Ty si mojou skrýšou, zachováš ma od súženia. Žalm 32,7

Silný prenikavý hlas amerického bučiaka je niekedy počuť až na vzdialenosť 5 kilometrov. Tomuto príbuznému volavky sa často hovorí ,,hromová pumpa,, pretože jeho ozvenovitý hlas sa podobá zvuku staromódnej pumpy. Bučiak sa často opisuje ako plachý. Nie je to však pravda, pretože jeho prirodzeným zvykom je pohotovo čeliť blížiacemu sa človeku. Keď sa vyprovokuje, kráča pomaly, ale rozvážne smerom k votrelcovi, naťahujúc svoj dlhý úzky zobák. Ďobnutie týmto zobákom môže spôsobiť veľmi bolestivú ranu. Preto niet sa čo diviť, že tento vták má len málo prirodzených nepriateľov.

Fascinujúcou vlastnosťou amerického bučiaka, ktorou sa môže chváliť len málo vtákov, je páperové perie. Je to zvláštne perie, ktoré sa nikdy nevymieňa, ale rastie nepretržite na dvoch miestach jeho tela – na hrudi a na chrbte. Pritom ako rastie, končeky páperového peria sa sústavne strapkajú na páper, ktorý pokryje ostatné perie. Po jedle bučiak vtiera svoju hlavu do zhluku páperového peria, až kým nevyzerá ako by bol posypaný múkou. Tento páper si bučiak ponechá, aby vpil špinu a mastnotu, a potom si ho vyčeše zvláštnym hrebeňom na jednom zo svojich prostredných prstov. Perie sa stáva odolným proti vode vďaka olejovitému sakrétu z ošpeciálnej žľazy, ktorá sa nachádza na konci chvosta.

Keďže bučiak veľmi dobre splýva s trávou a slamou v močiaroch, v ktorých žije, jeho typickou reakciou na nebezpečie je zmrazený postoj so zobákom smerujúcim k oblohe. Počas veterných dní bučiak kolíše svoje telo, ako by bol hromadou rákosia vo vánku.

Tak, ako sa bučiak v prípade nebezpečenstva prispôsobí okoliu, aby vyzera ako jeho súčasť, aj kresťan môže v čase nebezpečenstva utiecť ku Kristovi a skryť sa v ňom ako vo svojom Spasiteľovi. Za takých okolností môže Božie dieťa zostať v istote, že u neho je isté, až kým nebezpečenstvo nepominie. Nemusí sa snažiť vyriešiť problémy sám, ale môže spoliehať na Ježiša, že zariadi všetko potrebné.

Múdri sú robiť zlé a robiť dobré nevedia.  Jeremiáš 4,22

Medozvestka krikľavá je vták, ktorý dostal svoje pomenovanie podľa toho, že privádza zvieratá a ľudí k včelím hniezdam. Keď tento vták nájde takéto hniezdo ide a hľadá niekoho dostatočne silného, aby ho roztvoril. Zvyčajne je to jazvec mediar, člen čeľade lasicovitých, ktorý má rád med a má silné drápy, aby otvoril hniezdo pre seba aj pre medozvestku. Keď medozvestka  medozvestka nemôže nájsť jazveca, snaží sa k zdroju medu priviesť iné zviera, ako je pavián alebo dokonca človeka.

Ako chlapec som si vždy myslel, že medozvestka je úžasný vták, ale keď som sa o ňom dozvedel viac, obľuboval som si ho stále menej a menej. V podstate teraz mi pripadá ako dosť odporné stvorenie.

Myslel som si, že medozvestka má rada med a vždy potrebuje, aby jej niekto pomohol sa k nemu dostať. Avšak ako sa zdá, nemá rada med, ale vosk. A to, po čom naozaj ide sú včelie mláďatá , ktoré zo záľubou požiera.

Medozvestka patrí do čeľade ďatľovitých. Ďatle požierajú červy a včelie mláďatá vyzerajú presne ako červy. A tak som tomuto zvyku porozumel, i keď sa mi veľmi nepáčil. V podstate medozvestka sa mi znepáčila kvôli niečomu inému. Matka medozvestka kladie vajíčka do hniezd ďatľov, ktorý sú jej príbuzní. Keď sa vyliahne mláďa medozvestky, má na svojom zobáku dva ostré háky. Používa ich na to, aby zabila ostatné mláďatá v hniezde, a tak dostala plnú pozornosť jej adoptívnych rodičov. Títo cudzí rodičia však naďalej drú ako otroci a prinášajú potravu svojmu nezvanému hosťovi, aby rástol.

Aj keď viem, že to čo medozvestka robí je pre ňu prirodzené, vôbec sa mi to nepáči. Ale často , keď niekto robí to, čo sa nám nepáči, naša neľubosť dopadne na človeka rovnako ako na jeho nesprávny skutok. Toto však nie je Ježišov spôsob. On nás má rád, aj keď hrešíme.

Nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu ( Božiemu ), lebo je napísané:  Mne patrí pomsta, ja odplatím; Rim 12,19

Jedného dňa v roku 1910 dokríval do jedného ranča vlk. V pasci prišiel o jeden zo svojich prstov a zdalo sa, že hľadá ľudskú pomoc. Avšak namiesto pomoci bol privítaný zdvihnutou puškou a musel ujsť. Od tohto dňa až do jeho smrti v roku 1925 starý dakotský trojprsťák viedol vojnu proti Harding County v južnej Dakote.

Trojprsťák, ktorý meral 165 centimetrov a vážil 34 kilogramov strávil svoje zvyšné roky zabíjaním rančerových stád. Počas trojmesačného obdobia vyhubili ovce, dobytok a kone v hodnote 6700 dolárov.

Starý trojprsťák dokázal, že je inteligentejší, než profesionálny lovci vlkov, ktorí ho prenasledovali. Viedol jazdcov dole úžľabinami, ktoré boli príliš úzke pre kone a cez polia plné vakomyší gofer s norami, do ktorých kone ľahko vhupli. Raz sa ukryl v telesnej dutine mŕtveho koňa. Starý vlk jedol len vlastnú čerstvo zabitú korisť, aby sa vyhol otrávenej návnade. Tiež bol zvlášť šikovný v preskakovaní pasci.

Nakoniec legendárneho vlka chytil do pasce federálny lovec vlkov tak, že zahrabal viacero pasí na kopci a potom popri nich nasadil šalviové kríky. Nasledujúci deň trojprsťák, ktorý bol zvedavý na čerstvo rozrytú zem okolo kríkov stúpil do jednej z dvoch pascí a o niekoľko hodín zdochol. Tento vlk žil dvadsať rokov, čo je o desať viac než priemer a pätnásť rokov sa vyhýbal chyteniu.

Nemôže prisudzovať ľudské motívy zvieraťu, ako bol starý trojprsťák, ale sú prípady kedy zranené divé zvieratá hľadali pomoc u človeka. Stáva sa to zvlášť vtedy, keď zviera malo nejaké spojenie s priateľským človekom v čase keď bolo mláďaťom. Keď trojprsťák bol odvrhnutý, dal sa na cestu pomsty. Je veľmi ľahké cítiť sa vyrovnane pri robení niečoho hrozného, keď s nami niekto zle zaobchádzal, ale nikdy nemôžme poznať dôvody pre takéto konanie. Pán Boh hovorí, že pomsta patrí jemu. Môžeme mu dôverovať a nechať to na neho.

Proste, a bude vám dané;  hľadajte a najdete; klepte, a otvorí sa vám.  Matúš 7,7

Čajky strieborné hniezdia v tesne nahustených kolóniách. Každý pár má teritórium, ktoré je malé, ale húževnato strážené. Keď sa vtáčatko zatúla mimo vlastného teritória do územia inej rodiny, jeho vlastníci mláďa napadnú, a buď ho pošlú domov alebo na mieste zabijú.

Jeden prirodovedec a fotograf, ktorý chcel zachytit fotografiu mladej čajky v určitom veku, navštívil kolóniu čajok. Keď našiel mláďa, ktoré sa hodilo jeho potrebám, opatrne označil hniezdo, vybral mladé vtáča a po odfotení ho vrátil späť do hniezda.  No jeho rodičia ho už odmietli prijať a boli by ho zabili, keby fotograf nepriskočil a nezachránil ho. Vzal ho domov a snažil sa ho kŕmiť, ale vtáča nejedlo. Potom mu dával potravu do hrdla, ale mláďa ju neudržalo. Jednoducho nechcelo jesť a ani sa o jedlo nezaujímalo.

Po niekoľkých hodinách pôstu vtáča do hladu zoslablo, ale stále nechcelo jesť. Prírodovedec sa teda v zúfalstve obrátil na literatúru o čajkách. A tam sa dočítal, že rodič nebude mláďatá kŕmiť, kým so svojími zobákmi nedosiahnu a nedotknú sa veľkej červenej škvrny na rodičovskom zobáku. V presvedčení že toto je dôvod, muž vzal červenú farbu a urobil škvrnu na svojom palci. Potom ju ukázal vtáčaťu. Mladá čajka sa pozrela jediným pohľadom na škvrnu, ďobla do nej koncom svojho zobáka, a potom ho otvorila pre všetko, čo tento muž do nej dokázal napchať.

Tak, ako fotograf chcel nakŕmiť mladú čajku, tak aj Ježíš chce dať nám duchovný pokrm, ktorý tak veľmi potrebujeme. On sa nesnaží ,,tlačiť nám ho do hrdla,, Vie, že to takto nebude fungovať. A tak sa trpezlivo snaží k nám dostať, kým to nepochopíme. Niekedy to trvá dlhý čas, kým pochopíme, o čo sa Ježiš snaží. Niekedy sa to zdá príliš dobré, než aby to bolo pravdivé. Ale akonáhle sa obrátime vo viere ku krížu, Ježiš je tam, aby nám dal všetok duchovný pokrm, ktorý dokážeme prijať.