Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti. 1 Petr 3,3.4

Na prelome 20. storočia moderné ženy používali na ozdobovanie svojich klobúkov a šiat perie vtákov. V niektorých prípadoch sa používali celé vtáky. Mnohým druhom hrozilo, že budú úplne vyhubené kvôli ich periu. Jeden z najkrajších vtákov, ktorému hrozilo vyhynutie bol lyžičiar – veľký ružovo – biely vták s výrazným červeným chrbtom. Svoje pomenovanie dostal na základe veľkého červeného sfarbenia na chrbte a plochého zobáka v tvare lyžice. Ten mu slúži na to, aby sa kŕmil bahnom vodných nádrží a plytkých kalojemov tam, kde žije. Vďaka prísnym ochranárskym metódam sa tento vták pozoruhodne vrátil na scénu. Príroda pomohla beznádejnému mladému lyžičiarovi pestrému v jeho zápase o prežitie. Ponúka mu trvalé útočisko v ťažkej pokrývke mangrovníkov, pod ktorými si rodičia tohto vtáka robia hniezda. Tam sa o mláďatá pozorne starajú, kým nevedia zaletieť k plytkým vodám, kde je ich potrava.
Jeden vedec chcel preskúmať hniezdiace zvyky lyžičiarov pestrých. Modrou farbou označil okraj hniezda, ktoré chcel pozorovať. Tak sa hruď týchto vtákov automaticky zafarbila, keď sa usadili na vajíčkach. Táto metóda sa osvedčila pri iných druhoch vtákov, ale v tomto prípade nefungovala až tak dobre. Keď sa rodič – samec priblížil k čerstvo nafarbenému hniezdu, zdalo sa že uprene skúma zafarbenú časť hniezda a potom zosadol, aby sa presvedčil, či vajíčka zostali nedotknuté. Z hniezda začal odstraňovať zafarbené kúsky stebiel, pričom ich opatrne vyberal za nenafarbené konce. Vybral každé stebielko,  dokonca aj tie, ktoré mali ten najmenší náznak farby a až potom sa usadil na vajíčkach.
Tak, ako tento lyžičiar nepoškvrnil svoju prirodzenú krásu farbou, aj my si máme udržať svoj prirodzený vzhľad a pestovať vnútornú krásu, ktorá robí aj najnevzhľadnejšieho človeka krásnym.

Modliac sa za každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu a tým cieľom bdejúc s celou vytrvanlivosťou a prosbou za všetkých svätých. Ef 6,18

Jeden pisateľ nazval žirafu kráľovnou stepi, pretože podobne ako lev, ktorý je kráľom, ani žirafa nemá prirodzených nepriateľov. Lev nedokáže premôcť žirafu, pretože keby jej mal skočiť na krk alebo na hlavu, ako to robí pri iných zvieratách, žirafa by ho hodila o najbližší strom. Keby sa lev pokúsil zaútočiť zo spodu, žirafa by mu rýchlo rozbila lebku jedným zo svojich silných kopýt. Na to, aby žirafa mohly byť kráľovnou, musí istým spôsobom dozerať na ochranu podriadených. A žirafa to aj robí. Keďže je taká vysoká, správa sa ako strážca a ochranca antilop a zebier, ktoré sa z tohto dôvodu zdržiavajú v jej blízkosti. Keď sa prikráda lev alebo iný prirodzený nepriateľ zebier a antilop, žirafa ho vidí, aj keď sa ukrýva v tráve, hoci jeho obeť ho často nevidí. V takom prípade žirafa dáva poplašný signl tak, že jednoducho zdvihne svoj chvost. Antilopy a zebry vtedy vedia, že nepriateľ je nablízku a majú oči na stopkách. Žirafin dlhý krk by sme mohli prirovnať k periskopu, ktorý používajú ostatné zvieratá, aby mohli vidieť cez vysokú trávu a kroviny. Táto ochrana je obzvlášť dôležitá okolo jazierok, kde sa zvieratá ľahko stávajú obeťou. Ale keď je v tejto oblasti žirafa, ich bezpečnosť je oveľa väčšia. V Biblii lev predstavuje na jednej strane falošného kráľa, ktorý nás obchádza ako revúci lev, a na druhej strane pravého kráľa – Ježiša, ktorý je opísaný ako lev z pokolenia Júdovho. Falošná kráľovna je opísaná v Zjavení Jána ako zvádzajúca žena, ale pravá kráľovna je Kráľova nevesta. Cirkev – Ježišovi nasledovníci – predstavujú jeho kráľovnu. A ako žirafa v stepi, cirkev má pôsobiť ako strážca a ochranca tých , ktorí pijú z prameňa života.

