Viera verzus strach

Návod, ako zastaviť strach s poukázaním na dôležitosť viery, je uvedený v príbehu o rozbúrenom Galilejskom mori, ktoré je približne 20 km dlhé a 13 km široké. Z času na čas tu fúka urputný vietor, ktorý náhle premení pokojnú hladinu na rozbúrené a divoké vlnobitie. Keď Ježišovi učeníci plávali po mori pokrytom žiarou hviezd, vial mierny vietor. Zrazu sa na oblohe objavili siročierne mraky. Vietor postupne vytváral rozbúrené vlny, ktoré začali narážať do lode. Matúšovo evanjelium to opisuje nasledovne: „Loď bola vzdialená od brehu už mnoho stadií a zmietali ňou vlny, pretože vietor fúkal proti nim. Počas štvrtej nočnej stráže prišiek k nim Ježiš, kráčajúc po mori.“ (Mat. 14, 24. 25) Štvrtá nočná stráž je medzi treťou a šiestou ráno. Odplavili sa v podvečer. More by preplávali za dve alebo tri hodiny, ale s vetrom a vlnami bojovali dlhých osem hodín. Vietor zjavne fúkal proti nim a nedokázali sa pohnúť z miesta. Unavení, uťahaní a vyčerpaní si začali myslieť, že už dlhšie nevydržia. Opustili ich sily. Občas v živote nastanú chvíle, keď úporne zápasíme. Naokolo zúria búrky a boj nás vyčerpáva natoľko, že začneme pochybovať o tom, či má zmysel zápasiť ďalej. Je tu však dobrá správa. Kde bol Ježiš počas tejto udalosti? Čo robil v čase ich nepríjemného zápasu? Modlil sa za nich. Prosil Otca, aby im dal viac viery, sily na prekonanie búrky a odvahy pokračovať ďalej v ceste. Ježiš vedel niečo, čo učeníci nevedeli: blížil sa čas ukrižovania a búrka, ktorou prechádzali, im posilní vieru pred udalosťami veľkonočného týždňa. V búrkach života, ktorým každodenne čelíme, nás Ježiš pripravuje na závažnejšie krízy v budúcnosti.

Učeníci videli búrku. Ježiš videl učeníkov. Oči učeníkov sa upreli na vlny, Ježišove oči hľadeli na mužov v člne. Učeníkom pripadalo, že sa všetko vymklo kontrole, ale zabudli, že Ježiš mal všetko pod kontrolou. Uprostred búrok života sa Kristove oči upierajú na nás. Aj keď buráca hrom a blížia sa vysoké vlny, má moc nás zachrániť. V temnote je svetlom života. Vo veršoch 25 a 26 Písmo hovorí: „Počas štvrtej nočnej stráže prišiel k nim Ježiš, kráčajúc po mori. Keď ho učeníci videli kráčať po mori, prestrašení hovorili: To je prízrak! A od strachu kričali.“ Grécke slovo vo verši 26 je významovo nesmierne silné. Presnejšie sa dá preložiť ako „vydesení, zdesení“. A v tom je problém. Učeníci sa báli toho, čo nepoznali. Videli niečo, čo považovali za prízrak. Viera v zlých duchov bola v Palestíne prvého storočia bežná. Predstavy o duchoch, démonoch a prízrakoch boli veľmi rozšírené. Učeníci s Ježišom strávili niekoľko rokov, ale počas búrky im obavy obmedzili schopnosť myslieť racionálne. To, čo nepoznáme, často vyvoláva strach a problém je, že niekedy sa najhoršie obavy stanú skutočnosťou. Niekto povie: „Nič si z toho nerob. Všetko bude v poriadku.“ No vieme, že nie vždy sa všetko stane tak, ako si prajeme a začneme sa pýtať „čo ak“: Čo ak mám rakovinu? Ako si poradím s tým, keď mi lekár povie, že musím okamžite začas s liečbou? Manžel neprišiel o piatej večer na večeru, už je sedem hodín a stále nezavolal. Čo ak mal nehodu? Podnik v ktorom pracujem, začal húfne prepúšťať zamestnancov. Čo ak ma vyhodia a nebudem mať na účty? Môj dospievajúci syn je na táborovom výlete. Už tri dni nezavolal. Čo ak sa stratil v horách?

