„Povedal im: Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium všetkému stvoreniu.“ (Marek 16, 15)

11-ročný chlapec si obliekol teplé zimné šaty a povedal svojmu otcovi: Oci, som pripravený ! Jeho otec, ktorý bol kazateľom v miestnom kostole, sa ho pýta: „Pripravený na čo? “ „Oci, je čas vyjsť von a rozdávať naše kresťanské letáky. “ „Synu, vonku je veľmi zima a dáždivo. Dieťa vyzerá prekvapene reakciou svojho otca a hovorí: „Ale oci, ľudia by mali vedieť, kto je Boh, aj počas daždivých dní. „ „Synak, v tomto počasí nejdem von. “ Dieťa plné nádeje sa ho pýta: „Môžem ísť sám ? Prosím ocko! Jeho otec si myslel, že sa ďaleko nedostane, povedal:“Ok synak, môžeš ísť. Tu sú letáky, ale dávaj si pozor. „Ďakujem, oci! Dieťa je vonku a chystá sa vyraziť do ulíc svojho malého mesta. Rozdáva letáky takmer každému, koho stretne. Po dvoch hodinách prechádzky v daždi a zime si uvedomí, že mu zostáva už len jeden leták. Zastaví sa na rohu ulice, aby počkal na ďalšieho okoloidúceho, ale ulice sú už prázdne. Hlboko odhodlaný odovzdať túto poslednú brožúru, ide pred dvere prvého domu, a pred ním zvonček. Zvonček zazvoní niekoľkokrát, no nikto neotvorí dvere. Keď sa chlapec konečne rozhodne odísť, aj tak si to rozmyslí a vráti sa späť. Tentokrát nielen zazvoní na zvonček, ale začne klopať na dvere kolenami. Konečne sa dvere otvárajú. Objaví sa  dospelá žena. Jemným hlasom a smutným pohľadom sa ho pýta: »Čo pre teba môžem urobiť, drahé dieťa? So žiariacimi očami a sladkým úsmevom dieťa odpovie: »Madam, prepáčte, že vás ruším, ale chcel som vám len povedať, že Boh vás miluje a tiež vám chcem dať poslednú brožúrku, ktorá hovorí, ako veľmi vás Boh naozaj miluje. “ Chlapec jej dal brožúrku a odišiel. „Ďakujem ti synček, Boh ti žehnaj! “ Nasledujúce nedeľné ráno sa pred nedeľnou bohoslužbou kázateľ pýta. „Je v kostole niekto, kto má svedectvo a chcel by sa podeliť so všetkými zúčastnenými? “ Dáma z posledného radu vynikne. Jej hlas je jemný a milý, oči jej žiaria zvláštnou žiarou: „Nikto ma tu nepozná. Nikdy predtým som tu nebola. Do minulého týždňa som nemala záujem o Boha a nežila som ako kresťan, aj keď som sa narodila do kresťanskej rodiny. Pred nejakým časom zomrel môj manžel, nechal ma samú a beznádejnú. Minulý týždeň, v deň, keď bol taký chladný a upršaný, moje srdce bolo zlomené, v nezvratnom zúfalstve žiť ďalej som chcela spáchať samovraždu ! V ten deň som sa cítila, akoby som prišla na koniec mojej životnej cesty. Chytila som stoličku a lano a prešiela som ku stropu domu. Po tom, ako som sa postavila na stoličku, som si uviazala uzol a dala si lano okolo krku. Práve keď som sa chystala vykopnúť stoličku, počula som zvonček a potom mi na dvere búchalo silné buchnutie. Myslela som si, že chvíľku počkám, kým tento návštevník odíde. “ Čakala som a čakala, ale údery sú stále silnejšie. Vybuchovalo mi to tak nahlas v ušiach, že som to už nemohla ignorovať. Zaujímalo ma, kto by to mohol byť? Nikto sa nikdy nepriblíži k mojim dverám a nikto ma nepríde navštíviť! Uvoľnila som si šnúru okolo krku a šla som k dverám. Keď som otvorila, neverila som vlastným očiam! Malé dieťa s tvárou anjela bolo pred mojimi dverami. Jeho pohľad áno jeho pohľad oh! Neviem ťa opísať! A slová, ktoré vyšli z jeho úst, boli ako ústa anjela! Opäť dali môjmu chladnému a sklamanému srdcu nádej. S milučikím sladkým hlasom mi povedal: Madam, prišiel som vám len povedať, že Boh vás miluje. Keď bol „malý anjelik“ preč, zatvorila som dvere a prečítala som každé slovo napísanej správy. Moje srdce buchá nevysvetliteľnou radosťou! Už nepotrebujem lano a stoličku. Ako môžete vidieť… Teraz som šťastná dcéra kráľa kráľov, Pána Ježiša.
Ďakujem Pánovi, že mi poslal tohto „malého Božieho anjela“, ktorý prišiel práve včas. Vlastne nie len preto, aby som zachránila tento život, ale aby ma zachránila pred večnými problémami, ktorými by som musela prejsť v pekle. Všetci v kostole plakali. Vzlykajúci kazateľ zostúpil z pódia, šiel na prvú lavičku a vzal svojho drahého syna do náručia Nenechávajte túto správu sebeckou! Pamätajme si! Božie evanjelium môže niečo zmeniť v niekomu živote, preto sa nehanbite šíriť ho! Boh vám všetkým žehnaj.

Amen!

