Istý muž sa vždy a kvôli všetkému dokázal trápiť. Bol to chronický pesimista. Jedného dňa ho stretli priatelia ako ide po meste a píska si. „Môže to byť náš priateľ? Nie, to určite nie je on…. Ale áno, je to on.“
Keď prišli k nemu a spýtali sa ho, čo sa stalo, že si píska, povedal im: „Platím si človeka, ktorý sa stará namiesto mňa.“
„To chceš povedať, že už nie si pesimista a že si nerobíš starosti?“
„Nie. Kedykoľvek mám sklon robiť si starosti, nechám ho, aby si ich robil namiesto mňa.“
„Koľko mu platíš?“
„Dvetisíc dolárov týždenne.“
„Fíha! Ako si to môžeš dovoliť?“
„Nemôžem si to dovoliť. Ale to je jeho starosť.“

Ježiš od ľudí nechcel, aby ho slepo nasledovali. Ani od nás to nechce. Praje si však, aby sme sa  ním nechali viesť.

Väčšina jednoduchých ľudí ho vtedy neprijala. Boli však medzi nimi výnimky, ktoré nám dodávajú odvahu a prinášajú inšpiráciu.  NIE VŠETCI ĽUDIA BOLI PRELIETAVÍ. Nie všetci patrili k tým, ktorí mu pri vchádzaní do Jeruzalema volali na slávu a o niekoľko dní neskôr kričali: “ Ukrižuj ho!“

+ Napríklad žena pri studni, ktorá túžila po niečom, čo by utíšilo nepokoj jej duše – prijala Ježiša ako Mesiáša a presvedčila o jeho význame celé mesto.

+ Lazar, obyčajný človek, ktorý v tamojšej synagóge  nepatril k významným osobnostiam, miloval Ježiša od prvého stretnutia hlbokou, neutíchajúcou láskou.

+ Zlodej na kríži, ktorý prežíval nesmierne utrpenie, otočil k Ježišovi hlavu a povedal: “ Ježišu, spomeň si na mňa!“ / Luk.23,42/

Som za tieto výnimky vďačný.

Môžeme sa k týmto ľuďom pridať aj my dnes, rovnako ako sa k nim pridali učeníci na konci Ježišovho príhovoru zaznamenaného v 6.kapitole  Jánovho evanjelia. Mnoho ľudí ho vtedy opustilo a Ježiš sa opýtal: “ Vy ma nechcete opustiť, však?“ /Ján 6,67/

Povedzme si teraz spolu s učeníkmi:  “  PANE,  KU  KOMU  BY  SME  IŠLI?   IBA  TVOJE  SLOVÁ   PRINÁŠAJÚ  VEČNÝ  ŽIVOT.  MY  SME UVERILI, AJ  POZNALI,  ŽE  SI   KRISTUS,  BOŽÍ SYN.  “  /Ján 6,68/

Viera v Ježiša nebola v obľube. Nebolo populárne Ježiša nasledovať vtedy a nie je to populárne ani dnes.

Aj napriek tomu by som sa s vami chcel podeliť o dve zásady, ktoré mi pomáhajú vyhnúť sa slepému nasledovaniu akýchkoľvek vodcov:

Po prvé:   vzťah k Ježišovi si budujem sám.

Po druhé:   snažím sa poznávať pravdu, na ktorej je tento vzťah založený.

Obidve tieto zásady sú rovnako dôležité a jedna bez druhej stráca svoju účinnosť. Môžeme ale využiť skvelú príležitosť   p o z n á v a ť  Krista  aj    p r a v d u v Božom slove a v modlitbách.  A môžeme ho poznávať tak dlho, kým nepríde.

/ Z knihy Morrisa Vendena: Druhá šanca pre každého, z kapitoly:  Ježiš a jednoduchí ľudia/

 

          O slávnom africkom cestovateľovi a misionárovi Livingstonovi sa hovorí, že kdekoľvek sa na svojích cestách po Afrike zastavil – vždy ničo hľadal v taške – a keď to našiel, vzal to opatrne medzi prsty, potom sa zohol, vyhĺbil do zeme jamku a ničo tam zasadil.

