Milé sestry a bratia, je veľkonočný týždeň a chcem sa, spolu s vami, zamyslieť nad posledným týždňom Ježišovho pozemského života. Nad týždňom, kedy bol ukrižovaný, ale aj vzkriesený. Z mojej úvahy vyplýva jedna základná otázka: Ako zvládam svoje postavenie v živote, svoju moc, ktorú môžem uplatniť doma, v práci, v spoločnosti? Lebo ako hriechom porušení ľudia aj túto stránku svojho života kazíme, ale ona zásadne ovplyvňuje naše reálne každodenné životy a aj životy druhých ľudí okolo nás. Sme zodpovední za to, nakoľko dobre a zle ne/zvládame svoju moc, svoje postavenie, svoj vplyv, ktorý v každodennom živote máme.
Pilát – otázka spoločenskej zodpovednosti.
Pilát je politický vládca v Judsku, predstaviteľ Rímskej ríše. Má postavenie, má vplyv, má moc použiť armádu. A používa ju podľa svojho rozhodnutia.
V evanjeliu Lukáša 23, 20-25 čítame, že Pilát mal zmysel pre spravodlivosť a chcel spravodlivo vládnuť. Aj Ježišov prípad chcel spravodlivo rozhodnúť. Ale nemal na to dosť zmyslu pre spravodlivosť, alebo dosť odvahy, keď sa nechal prekričať davom ľudí? Pilát nechal prevládnuť názor väčšiny, proti jeho osobnému jasnému vnímaniu neviny Ježiša Krista. Chcel ho prepustiť, ale nechal ho zabiť. Poučenie do života znie: Chcieť spravodlivosť nestačí. Nestačí, že ja chcem a ja mám konať spravodlivo, treba to aj robiť. Chcieť teda nestačí. Nestačí chcieť robiť dobro, ale treba ho aj reálne vykonať. A to aj napriek tomu, že veľa ľudí má iný názor a chcú nespravodlivosť. Dokonca aj keď dostanem upozornenie, či usmernenie ako dostal Pilát od svojej manželky, nemusí to stačiť, aby mi to pomohlo správne sa rozhodnúť.
Pilát sa takto nespravodlivo rozhodol, aby zachoval spokojnosť spoločnosti. Aby nespôsobil vzburu. Aby zachoval politický pokoj v krajine. Chcel hlavne zachrániť krajinu, chcel zachovať v krajine upokojenie, alebo skôr chcel hlavne zachovať svoje vlastné vládnutie, či dobrú povesť schopného vládcu u cisára. A tak nemal problém nechať zabiť nevinného na žiadosť nespravodlivých náboženských predstaviteľov. Tu rozhoduje väčšina, väčšina má pravdu. Takáto demokracia je nespravodlivá. Pilát bol záchranca aktuálneho spoločenského poriadku. Bol to politický spasiteľ mieru, pokoja a ľudskej spokojnosti v ich krajine.
Kajfáš – otázka náboženskej zodpovednosti.
Kajfáš je najvyšším kňazom v čase Ježišovho procesu. Je to najvyšší náboženský predstaviteľ – predstaviteľ Božej vlády, Božej vôle, Božieho pohľadu na vec. Problém je, že nebol prorokom, aby naozaj vedel Boží názor. Bol „len“ služobníkom Božej milosti pre ľudí. No tu, v Ježišovom prípade, bol služobníkom nemilosti. Bol zástancom „Božej pravdy“, „Božej spravodlivosti“ proti rúhaniu a znevažovaniu Boha. Postavil sa do úlohy rozhodcu o tom, čo je Božie a čo nie. Do úlohy Boha na Zemi. A túto hru hral proti samotnému Bohu – Ježišovi Kristovi. Podľa J 18,14 tvrdil, že bude vraj lepšie, keď jeden zomrie jeden za národ, ako všetci. Mal argument. Argument sa totiž vždy nájde, keď sa chce. Aj nespravodlivý argument, neplatný argument, nie Boží, ale zato náboženský a ľudsky logický. Ľudská logika a Božia logika stoja proti sebe – Kajfáš a Kristus.