Otázky „čo ak“ musia ustúpiť Kristovmu hlasu, ktorý uprostred rozbúreného mora, silného vetra a úplnej tmy volá: „Vzmužte sa! Ja som to! Nebojte sa!“ (verš 27) Všimli ste si, ako často Ježiš v evanjeliách hovorí „vzmužte sa“ alebo „nebojte sa“?

Ježiš je riešením veľkých obáv, ktoré nám odoberajú sily, radosť a zdravie. Keď zmeníme stredobod záujmu, viera nahradí strach. Strach je pocit a my svoje pocity nevieme vždy ovládať. Emócie prichádzajú a odchádzajú. Často nami výrazne zamávajú. Viera je postoj. Viera je dôvera v Boha ako v najlepšieho priateľa, ale aj presvedčenie, že nás miluje a nikdy nám neublíži.

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

 

Dvaja sluhovia

„Pokušenie, ktoré na vás doľahlo, je len ľudské. Boh je však verný, On nedopustí, aby ste boli pokúšaný nad svoje sily, ale s pokušením dá aj východisko, aby ste ho vládali zniesť.“ (1. Kor. 10,13)

Boli dvaja sluhovia, ktorým ich pán dal za úlohu, aby sa na druhý deň skoro ráno dostavili na určené miesto a vyniesli každý z nich vrece ryže na neďaleký kopec pre istého kupca. Keď tam ráno prišli, jednému z nich pán hovorí: „Ty
ponesieš iba pol vreca ryže, lebo kupec sa tu včera večer zastavil a pol vreca si už sám zobral.“ Tak sa obaja sluhovia vydali na cestu. Ten, ktorý niesol iba pol vreca, dorazil na kopec prvý, sadol si a netrpezlivo čakal na svojho kolegu. Keď ten dorazil, sotva vrece položil, už mu jeho spolusluha s nadšením hovorí: „Vieš čo, je to fantastické, ako Boh
vypočul moju modlitbu! Celú noc som sa modlil, aby som nemusel niesť celé vrece a videl si, čo sa ráno stalo. Pán vypočul moju modlitbu!“ Po chvíľke mlčania prehovorí ten druhý sluha a hovorí: „Aj ja som sa celú noc modlil. Pán vypočul aj moju modlitbu. Modlil som sa, aby mi dal silu uniesť celé vrece. A On mi ju dal!“

Možno i ty si myslíš, tak ako ja, že by náš Nebeský Pán mal odobrať či umenšiť niektoré pokušenia či skúšky, ktoré na mňa doliehajú. Čo keď je ale pre mňa lepšie, keď mi ich ponechá, no dá mi silu ich uniesť? Skúsme nechať na ŇOM, aby On rozhodol, čo je pre nás to najlepšie. On nedopustí viac, ako k čomu dá silu i uniesť. Nie je to úžasné? Prečo to robí? Lebo je verný. On dáva východisko z každej situácie, z každej skúšky či pokušenia.

Zdroj: Daniel Márföldi

Ako prekonať strach, obavy a úzkosť

„Radostné srdce je výborným liekom, ale zronený duch suší kosti.“ (Prísl. 17, 22)

„Lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som ťa pojal za tvoju pravicu, ktorý ti hovorím: Neboj sa, ja ti pomôžem!“ (Iz. 41, 13)

 

