„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)

Možno ste počuli o tragickej udalosti, ktorá sa stala v jednom malom americkom meste. Obyvatelia tohto mestečka boli upozornení, aby sa skryli v úkrytoch, pretože sa blíži tornádo. V meste žili aj mladý manželský pár s malým dieťaťom. Uvedomujúc si, že tornádo sa rýchlo blíži a oni už nestihnú dobehnúť do úkrytu, položili svoje malé dieťa v obývačke na podlahu a prikryli ho vlastnými telami.

Tornádo zasiahlo obrovskou ničivou silou celé mesto a všetky domy zaradom zrovnalo so zemou. Keď na ďalšie ráno záchranári kontrolovali zničené domy, začuli tlmený plač. Pod troskami našli mŕtve telá dvoch mladých rodičov, pod ktorými bolo v bezpečí ukryté ich malé dieťa.

„Ľudský život má nesmiernu cenu lásky.“ (Vladislav Vančura)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

„Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na apoštola a veľkňaza nášho vyznanai, na Krista Ježiša.“ (Žid. 3,1)

Do zborového spoločenstva v Londýne patril istý čas pán Emil Metter, ktorý bol majiteľom reštaurácie. Bol to blízky priateľ Alberta Schweitzera, ktorý pracoval ako jeho zmocnenec v Anglicku. Mettler mal zásadu, že kresťan, ktorý aktívne pracuje pre svojho Pána, dostane v jeho reštaurácii jedlo zadarmo.

Raz sa však stalo, že otvoril pokladňu v prítomnosti tajomníka Londýnskej misijnej spoločnosti. Tajomník zostal udivený, keď medzi pokladničnými blokmi, mincami a papierovými bankovkami uvidel 15 centimetrový dlhý klinec. Keď sa pána Mettlera spýtal, čo robí taký veľký klinec v jeho pokladni, Mettler odpovedal: „Držím tento klinec medzi peniazmi preto, aby mi neustále pripomínal cenu, ktorú Ježiš zaplatil za moje spasenie, a môj dlh jemu.“

„Pokiaľ vieme, Boha nestojí nič stvoriť pekné veci; ale zmeniť odbojnú vôľu ho stálo smrť na kríži.“ (C. S. Lewis)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

 

„A vy, otcovia, nepopudzujte svojich detí k hnevu, ale ich vychovávajte v kázni a v napomínaní Pánovom.“ (Ef. 6,4)

Americký futbalista David Simmons spomína na svoje detstvo takto:

„Môj otec, vojak z povolania, bol veľmi náročný človek, od ktorého ste mohli počuť láskavé slovo len málokedy. K lepším výsledkom ma vždy dotlačil tvrdou kritikou. Otec sa rozhodol, že nikdy nedovolí, aby som zo svojho výkonu a úspechov pocítil uspokojenie. Stále mi vytyčoval nové a vyššie ciele. Keď som bol ešte malý chlapec, otec mi dal bicykel – ešte nezmontovaný – s tým, že ak sa chcem bicyklovať, musím si ho zmontovať sám. Veľmi som sa trápil, ale nedarilo sa mi. Návod bol pre mňa nezrozumiteľný. Zúfal som si a bolo mi až do plaču. Vtedy mi otec povedal: Vedel som, že sa ti to nepodarí. Potom bicykel zmontoval namiesto mňa.

Keď som začal hrať futbal, otec ma neustále bezcitne kritizoval. Keď som doma na dvore trénoval, otec ma zakaždým upozornil na každú malú chybu. Väčšina chlapcov mala stres pred zápasom, ja som ho mal po zápase. Postaviť sa zoči-voči otcovi bolo pre mňa oveľa horšie, ako sa postaviť zoči-voči súperovi.

Keď som začal študovať na vysokej škole, doslova som znenávidel svojho otca a jeho tvrdú disciplínu. Rozhodol som sa hrať futbal za školu, pretože tá bola od nášho domova ďalej než iné kluby, ktoré ma pozývali do svojho mužstva. Po ukončení štúdia na vysokej škole som sa v tom istom roku stal druhým najlepším hráčom profesionálneho futbalového klubu. Celý natešený som telefonoval otcovi, aby som mu povedal túto dobrú správu. Otec na to reagoval slovami: Ako sa cíti človek, ktorý je druhý?

