Záchranca

„Preto ty prepáš svoje bedrá a vstanúc budeš im hovoriť všetko, čo ti ja prikážem. Nedes sa ich, aby som ťa nepredesil pred nimi. A ja, hľa, dal som ťa dnes za ohradené mesto a za železný stĺp a za medené múry proti celej zemi, proti kráľom Judska, proti jeho kniežatám, proti jeho kňazom a proti ľudu zeme. A budú bojovať proti tebe, ale ťa nepremôžu, lebo ja som s tebou, hovorí Hospodin, aby som ťa vytrhol.“ (Jer. 1,17-19)

Johan Hendrik Weidner sa v roku 1940 ocitol na začiatku obdobia strachu a smrti. Keď krátko po príchode do Lyonu uvidel bezmocných Židov v internačných táboroch, svedomie mu hovorilo, že by mal týmto ľuďom pomôcť. Že bude kvôli tomu musieť riskovať vlastný život, v jeho rozhodovaní nehralo žiadnu úlohu. Vytvoril tajnú cestu, ktorou prepašoval stovky Židov cez hranice okupovaného územia do bezpečia. Štyri roky trvajúca nočná mora, v ktorej Johan žil od roku 1940 do roku 1944, sa mnohých môže zdať ako príliš vysoká cena. V Cruseilles ho brutálne bili, v Lyone mučili, v Toulou ho dokonca chceli popraviť. Všetky strasti súvisiace s pomocou blížnym v ohrození života prijímal ako súčasť svojho údelu.

„Dobro musí vždy prekonávať prekážky. Len veľmi málo ľudí na svete, ktorí vykonali pre druhých niečo veľké, nemali problémy. Väčšinou museli prekonávať množstvo útrap,“ povedal.

Láska je ľudská odvaha byť pri tom druhom, aj keby to malo bolieť. (Anonym)

Zdroj: Kurzy pre život

Vzdelaný sedliakov syn

„Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky.“ (Prísl. 3,6)

„Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte! Verte jeho prorokom a šťastne sa vám povedie.“ (2. Kráľ. 20,20)

Bohatý sedliak mal syna, ktorého poslal na univerzitu, aby študoval poľnohospodárstvo. Po rokoch sa syn vráti domov plný nápadov, ktoré túžil vyskúšať na rodinnom hospodárstve. Jeho nadšenie nepoznalo hraníc, keď sa dozvedel, že otec mu chce prenechať grunt. „S mamkou máme niečo našetrené a radi by sme si odpočinuli,“ začal debatu so synom otec. „Vždy sme chceli cestovať, vidieť svet, a tak sme si kúpili lístok na ročnú plavbu okolo sveta. Odchádzame zajtra a statok budeš mať na starosti ty.“ Keď syn v škole premýšľal, ako bude zavádzať svoje znalosti do praxe, dúfal, že by mu otec mohol vyčleniť políčko alebo dve – ale že dostane k dispozícii celý statok, o tom sa mu ani nesnívalo. Otec mal len jednu podmienku: „Bol by som rád, keby si sa po celý ten rok držal mojich pokynov. Pokojne si rob pôdne testy, študuj terén a ostatné veci, ktoré si sa naučil na univerzite. Ale tento jeden rok chcem, aby si statok spravoval podľa pokynov, ktoré ti zanechám. Ak urobíš všetko, ako si želám, o rok statok prepíšem na teba a ty na ňom budeš môcť hospodáriť podľa svojej vôle.“ Syn súhlasil. Rodičia odišli a on začal pracovať na poliach podľa otcových pokynov. Popritom robil pôdne testy a analyzoval celé hospodárstvo podľa postupov, ktoré sa naučil na univerzite. Výsledky naňho spravili dojem. Otec hospodáril veľmi dobre aj bez vzdelania. Tam, kde analýza odporúčala miesto na kukuricu, otec zasial kukuricu. Testy potvrdzovali aj správne umiestnenie ďateliny. Obrábanie polí, kyprenie, hnojenie, podľa otcových odporúčaní – všetko bolo v súlade s najnovšími poznatkami poľnohospodárskej vedy. S výnimkou jediného hektára. Otec v pokynoch určil, že na ňom by mal syn zasadiť sójové bôby. Pôdna analýza však silne vyznievala v prospech pšenice – na sóju bola pôda nevhodná. V jej blízkosti tiekol potok a nepotrebovala osobitné zavlažovanie. Nakoniec sa syn rozhodol zasiať tam pšenicu. Mesiace ubiehali, rok sa stretol s rokom a rodičia sa vrátili domov. Otec prechádzal so synom celý statok a ten mu s hrdosťou ukazoval výsledky žatvy.

„Dodržal si moje pokyny?“ spýtal sa otec.

„Dodržal,“ odpovedal syn. „Presne, ako si napísal.“

Lenže keď prišli k poľu pri potoku, otec zarazil: „Zdá sa mi, že som napísal, aby si tu vysial sójové bôby.“

„To je pravda,“ odpovedal syn, „ale sójové bôby by tu vôbec nerástli. Analyzoval som pôdne vzorky a ideálne sa sem hodila pšenica. A úroda bola vynikajúca. Sójové bôby by tu splesniveli. Vo všetkom ostatnom som však bodky dodržal tvoje pokyny.“

„Moje pokyny si nedodržal vôbec,“ smutne poznamenal otec na synove slová. „O statok si sa staral od začiatku do konca podľa svojej vôle. Stalo sa len, že tvoje rozhodnutia boli väčšinou v súlade s mojimi pokynmi. Okrem tohto hektára. Sójové bôby mi mali ukázať, či si ochotný uprednostniť moju vôľu pred svojím názorom. Ako vidím, nie si.“ A syn rodinný statok nezdedil.