Ktosi kedysi povedal, že strach, obavy a úzkosť sú našimi najväčšími nepriateľmi. Nedávno som čítal zaujímavý príbeh o roľníkovi, ktorý sa jedného dňa vydal do Carihradu. Na ceste ho zastavila stará žena a poprosila o zvezenie. Posadil ju vedľa seba a ako tak išli, pozrel sa na ňu a spýtal sa: „Kto si?“ Starena odpovedala: „Som chorela.“ Vystrašený roľník prikázal starej žene vystúpiť a ísť pešo, ale ona ho sľubom, že v Carihrade nezabije viac ako päť ľudí, presvedčila, aby s ním mohla cestovať ďalej. Na potvrdenie sľubu mu podala dýku a povedala, že ide o jedinú zbraň, ktorá ju dokáže zabiť. Potom dodala: „Stretneme sa o dva dni. Ak poruším sľub, môžeš ma prebodnúť.“ V Carihrade na chorelu zomrelo 120 ľudí. Rozzúrený roľník preto začal starenu hľadať. Keď ju našiel, vytiahol darovanú dýku a chystal sa ju zabiť. Kričal: „Sľúbila si, že nazabiješ viac ako päť ľudí a zomrelo 120!“ Žena ho prerušila a povedala: „Ja som dohodu dodržala. Zabila som len päť ľudí. Ostatných zabil strach.“

Táto legenda je pravdivým podobenstvom o živote. Choroba zabije tisíce ľudí, ale tisícky ďalších zomierajú preto, že ich premôže strach. Keď sa pozeráme do budúcnosti s obavami a očakávame to najhoršie namiesto toho, aby sme hľadeli do budúcnosti s dôverou v to najlepšie, ochromí nás úzkosť a nepokoj. Od chvíle, keď sa narodíme až po deň smrti, strach často vrhá na náš život ponuré tiene. Strach drví dušu, rozkladá imunitný systém, oslabuje vôľu a v boji proti nepriateľovi z nás robí bezmocných. Dusí radosť a ničí sny.

Strach je silný pocit, ktorý je tesne spojený s úzkosťou a obavami. Vzniká ako reakcia na hrozbu, ťažkosti alebo nebezpečenstvo, ktoré sa zjavne nedajú odvrátiť. Jedna z vecí, ktorú odkryl COVID-19, je rýchlosť, s akou pandémia dokáže vyvolať strach v populácií. Ľudia sa začali báť, že každý, koho stretnú, má koronavírus a nakazí ich. Každé zakašlanie vyvolalo obavu, po každom kýchnutí sa im rozbúšilo srdce. Kládli si otázku: „Nemám vírus? Ak áno znamená to, že zomriem?“

Zdroj: Nádej v nepokojných časoch Mark A. Finley

Ak vás zaujal tento úryvok, celú knihu si môžete prečítať TU.

Záchranca

„Preto ty prepáš svoje bedrá a vstanúc budeš im hovoriť všetko, čo ti ja prikážem. Nedes sa ich, aby som ťa nepredesil pred nimi. A ja, hľa, dal som ťa dnes za ohradené mesto a za železný stĺp a za medené múry proti celej zemi, proti kráľom Judska, proti jeho kniežatám, proti jeho kňazom a proti ľudu zeme. A budú bojovať proti tebe, ale ťa nepremôžu, lebo ja som s tebou, hovorí Hospodin, aby som ťa vytrhol.“ (Jer. 1,17-19)

Johan Hendrik Weidner sa v roku 1940 ocitol na začiatku obdobia strachu a smrti. Keď krátko po príchode do Lyonu uvidel bezmocných Židov v internačných táboroch, svedomie mu hovorilo, že by mal týmto ľuďom pomôcť. Že bude kvôli tomu musieť riskovať vlastný život, v jeho rozhodovaní nehralo žiadnu úlohu. Vytvoril tajnú cestu, ktorou prepašoval stovky Židov cez hranice okupovaného územia do bezpečia. Štyri roky trvajúca nočná mora, v ktorej Johan žil od roku 1940 do roku 1944, sa mnohých môže zdať ako príliš vysoká cena. V Cruseilles ho brutálne bili, v Lyone mučili, v Toulou ho dokonca chceli popraviť. Všetky strasti súvisiace s pomocou blížnym v ohrození života prijímal ako súčasť svojho údelu.

„Dobro musí vždy prekonávať prekážky. Len veľmi málo ľudí na svete, ktorí vykonali pre druhých niečo veľké, nemali problémy. Väčšinou museli prekonávať množstvo útrap,“ povedal.