Čo to bolo?  – Drobučké semienka fialiek.  Fialka bola jeho obľúbený kvietok, mal veľmi rád jej vôňu. Veľmi si prial, aby sa aj druhí tešili z jej vône a mali ten deň krajší a radostnejší. Preto  vždy rád nosieval so sebou väčšie množstvo  týchto drobnučkých semienok. Kdekoľvek sa len naskytla príležitosť,  zasieval  semienka do zeme v nádeji, že vzídu a svojou krásnou vôňou potešia čo najviac ľudí. Využil každú príležitosť!    –   Koľko príležitostí sa naskytlo i nám – tebe i mne, aby sme vôkol seba šírili  „príjemnú vôňu“  radosti a krásy! Môže to byť len  maličkosť – ale môže urobiť niekomu krajší a radostnejší deň- možno len milý úsmev,  láskavý pohľad, vrelý stisk ruky, pohladenie, nežné objatie, povzbudivá SMS, obyčajný pozdrav,  či malá kytička kvetov…  A koľko príležitostí sa ešte  denne otvára nasledovníkom P.Ježiša, aby  okolo seba rozsievali semienka pravdy, lásky, nádeje a radosti  z daru spasenia, ktorý  im zadarmo, ako ten najväčší dar milosti  ponúkol Boží Syn. Kto by sa neradoval z možnosti večného života? Kto by sa s radosťou nepodelil  o nádej, ktorú získal v Kristovi?

Pán Ježiš hovorí aj tebe: “ Zadarmo ste dostali – zadarmo aj dávajte.“ / Mat.10,8/

 

 

 

 

 

 

 

„Kto mi povie  „ty“, vstupuje so mnou do vzťahu a v tom vzťahu prehovára niečo, čo je večné.“ / M.Buber/

„Mnohí z nás si myslia, že sme lepšími poslucháčmi, akými v skutočnosti sme – a potom prežívame ťažkosti v rozhovoroch s druhými ľuďmi.“ / M.Jacobs/

Tri dni šiel žobrák cestou necestou. Celú tú dobu nemal čo do úst. Potom stretol druhého žobráka. Ten bol na tom tiež podobne. Šiel tiež už tri dni cestou necestou  a za  tú celú cestu nič nejedol. Obidvaja boli hladní. Pozreli sa na seba. Bez toho, aby ktorýkoľvek z nich povedal jediné slovko, jeden z nich vytiahol z batoha krajíček chleba –  svoju  poslednú  „železnú zásobu“. Rozlomil ho na polovice a polovicu dal tomu druhému.

Tu poviedka končí.   Vystihuje však to, čo sa deje pri stretnutí človeka s človekom. Presnejšie:  vystihuje to, čo sa môže diať, keď … keď naše stretnutie je opravdové, keď pri tomto stretnutí   v y s t i h n e m e   p o t r e b y   iného človeka, keď sme ochotní sa aj rozhodnúť  pre  č i n ,  ktorý by tomu druhému mohol byť   p o m o c o u .   Nie je pri tom ani potrebné pripomínať, že  “ nie samým chlebom je človek živý“, a že nie sú len žobráci, ktorí potrebujú peniaze.

Nejde len o to počuť alebo vidieť niečo, ale pochopiť  “ kto to je.“  Celé naše bytie niečo hovorí. Hovoria nielen naše slová, gestá a mimické prejavy. Pri  „načúvaní“ ide o to   z a c h y t i ť  c e l  o k,  nielen detaily. Chápať človeka – celý obraz, nie len jednotlivé škvrny na plátne.  / Z knihy J.Křivohlavého: Povídej –  naslouchám./

“ Hľa ruka Hospodinova nie je prikrátka, aby nemohla zachrániť,  ani jeho   u c h o   n i e   j e   p r i ť a ž k é,  a b y   n e m o h l o  p o č u ť.“ Izaiáš 59,1