Uprostred námestia a na oboch stranách rieky bol strom života, ktorý rodí dvanásť razy ovocie, každý mesiac vydáva sovje ovocie a lístie stromu bolo na uzdravenie národov. Zj 22,2

Medvedíky koala žerú listy a len listy. A to listy len niekoľkých druhov eukalyptových stromov. Základnou zložkou eukalyptovývh listov je horký olej. Koaly ho ale majú tak radi, že ich priemerne zožerú takmer 1,5 kg denne.
V dávnejších dobách sa eukalyptový olej natieral na hruď človeka, ktorý trpel nádchou. Pri každom použití olej naplní ovzdušie svojou prenikavou vôňou. Pri silnej aplikácii páli oči a spôsobuje svrbenie nosa. Malé množstvo eukalyptového oleja sa aj dnes mieša s mnohými cukrovými a inými príchuťami, aby sa stal základom väčšiny kvapiek proti kašľu.
Preto nie je prekvapením, že medvedíky koala voňajú ako silné kvapky proti kašľu. Táto charakteristická črta má na toto zviera veľmi užitočný dopad. Nie je známy žiadny hmyz, ktorý by obťažoval koaly. Blchy, komáre a kliešte si ich nevšímajú a tak si žijú pokojne v eukalyptových stromoch a prežúvajú tieto liečivé listy.
Eukalyptové listy však okrem oleja obsahujú aj veľa iných zložiek. Rôzne druhy obsahujú rôzne chemické látky, ktoré majú zaujímavý vplyv na koaly, ktoré ich uprednostňujú. V teplom podnebí severnej Austrálie koaly požierajú len listy ktoré obsahujú cineol, látku ktorá v tele pôsobí tak, že znižuje krvný tlak a teplotu tela. Na juhu, kde je podnebie chladnejšie, tieto živočíchy požierajú listy, ktoré obsahujú felandrén, ktorý zase zvyšuje telesnú teplotu.
Pre koaly je eukalyptus v istom zmysle stromom života, aj keď ich samozrejme neudržuje pri živote na veky. Ani vďaka svojim liečivým hodnotám eukalyptový strom nedokáže poskytnúť večný život. Avšak v 1.Moj 3,22 čítame, že človek môže žiť na veky ak bude jesť zo stromu života. V Zjavení Jána 2,7 nám Ježiš sľubuje, že nám dá jesť zo stromu života. Jeho listy musia byť lahodné !

A Daniel, keď sa dozvedel, že bolo napísané také písmo, odišiel hore do svojho domu, …a trikrát za deň kľakol na svoje kolená a modlil sa a chváliac ďakoval pred svojím Bohom, preto, že to tak robieval i pred týmto. Daniel 6,10

Včely majú mimoriadny zmysel pre čas a zdá sa, že presne vedia, kedy majú navštevovať kvety, ktoré sa periodicky otvárajú a zatvárajú. Ich návštevy sú také dochvíľne, že na stretnutie s nimi by sme potrebovali hodinky. To, aké presné sú zabudované včelie hodiny, možno zistiť jednoduchým pokusom.

Na záhradný stôl sme položili každý deň na niekoľko minút dávku s cukrovou vodou. Včely, ktoré túto pochúťku našli, boli označkované farbou, aby sa neskôr dali identifikovať. Označkované včely dorazili každý deň v čase, kedy bola vystavená cukrová voda. Nikdy inokedy k stolu neprišli.

Jedného dňa však bola cukrová voda z ponuky stiahnutá, no včely predsa dorazili v pravidelnom čase na pohostenie. Ani nasledujúceho dňa sa cukrová voda nepodávala, ale včely boli opäť tam – na čas. Takto to pokračovalo týždeň a včely sa každý deň držali svojho načasovaného stravovacieho režimu, i keď tam nebola cukrová voda.

Iné pokusy dokázali, že na včelí zmysel pre čas nemá vplyv ani svetlo, ani barometrický tlak, ani hlad, ani uhol dopadu slnečných lúčov. A už predtým bolo známe, že túto ich neobyčajnú schopnosť nesprostredkuje ani zrak ani čuch.

Jediným vysvetlením je, že včely majú zabudované chemické hodiny. Je známe, že látka, ktorú produkuje štítna žľaza zrýchľuje istú chemickú aktivitu v tele, zatiaľ čo chinín ju spomaľuje. Včelám teda bola daná injekcia s extraktom štítnej žľazy. K cukrovej vode potom dorazili priskoro. Keď im bola podaná dávka chinínu, dorazili príliš neskoro. Stále však nie je presne známe, ako tieto chemické hodiny fungujú.

Napriek hrozbe smrti, ktorá za istých okolností mohla mnohých ľudí priviesť k zmene časového režimu, Daniel pokračoval vo svojej praxi, ktorá ho viedla k tomu, aby sa verne a pravidelne modlil k Bohu bez ohľadu na to, čo sa stane. Takí verní v modlitbách musíme byť aj my.