Láska je ľudská odvaha byť pri tom druhom, aj keby to malo bolieť. (Anonym)

Zdroj: Kurzy pre život

Vzdelaný sedliakov syn

„Na všetkých svojich cestách ho poznávaj a on sám ti urovná chodníky.“ (Prísl. 3,6)

„Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte! Verte jeho prorokom a šťastne sa vám povedie.“ (2. Kráľ. 20,20)

Bohatý sedliak mal syna, ktorého poslal na univerzitu, aby študoval poľnohospodárstvo. Po rokoch sa syn vráti domov plný nápadov, ktoré túžil vyskúšať na rodinnom hospodárstve. Jeho nadšenie nepoznalo hraníc, keď sa dozvedel, že otec mu chce prenechať grunt. „S mamkou máme niečo našetrené a radi by sme si odpočinuli,“ začal debatu so synom otec. „Vždy sme chceli cestovať, vidieť svet, a tak sme si kúpili lístok na ročnú plavbu okolo sveta. Odchádzame zajtra a statok budeš mať na starosti ty.“ Keď syn v škole premýšľal, ako bude zavádzať svoje znalosti do praxe, dúfal, že by mu otec mohol vyčleniť políčko alebo dve – ale že dostane k dispozícii celý statok, o tom sa mu ani nesnívalo. Otec mal len jednu podmienku: „Bol by som rád, keby si sa po celý ten rok držal mojich pokynov. Pokojne si rob pôdne testy, študuj terén a ostatné veci, ktoré si sa naučil na univerzite. Ale tento jeden rok chcem, aby si statok spravoval podľa pokynov, ktoré ti zanechám. Ak urobíš všetko, ako si želám, o rok statok prepíšem na teba a ty na ňom budeš môcť hospodáriť podľa svojej vôle.“ Syn súhlasil. Rodičia odišli a on začal pracovať na poliach podľa otcových pokynov. Popritom robil pôdne testy a analyzoval celé hospodárstvo podľa postupov, ktoré sa naučil na univerzite. Výsledky naňho spravili dojem. Otec hospodáril veľmi dobre aj bez vzdelania. Tam, kde analýza odporúčala miesto na kukuricu, otec zasial kukuricu. Testy potvrdzovali aj správne umiestnenie ďateliny. Obrábanie polí, kyprenie, hnojenie, podľa otcových odporúčaní – všetko bolo v súlade s najnovšími poznatkami poľnohospodárskej vedy. S výnimkou jediného hektára. Otec v pokynoch určil, že na ňom by mal syn zasadiť sójové bôby. Pôdna analýza však silne vyznievala v prospech pšenice – na sóju bola pôda nevhodná. V jej blízkosti tiekol potok a nepotrebovala osobitné zavlažovanie. Nakoniec sa syn rozhodol zasiať tam pšenicu. Mesiace ubiehali, rok sa stretol s rokom a rodičia sa vrátili domov. Otec prechádzal so synom celý statok a ten mu s hrdosťou ukazoval výsledky žatvy.

„Dodržal si moje pokyny?“ spýtal sa otec.

„Dodržal,“ odpovedal syn. „Presne, ako si napísal.“

Lenže keď prišli k poľu pri potoku, otec zarazil: „Zdá sa mi, že som napísal, aby si tu vysial sójové bôby.“

„To je pravda,“ odpovedal syn, „ale sójové bôby by tu vôbec nerástli. Analyzoval som pôdne vzorky a ideálne sa sem hodila pšenica. A úroda bola vynikajúca. Sójové bôby by tu splesniveli. Vo všetkom ostatnom som však bodky dodržal tvoje pokyny.“

„Moje pokyny si nedodržal vôbec,“ smutne poznamenal otec na synove slová. „O statok si sa staral od začiatku do konca podľa svojej vôle. Stalo sa len, že tvoje rozhodnutia boli väčšinou v súlade s mojimi pokynmi. Okrem tohto hektára. Sójové bôby mi mali ukázať, či si ochotný uprednostniť moju vôľu pred svojím názorom. Ako vidím, nie si.“ A syn rodinný statok nezdedil.

Zdroj: Moderné podobenstvá Morris L. Venden