„Kto mi povie „ty“, vstupuje so mnou do vzťahu a v tom vzťahu prehovára niečo, čo je večné.“ / M.Buber/
„Mnohí z nás si myslia, že sme lepšími poslucháčmi, akými v skutočnosti sme – a potom prežívame ťažkosti v rozhovoroch s druhými ľuďmi.“ / M.Jacobs/
Tri dni šiel žobrák cestou necestou. Celú tú dobu nemal čo do úst. Potom stretol druhého žobráka. Ten bol na tom tiež podobne. Šiel tiež už tri dni cestou necestou a za tú celú cestu nič nejedol. Obidvaja boli hladní. Pozreli sa na seba. Bez toho, aby ktorýkoľvek z nich povedal jediné slovko, jeden z nich vytiahol z batoha krajíček chleba – svoju poslednú „železnú zásobu“. Rozlomil ho na polovice a polovicu dal tomu druhému.
Tu poviedka končí. Vystihuje však to, čo sa deje pri stretnutí človeka s človekom. Presnejšie: vystihuje to, čo sa môže diať, keď … keď naše stretnutie je opravdové, keď pri tomto stretnutí v y s t i h n e m e p o t r e b y iného človeka, keď sme ochotní sa aj rozhodnúť pre č i n , ktorý by tomu druhému mohol byť p o m o c o u . Nie je pri tom ani potrebné pripomínať, že “ nie samým chlebom je človek živý“, a že nie sú len žobráci, ktorí potrebujú peniaze.
Nejde len o to počuť alebo vidieť niečo, ale pochopiť “ kto to je.“ Celé naše bytie niečo hovorí. Hovoria nielen naše slová, gestá a mimické prejavy. Pri „načúvaní“ ide o to z a c h y t i ť c e l o k, nielen detaily. Chápať človeka – celý obraz, nie len jednotlivé škvrny na plátne. / Z knihy J.Křivohlavého: Povídej – naslouchám./
“ Hľa ruka Hospodinova nie je prikrátka, aby nemohla zachrániť, ani jeho u c h o n i e j e p r i ť a ž k é, a b y n e m o h l o p o č u ť.“ Izaiáš 59,1