Rušňovodič

„Či mám azda záľubu v smrti bezbožného, hovorí Pán Hospodin, či azda nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ezech. 18, 23)

Asi 60-ročný muž bol zúfalý. V zamestnaní ani v rodine sa mu už dlhší čas nedarilo. Bol v koncoch. Chcel si vziať život. Jedného dňa sa ráno o piatej vybral do lesa. Presne vedel, na ktorom mieste sa hodí pod vlak. V lese sa však nečakane stretol so starším mužom, ktorý bol na prechádzke so svojím psom. Nemal v úmysle pustiť sa s ním do reči. Ale tomuto mužovi sa nedalo vyhnúť. „Čo robíte tak skoro v lese so svojím psom?“ spýtal sa. Starý pán sa zhlboka nadýchol a začal rozprávať: „Som rušňovodič na dôchodku. Vo svojom živote som zrazil piatich ľudí, ktorí sa hodili pod môj vlak. Niekedy mi to ešte aj teraz nedá spať. A tak radšej vstanem a idem na prechádzku, aby som sa upokojil.“ Asi tušíte, ako tento príbeh skončil.

Pre každého, kto už nevie, ako ďalej, existuje východisko. Boh pozná riešenie vášho problému.

„Nikto pre nás nie je taký nebezpečný, ako my sami.“ (Neznámy autor)

Zdroj: Kurzy pre život 2024

List

„Každú svoju starosť uhoďte na neho, lebo on sa stará o vás.“ (1. Pet. 5, 7)

Wilhelm Busch v jednej zo svojich kníh napísal:

Moja mama žila v Hulbene pri Urachu v Švábskych Alpách. Cez vojnu mi raz napísala: „Dnes v noci som sa zobudila o tretej. Myslela som na svoje deti, na vnúčatá a na vás v bombardovanej oblasti. Aj na Alžbetu v Kanade, od ktorej nemám žiadne správy. Zmocnila sa ma taká úzkosť, ako keby ma niekto hrdúsil železnými rukavicami. Nevydržala som to. Začala som na modliť: „Pane Ježišu, prihovor sa mi, prosím. Už to nevydržím. Nedokážem to uniesť.“ Potom som zasvietila lampu, vzala si Bibliu a otvorila ju. Prvé slová, ktoré som našla, boli: „Na neho uvaľte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará.“ List mojej mamy končil týmto krásnym vyznaním: „Potom som rýchlo všetky svoje starosti odovzdala svojmu Spasiteľovi, zhasla svetlo a spokojne zaspala.“ Zopakujem ešte raz: „Potom som všetky svoje starosti odovzdala svojmu Spasiteľovi, zhasla svetlo a spokojne zaspala.“ Keď sa staneme Božími deťmi, aj my môžeme takto žiť.

„Viera a modlitba – obe sú neviditeľné, ale robia nemožné možným.“ (Neznámy autor)

Zdroj: Poďme si čítať. Kurzy pre život 2024

Na Titaniku

„Nikto nemá väčšej lásky ako ten, čo svoj život kladie za svojich priateľov.“

Na palube Titaniku sa okrem významných osobností nachádzali aj dvaja najbohatší muži vtedajšej doby – Benjamín Guggenheim a Jacob Astor. Keďže loď bola považovaná za nepotopiteľnú, záchranných člnov bolo málo – zhruba pre tretinu pasažierov. Keď došlo k zrážke s ľadovcom, Guggenheim pomohol nastúpiť niekoľkým ženám a deťom a vrátil sa do kabíny. Jacob Astor cestoval spolu so svojou tehotnou manželkou Madelaine. Vracali sa zo svadobnej cesty. Chceli sa včas vrátiť do Ameriky, aby sa tu narodil ich potomok. Po zrážke s ľadovcom Jacob požiadal svoju ženu, aby si obliekla záchrannú vestu. Potom jej pomohol nastúpiť do člnu číslo 4. Požiadal druhého dôstojníka Charlesa Lightollera, aby mohol manželku vzhľadom na tehotenstvo sprevádzať, no ten to odmietol. A tak pomohol ešte niekoľkým ďalším ženám nastúpiť do člnu a vrátil sa na palubu. Títo muži boli takí bohatí, že mohli hľadať možnosť, ako uniknút, ale neurobili to.

„Boh posudzuje to, čo dávame, podľa toho, čo si nechávame.“ (George Muller)

Zdroj: Kurzy pre život 2024

Horolezec

„Kto sleduje, či fúka vietor, nebude siať, a kto hľadí na oblaky, nebude žať.“ (Kaz. 11, 4)

Keď mal horolezec Mark Joseph Inglis 23 rokov, vybral sa so svojím priateľom na expedíciu. Počas výstupu ich zastihlo mrazivé počasie a snehovú búrku. Na spiatočnej ceste sa preto skryli v ľadovej jaskyni. Ich kolegovia mali zlé predtuchy, preto začali pátraciu akciu. Po štrnástich dňoch svojich kamarátov objavili. Hoci boli extrémne vyčerpaní, stále boli pri zmysloch a schopní komunikovať. Previezli ich do nemocnice, kde však Marka nečakali pozitívne správy. Pre rozsiahle omrzliny mu lekári museli amputovať obidve nohy. Keď dostal umelé končatiny, začal trénovať cyklistiku. V cyklistike sa zdokonalil natoľko, že v roku 2000 zamieril na paraolymmpijské hry v Sydney, kde získal striebornú medailu. Medaila oživila jeho nádej splniť si aj ďalší sen – vystúpiť na najvyššiu horu sveta. Vďaka poctivému tréningu sa 15. mája 2006 stal prvým človekom na svete s dvojitou amputáciou, ktorý pokoril Mount Everest, a to napriek tomu, že si počas expedície jednu protézu zlomil.

„V živote máte vždy na výber z dvoch možností: Buď sa stanete pánom alebo obeťou okolností.“ (Neznámy autor)

Zdroj: SKK Kurzy pre život 2024