Pred niekoľkými rokmi uvádzala televízia cirkusové predstavenie, ktoré vyvrcholilo drezúrou bengálskych tigrov. Cvičiteľ vošiel do klietky, kde bolo niekoľko tigrov, aby predviedol nacvičené čísla. Dvere za ním sa zamkli. Reflektory boli namierené na klietku, televízne kamery sa pohybovali v blízkosti a obecenstvo napäto sledovalo, ako šikovne cvičiteľ ovláda tigrov, ktorí ho na slovo poslúchali. Uprostred predstavenia sa však stalo to najhoršie, čo sa len mohlo – zhasli sa svetlá! Dvadsať alebo tridsať dlhých strašných sekúnd bol cvičiteľ uväznený s tigrami. V tme tigre videli jeho, ale on nevidel ich. Bič a malá kuchynská stolička by za týchto okolností boli len veľmi biednou ochranou pred týmito šelmami. Ale cvičiteľ prežil – a keď sa svetlá opäť rozsvietili, pokojne dokončil predstavenie.
Po skončení sa ho v interview pýtali, aké pocity sa ho zmocňovali, keď si uvedomoval, že tigre ho vidia, ale on ich nevidí. Priznal, že v prvých sekundách ho od strachu zamrazilo na chrbte, ale vzápätí si uvedomil, že tigre nevedia, že on ich nevidí. Povedal: „Kým sa svetlá rozsvietili, práskal som bičom a prihováral sa im ako zvyčajne, aby nezistili, že ich nevidím tak dobre, ako ony mňa.“
Táto príhoda je živým podobenstvom. V živote každého človeka sú situácie, keď máme strach. Sme akoby „potme v klietke s tigrami“. Niektorí sa musia takmer denne vyrovnávať s vnútornými problémami, ktoré ich môžu aj zničiť. Vtedy musíme pamätať na dve veci: