“ Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a každý, kto miluje, narodil sa z Boha a pozná Boha. Ten, kto nemiluje, nepozná Boha,  pretože  BOH  JE  LÁSKA.“  1.Jána 4,7-8

             Keď Albert Eistein s manželkou oslavovali zlaté výročie svadby, dostali od prítomných obvyklú otázku :

                         “ Čomu vďačíte za to, že vaše manželstvo bolo také úspešné ? “

             Eistein odpovedal: “  Po svadbe sme sa dohodli, že o všetkých veľkých a dôležitých veciach v rodine budem rozhodovať  ja  a moja manželka bude rozhodovať o tých menej dôležitých veciach.   Celých päťdesiat rokov  sme sa riadili týmto pravidlom.  Myslím si, že práve vďaka tomu bolo  – a stále aj je –  naše manželstvo šťastné. “  Potom sa s úsmevom pozrel na svoju manželku a dodal:    „Zvláštne na tom je však to,  že za  tých celých päťdesiat  rokov sme nemuseli  ani raz rozhodovať o niečom významnom a dôležitom !“

 „Navzájom sa podriaďujte v bázni pred Kristom. Ženy svojím mužom ako Pánovi, pretože muž je hlavou ženy, ako je aj  Kristus, Spasiteľ tela, hlavou  cirkvi.  Muži milujte svoje ženy tak, ako Kristus miloval cirkev a vydal za ňu seba samého … tak aj muži majú milovať svoje ženy ako svoje vlastné telá. Kto miluje svoju ženu, miluje samého seba. Veď nikdy nikto nemal svoje telo v nenávisti, ale živí ho a opatruje… preto človek zanechá otca i matku a pripúta sa  k svojej žene a tí dvaja budú jedným telom…. a tak i každý z vás bez výnimky nech  tak miluje svoju ženu ako seba. A žena nech prejavuje mužovi úctu.“  Efež. 5,21-33

“  Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť.  Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi. Ale ten, čo skúma srdcia, pozná umysel  Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.“ Rim.8,26-27.

Keď jeden večer prechádzal starý otec okolo izbičky svojej malej vnučky, spoza dverí začul, ako si malé dievčatko stále znova a znova zvláštnym úctivym hlasom opakuje abecedu.  Vošiel dnu a zvedavo sa spýtal: “ Čo to robíš? Kedy s tým už skončíš ?“  “ Modlím sa“, vysvetľovalo malé dievčatko starkému.  “ Dnes večer akosi nemôžem nájsť tie správne slová, tak opakujem všetky písmenká abecedy, Boh si ich za mňa poskladá do modlitby, pretože on určite vie, na čo myslím a čo mu chcem povedať.“

Pri našich modlitbách Bohu nejde – o aritmetiku, pretože nezáleží na tom, aký veľký počet ich je

– ani o rétoriku, pretože nezáleží na tom, aké sú výrečné

– ani o geometriu, pretože vôbec nezáleťí na tom, aké sú dlhé

– ani o hudbu, pretože nezáleží na tom, akým hlasom ich vyslovujeme

– ani o logiku, pretože nezáleží na tom, koľko rozumných argumentov uvedieme

– a vôbec nejde ani o slovosled a spôsob, akým svoje myšlienky usporiadame.

Na čom Bohu pri našich modlitbách najviac záleží –  je  v r ú c n o s ť  nášho ducha. Len to má uňho veľkú cenu.

“ Keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci. Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach a na rohoch námestí, aby urobili na ľudí dojem. Amen, hovrím vám: Už majú svoju odmenu. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí. Pri modlitbách nehovorte priveľa ako pohania, keď si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich teda! Veď váš Otec vie, čo potrebujete, skôr ako ho prosíte.  Vy sa  teda modlite takto:  OTČE NÁŠ, ktorý si na nebesiach … “  Mat. 6, 5-15

V každom náboženstve ľudia niečo uctievajú – svätyne, mestá a dokonca aj ľudí.