Zdroj: Moderné podobenstvá Morris L. Venden

Dvakrát je už priveľa!

„Bezbožník si nadobúda falošného zárobku, ale ten, kto seje spravedlivosť, vernej mzdy istej.“ (Prísl. 11,18)

Nazlostený zamestnanec kráča smerom k pokladničnému okienku a ukazuje pokladníkovi obálku s výplatou. Vyberie peniaze a pomaly prepočítava celú sumu. Potom sa pozrie pokladníkovi do očí a povie: „Je tu o 200 korún menej!“ Pokladník vezme obálku a odíde kúsok ďalej. Z obálky vyberie výplatnú pásku, aby skontroloval uvedenú sumu. So širokým úsmevom na tvári sa vracia späť k okienku a vysvetľuje: „Minulý týždeň sme vám omylom vyplatili o 200 korún viac. Nemáte dôvod sťažovať sa.“ „Chápem, že každý sa môže sem-tam zmýliť. Jeden omyl viem prepáčiť,“ odpovedá nahnevaný zamestnanec, „ale dva razy za sebou, to je priveľa, nezdá sa vám!?“ Keď sa pomýli niekto v náš prospech, potom sa nám to nezdá až taká chyba. Horšie je to naopak….

„Človek musí byť dosť odvážny, aby si priznal chybu, dosť šikovný, aby sa z nej poučil, a dosť silný, aby ju napravil.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13

Správny moment

„Teda hľaďte, jako by ste sa správne chovali, nie ako nemúdri, ale jako múdri, vykupujúc si čas, lebo dni sú zlé.“ ( Ef. 5,15-16)

Môj otec pracoval vo veľkej továrni – oceliarni, kde sa vyrábali oceľové potrubia. Občas ma vzal so sebou do práce. Pamätám si, že som celé hodiny vydržal stáť pri jednom z obrovských strojov a sledovať, ako pracuje. Najprv stroj odsekol kus žeravého kovu, vtiahol ho dnu a začal krútiť ako v obrovskej odstredivke. Odstredivá sila tlačila na mäkký kov po stenách formy. Vďaka nej sa sformovala krásna oceľová rúra, ktorá nemusela byť nikde spájaná a nemala na sebe nijaký kaz. Neraz som sa muža, ktorý pri tomto stroji pracoval, spýtal: „Čo je pri tomto postupe najdôležitejšie?“ Viem, že mi odpovedal vždy to isté: „Teplota kovu. Keby bol kov príliš horúci, pri odstreďovaní by sa roztrhol na kusy; keby bol príliš studený, neroztiahol by sa tak, ako sa má. Veľmi dôležité je vystihnúť správny okamih. Ak sa ti to nepodarí, nevyrobíš dobrú rúru.“ Robiť správne veci v správny čas je veľmi dôležité. Každá príležitosť urobiť práve teraz niečo dobré je jedinečná a nikdy sa nevráti. Dôležité rozhodnutia, ktoré urobíš v istom okamihu, môžu úplne zmeniť celý tvoj život. Ak však nevystihneš pravý okamih, môžeš si to na celý život pobabrať!

„Každá sekunda má pre teba cenu večnosti. Neplztvaj svojím časom. (O. F. Babler)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13

Čajka a hus

„Povážte vrany, že nesejú ani nežnú, ktoré nemajú komory ani stodoly, a Boh ich živí. A o koľko drahší ste vy nad vtákov! (Luk. 12,24)

Čajka je obľúbeným objektom fotografovania pre mnohých turistov, ktorí trávia dovolenku pri mori. Je to celkom pochopiteľné, pretože čajka určitým spôsobom symbolizuje slobodu. Keď letí sama, stačí niekoľko mávnutí silnými krídlami a už sa vznáša vysoko nad hradinou. A potom sa majestátnym krúživým pohybom vrhá dolu. Keď je v kŕdli a zbadá potravu, jej majestátnosť sa stráca, pretože sa správa veľmi bezohľadne a kruto. Zdá sa, akoby sa nevedela o nich podeliť a vôbec nemala zmysel pre ohľaduplnosť. Keď chce čajka niečo získať, je závistlivá a neľútostná. Keby sa zmocnila potravy a nemohla by odletieť, bola by odsúdená na smrť. Tie ostatné v kŕdli by sa do nej zárivo pustili svojimi zobákmi a krídlami. Keby sme hľadali vtáka, z ktorého by sme si mohli vziať lepší príklad, určite by to mohla byť napríklad divá hus. Na oblohe ju spoznáte podľa toho, že pri lete v kŕdli husi vytvárajú písmeno V. Let v takejto zostave im umožňuje letieť ľahšie a rýchlejšie. Najťažšie to má hus, ktorá letí ako prvá, pretože musí prekonávať odpor vzduchu. Preto sa husi vždy po niekoľkých minútach striedajú. Najľahšie sa letí na dvoch posledných miestach tohto útvaru. Tieto miesta preto silné husi prenechávajú mladým, slabým alebo starým vtákom. Je tiež pravdepodobné, že neprestajné gáganie pôsobí povzbudzujúco na slabšie husi. Čajka nás učí oddeliť sa a letieť samostatne, divé husi nás učia, že sa dá lietať aj spolu (často je to aj ľahšie). Niekedy je to naozaj tak, že keď sa dáme dokopy, „doletíme“ ďalej, ako keď letí každý sám.

„Aby ľudia vytvorili spoločenstvo, musia sa naučiť zaujímať sa jeden o druhého.“ (Eugene Peterson)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13

„Všetko som vám ukázal, že tak pracujúc treba sa nám zaujímať slabých a pamätať na slová Pána Ježiša, lebo on povedal: Blahoslavenejšie je dávať ako brať.“ (Skut. 20,35)