„Posmievační mužovia rozdúchavajú mesto; ale múdri odvracajú hnev.“ (Prísl. 29,8)

Jeden muž si chcel kúpiť v novinovom stánku noviny. Aj keď sa pozdravil veľmi zdvorilo, predavač mu odpovedal nevľúdne a namrzene. Noviny mu strčil drzo pred nos. Zákazník vzal noviny a predavaovi zaželal príjemný víkend. Priateľ, ktorý ho čakal vonku a celú situáciu pozoroval, sa ho potom spýtal: „Vždy sa k tebe správa tak nezdvorilo?“

„Áno, nanešťastie áno.“

„A ty si voči nemu stále taký priateľský a milý?“

„Áno.“

„Prečo si k nemu taký zdvorilý, keď on je voči tebe taký neprívetivý?“

„Pretože nechcem, aby on rozhodoval o tom, ako sa ja budem správať.“

Častokrát zvykneme ľuďom hovoriť: „Ty si ma ale nahneval…!“ Ale aká je pravda? V skutočnosti ma nemôže nahnevať nikto. Len ja sám sa rozhodnem, či sa nahnevám, alebo sa nenahnevám.

Môj hnev závisí od toho, ako sa dokážem, alebo nedokážem ovládať.

„Ten, kto drží svoj hnev na uzde, víťazí nad svojím najväčším nepriateľom.“ (Latinské príslovie)

„Ale najprv musí byť evanjelium hlásané všetkým národom.“ (Mar. 13, 10)

Anglický kazateľ Richard Baxter žil v 17. storočí. Raz povedal, že káže s veľkým nadšením a veľmi oduševnene preto, že sa na seba pozerá ako na zomierajúceho človeka, ktorý slúži zomierajúcim. Vždy hovoril tak, akoby kázal svoje posledné kázanie a akoby jeho poslucháči počúvali svoje posledné posolstvo.

Tento človek mal celých päťdesiat rokov zvláštny režim. Každý pondelok a utorok sa sedem hodín venoval deťom zo svojej farnosti. Učil ich, radil im a vychovával ich. Nevynechal ani jedno jediné dieťa! Vždy v stredu šiel z domu a zaujímal sa o to, či vdovy, starí ľudia a chorí majú všetko, čo potrebujú. Zvyšok týždňa si pripravoval kázanie a písal knihy. Napísal ich celkom 160. Aký bol výsledok jeho služby? Mesto, v ktorom pracol, sa zmenilo. Predtým bolo známe zhýralosťou a nemorálnosťou, ale potom takmer každá domácnosť ctila Boha, čítala Bibliu a modlila sa. Baxterovo nadšenie a horlivosť priniesli svoje ovocie.

„Vyjdi, a vstúpi Boh; zomri sebe, a budeš žiť pre Boha.“ (Angelus Silesius)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12

 

„ale aby sme hovoriac pravdu v láske rástli v neho v každej veci, v neho, ktorý je hlavou,, Kristus,“ (Efež. 4,15)

Istý cudzinec prechádzal ulicou na sídlisku. Všimol si muža, ktorý sa vo dverách svojho domu trápil s práčkou. Domáci pán sa potešil. A tak sa obaja muži spolu pustili do „zápasu“ s týmto objemným zariadením.

Po niekoľkých minútach márnej námahy sa obaja zastavili a sklamane sa na seba pozreli. Vyzerali, akoby boli na pokraji úplného vyčerpania.

Napokon, keď si trochu oddýchli a chytili druhý dych, cudzinec povedal domácemu pánovi: „Túto mašinu dnu asi nikdy nedostaneme!“

„Čo? Dnu? Ja ju chcem odtiaľ dostať von!“ takmer skríkol domáci pán.

Ochota pomôcť je naozaj krásna vec. Občas sa však treba spýtať ako!

„Sú dve nerozumné veci: mlčať, keď treba hovoriť a hovoriť, keď treba mlčať.“ (Perzské príslovie)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12

„Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho najdeš.“ (Kaz. 11,1)

Istý muž rozprával príbeh o tom, že neďaleko zastávky, kde vystupoval na ceste do práce, bola skládka uhlia, ohradená vysokým plotom. Okolo prechádzala železničná trať. Každý deň po nej prešlo niekoľko nákladných vlakov. Tento muž si neraz všimol, že majiteľ dvora, kresťan, prehadzuje veľké kusy uhlia cez plot na rôzne miesta blízko trate. Bol to naozaj zvláštny zvyk, ktorý si nevedel vysvetliť. Jedného dňa sa preto spýtal toho muža, prečo to robí. Muž mu súcitným hlasom odpovedal: „Na druhej strane ulice býva chudobná staršia žena, o ktorej viem, že jej dôchodok nepostačuje na to, aby si kúpila toľko uhlia, koľko na zimu potrebuje. Napriek tomu sa snaží postarať sa o seba sama. Keď prejde vlak, žena sa vyberie popri trati a zbiera kusy uhlia, o ktorých si myslí, že vypadli z nákladných vagónov za lokomotívou. Už dobre nevidí a neuvedomuje si, že parné lokomotívy už dávno nahradili dieselové lokomotívy. Nechcem ju sklamať, preto vždy hodím niekoľko kusov uhlia cez plot, aby mala čo nájsť.“

Mať citlivé srdce pre potreby druhých je veľmi dôležité. Aby sme im však vedeli pomôcť, niekedy musíme byť naozaj vynaliezaví.

Láskavosť je jazyk, ktorý počuje aj hluchý a rozumie aj nemý.“ (Seneca)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12

„…daný mi je osteň do tela, anjel satanáš, aby mal pohlavkoval, aby som sa príliš nepovyšoval. Za to som trikrát prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, a povedal mi: Dosť ti je moja milosť. Lebo moja moc sa dokonáva v slabosti. Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala na mne moc Kristova.“ (2. Kor. 12, 7b.8.9)

Vo francúzskych Pyrenejách je miesto, akási kaplnka v prírode, kde ľudia prichádzajú, aby sa modlili za uzdravenie. Po druhej svetovej vojne sa tam objavil vojnový veterán, ktorý vo vojne prišiel o nohu.

Ako tak kríval po chodníku cestou do kaplnky, niekto povedal: „Pozrite na toho hlupáka! Azda si len nemyslí, že mu Boh vráti nohu!?“

Muž začul uštipačnú poznámku, otočil sa k tomuto človeku a povedal: „Nečakám, pravdaže, že mi Boh vráti nohu. Idem ho poprosiť, aby mi pomohol žiť bez nej!“

Na niektoré naše modlitby Pán Boh odpovedá aj takým spôsobom, že nám dá silu, aby sme danú situáciu zvládli. Len on predsa vie, čo je pre nás najlepšie.

 

„Človek bez modlitby je ako strom bez koreňov.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12