavila sa vedľa Sáry, takže sa obe videli v zrkadle. Položila ruku okolo je ramien a povedala: „Koho vidíš v zrkadle? Dúfam, že tam vidíš Božie dieťa – niekoho, kto je veľmi vzácny, milovaný a má veľkú hodnotu – a to bez ohľadu na to, či je oblečený podľa poslednej módy, alebo nie.“

„Hlupáci módu vymýšľajú a „múdri“ sa podľa nej riadia.“ (Francúzske príslovie)

Zdroj: Poďme si číťať! Príbehy na každý deň č. 16