Bozkávajú svätú zem, napínajú uši, aby začuli slabiky z úst  svätých mužov, ponárajú sa do svätej vody. Sú to hmotné, hmatateľné sväté  predmety, ktoré môžu vidieť, uctievať, cítiť. V biblickej knihe Genesis  však nebola za svätú označená ako prvá  – nejaká vec, nejaký kopec, svätyňa nalebo iné miesto  –  ale   č a s o v ý  úsek –  s i e d m y   d e ň !  “ A  Boh požehnal  siedmy deň a posvätil ho.“ /Gen. 2,3/ Slovo posvätil je preložené z hebrejského qadosh , čo znamená  “ oddeliť pre svätý účel“.  A Hoci sa stvorenie týkalo neba, zeme, vtákov, mora a zemskej zvere, všetkých tých vecí v priestore –  bol to  ČAS – a NIE  PRIESTOR  , ktorý sám Boh prehlásil za požehnaný a svätý na  p r v o m   mieste!  Toto jednanie dáva zmysel , vedľa priestoru je totiž čas rozmerom,  v ktorom Božie stvorenie – nebo, zem, vtáctvo, more a pozemská zver – existuje.

       Keby Boh posvätil jedno špecifické miesto, nebolo by ľahko dostupné pre všetkých ľudí. Museli by cestovať, aby mohli oslavovať Boha.  Ale čas – p r i ch á d z a     k    n á m ,  miesto toho aby sme my chodili za ním. Jedenkrát za týždeň , rýchlosťou viac ako tisíc míl za hodinu / čo je rýchlosť, ktorou sa zem otáča okolo svojej osi/, obehne sobota zemeguľu.   Prichádza pri jednom západe slnka, odchádza pri nasledujúcom – a siedmy deň  obmyje každý týždeň našu planétu ako obrovská očistná vlna.

          Včera som stretla   v i e r u  –

          dívala sa na mňa s náručou otvorenou dokorán.  S bolestným úsmevom.

          Z krvavých rán život pre všetkých vytekal.

          Kríž vrhal matný tieň , noc obete a pokory vystriedal deň

          a On tam tichý, sám víťazil ako Kráľ.

 

          Včera som stretla  l á s k u –

          žiarivú slávu anjelov vymenil za bolesť.

          Zo sveta svetla tisíc sviec priniesol pravdu, silu slov.

          On  Počiatok a  Koniec.  Poraziť prišiel hada, zlo a lesť.

          Bol tu a predsa mnohí v šialenstve slepcov mu hodili na plecia týrané výsmechu plášť.

           V ten večer plakalo nebo ako tichý dážď.

           V anjelskom súcite ochladiť ranami  biča telo strápené.

 

          Včera som stretla  n á d e j  –

          keď srdce roztrhané pod ťarchou bôľov krvácalo.

          Niečo tak čisté,  Otcom dané.

         Vo vekoch ľudskej tragédie videl

         v obeti svojej  návrat domov .

/Spoveď duše, Ľ.Priecelová/

Keď sa cez Ameriku stavala železnica,  mala viesť ponad jeden obrovský kaňon na západe krajiny. V tomto mieste postavili most, ktorý mal spojiť St.Louis a Kaliforniu. Pred jej dokončením chcel hlavný stavebný inžinier otestovať nosnosť mosta. Zaťažil ho vlakom s ťažkými vozňami naplnenými nákladom, ktorého hmotnosť dvojnásobne prekračovala predpísanú nosnosť mosta. Súpravu zastavili v strede mosta, kde mala zostať celý deň. Jeden z robotníkov sa neveriacky opýtal. “ To chcete, aby sa most zrútil?“  „Práve naopak, chcem dokázať, že ten most je nezničiteľný“, odpovedal inžinier.

Podobne aj  pokušenie dokazuje našu silu obstáť pod tlakom okolností.

„Blahoslavený muž, ktorý odolá v skúške , lebo keď sa osvedčí, príjme veniec života, ktorý Pán zasľúbil tým, čo ho milujú.“ /Jak.1,12/

„Byť pokúšaný nie je hriech.Najsilnejšie útoky sa vedú proti najmocnejším pevnostiam.“ / D.L.Moody/