Napriek pocitom nenávisti, ktoré som prechovával voči otcovi, snažil som sa udržať si s ním aký-taký vzťah. Počas vysokoškolského štúdia som poznal Ježiša Krista a bola to práve Božia láska, ktorá má nútila napriek všetkému si ho ctiť.

Počas svojich návštev som sa s otcom rozprával a so záujmom počúval, čo hovorí. Až teraz som zistil, že môj starý otec bol ťažko pracujúci drevorubač s prchkou povahou. Raz sa stalo, že rozbil malú dodávku ťažkým kladivom, pretože nechcela naštartovať. Často svojho syna bíjaval. Keď som sa dozvedel, ako  bol otec vychovávaný, veľmi to na mňa zapôsobilo. Začal som s otcom nielen súcitiť, ale pomohlo mi to uvedomiť si, že za takýchto okolností to s ním mohlo dopadnúť oveľa horšie. Teraz, po jeho smrti, môžem úprimne povedať, že napriekl všetkému sme boli priatelia.“

„Len ten má právo kritizovať, kto chce zo srdca pomôcť.“ (Abraham Lincoln)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14

„Lebo tak, ako máme v jednom tele mnohé údy, ale jako údy nemajú všetky toho istého úkonu, tak aj my mnohí sme jedným telom v Kristovi, ale jednotlive jedni druhých údami.“ (Rim. 12, 4. 5)

Na stretnutí psychológov prezentovali dvaja odborníci svoje poznatky o tom, ako sa navzájom vnímajú muzikanti. Ich závery vyplývajú z pozorovania jedenástich veľkých symfonických orchestrov.

Hudobníkov na bicie nástroje považovali ostatní hudobníci za necitlivých, málo inteligentných a nahluchlých ľudí, ktorí však majú zmysel pre humor.

Hráčov na sláčikové nástroje vnímajú ostatní ako namyslených a nudných ľudí, ktorí nemajú vzťah k športu.

Prevažná väčšina členov týchto orchestrov označila hudobníkov hrajúcich na plechové dychové nástroje, za „najhlučnejších“ ľudí.

S najväčšou úctou sa vyjadrovali ostatní o hráčoch na drevené dychové nástroje, pretože ich považovali za tichých a puntičkárských ľudí, aj keď trochu egoistických.

Zaujímavé zistenia. Otázkou však je, ako sa taká široká škála odlišných jednotlivcov s rozmanitým pohľadom na svet môže spolu zladiť a vytvoriť takú nádhernú hudbu. Odpoveď je celkom jednoduchá. Beh ohľadu na to, čo si títo muzikanti o sebe navzájom myslia, podriadila svoje pocity, záľuby a sklony príkazom dirigenta. Pod jeho vedením spolu vytvoria krásnu melódiu.

„Hudobník, ktorý chce, aby jeho nástroj bolo najviac počuť, je záhubou každého orchestra.“ (Mickievicz)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„Beda tým, ktorí sú hrdinmi do pitia vína, a tým, ktorí sú udatnými mužmi miešať opojný nápoj.“ (Iz. 5, 22)

Dvaja chlapci vyrastali v rodine, kde otec bol notorický alkoholik. Keď dospeli, každý z nich sa rozhodol ísť svojou vlastnou cestou. Po rokoch robil jeden psychológ výskum o tom, ako vplýva alkoholizmus rodičov na deti. Vyhľadal aj týchto dvoch mužov. Jeden z nich bol presne taký, ako jeho otec – beznádejný alkoholik. Druhý – úplný abstinent. Psychológ sa spýtal prvého muža: „Prečo ste sa stali alkoholikom?“ Druhého sa spýtal : „Prečo ste sa stali abstinentom?“ Zaujímavé na tom je to, že obaja odpovedali úplne rovnako: „Viete, môj otec bol notorický alkoholik. Čo iné by ste čakali?“ Každý z nás je zodpovedný za svoj život. Od druhých – aj od svojich rodičov – si môžeme zobrať dobrý, ale aj zlý príklad. Nezabudnite však, všetko závisí od toho, ako sa v živote rozhodnete.

„Človek po sebe zanecháva svetlo alebo tieň.“ (Fontana)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11