„Púšťaj svoj chlieb po vode, lebo po mnohých dňoch ho najdeš.“ (Kaz. 11,1)
Istý muž rozprával príbeh o tom, že neďaleko zastávky, kde vystupoval na ceste do práce, bola skládka uhlia, ohradená vysokým plotom. Okolo prechádzala železničná trať. Každý deň po nej prešlo niekoľko nákladných vlakov. Tento muž si neraz všimol, že majiteľ dvora, kresťan, prehadzuje veľké kusy uhlia cez plot na rôzne miesta blízko trate. Bol to naozaj zvláštny zvyk, ktorý si nevedel vysvetliť. Jedného dňa sa preto spýtal toho muža, prečo to robí. Muž mu súcitným hlasom odpovedal: „Na druhej strane ulice býva chudobná staršia žena, o ktorej viem, že jej dôchodok nepostačuje na to, aby si kúpila toľko uhlia, koľko na zimu potrebuje. Napriek tomu sa snaží postarať sa o seba sama. Keď prejde vlak, žena sa vyberie popri trati a zbiera kusy uhlia, o ktorých si myslí, že vypadli z nákladných vagónov za lokomotívou. Už dobre nevidí a neuvedomuje si, že parné lokomotívy už dávno nahradili dieselové lokomotívy. Nechcem ju sklamať, preto vždy hodím niekoľko kusov uhlia cez plot, aby mala čo nájsť.“
Mať citlivé srdce pre potreby druhých je veľmi dôležité. Aby sme im však vedeli pomôcť, niekedy musíme byť naozaj vynaliezaví.
Láskavosť je jazyk, ktorý počuje aj hluchý a rozumie aj nemý.“ (Seneca)
Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 12