Aj Kajfáš chcel dobre. Chcel dobre pre náboženskú pospolitosť, za ktorú mal zodpovednosť, aby zostala taká, aká bola doteraz – neporušená „rúhačom“. Veď je predsa pre našu komunitu lepšie, ak zomrie jeden z nás, než by mali byť perzekvovaní všetci rímskou mocou kvôli novému židovskému kráľovi, ktorý politicky nespolupracoval tak, ako si predstavovali. Teda naše doterajšie postavenie, naše vymoženosti, naše náboženské slobody nech zostanú zachované na úkor jedného z nás. Počty sa nemýlia, matematika nepustí – jeden je menej, než všetci. Ale ísť matematikou na určovanie hodnoty a prínosu človeka nie je správne.
Kajfáš si myslel, že urobí dobre aj pre Pána Boha, ktorému sa tento človek Ježiš „rúha“. Kajfáš chcel zachrániť svoj národ, svoj ľud. Chcel mu dobre. A chcel zachrániť aj Božie postavenie a vládu Boha. Chcel zachrániť ich náboženstvo, ale chrámová opona sa roztrhla a chrám zostal Bohom opustený. Nepodarilo sa mu to, aj keď sa snažil ako vedel, ako bol vnútorne nastavený. Kajfáš bol spasiteľ národného náboženstva, ktoré Boh opustil. Spasiteľ, ktorý išiel proti samotnému Bohu.
Judáš – otázka osobnej zodpovednosti.
Judáš bol Kristom povolaný za jeho apoštola, za najbližšieho spolupracovníka! Za toho, kto mal ľudom sprostredkovávať Boží prístup k ľuďom. Namiesto toho si stále išiel svojou cestou a nedokázal sa vzdať vlastných predstáv o tom, ako má Kristus konať pre neho, aj pre druhých. Očakával zvrhnutie rímskej nespravodlivosti, odstránenie náboženskej nespravodlivosti a tiež osobný spoločenský piedestál – vysokú pozíciu v dobrom Kristovom kráľovstve. Aspoň ako minister financií…
Áno, Judáš chcel dobre – predovšetkým sebe a potom trocha aj pre iných ľudí. V tom je zhodný s väčšinou z nás. Chcel dobre – zabezpečiť seba a potom dopriať aj druhým čo zostane. Jeho cesta nebola zjavná, ale bola jasná – aspoň Kristovi. Aj Jakub a Ján mali podobnú predstavu, ale dokázali sa jej vzdať, prekonať ju. Pochopili, že zjavovať Krista predovšetkým zabezpečovaním seba a svojich predstáv nie je Božia cesta. No Judáš sa tejto predstavy – tejto cesty – nevzdal. Preto aj zradil Ježiša – pre osobný prospech, pre zariaďovanie života podľa vlastných predstáv, aj vlastných náboženských predstáv. Áno, každý z nás môže mať predstavy o tom, ako má ten druhý jednať, ale je rozdiel či ho za to zradím, či druhého človeka budem priamo, alebo nepriamo donucovať konať podľa mojej vôle. Judáš sa z tejto cesty vlastných predstáv nevrátil, ale Jakub a Ján áno.
Judáš bol záchranca svojich predstáv. Spasiteľ samého seba, aj ostatných, podľa svojich osobných predstáv. Chcel spasiť predovšetkým seba a svoje osobné predstavy a myslel si, že sa mu to podarí. Podarili sa mu však len tie úmysly, ktoré vyhovovali jeho spojencom proti Kristovi. Aj v tom je výstraha pre každého z nás – že sa nám môžu podariť naše sebecké skryté úmysly, ktoré vyhovujú nepriateľom Krista. Že snažiť sa zachrániť samého seba za každú cenu je cesta do „pekla“.
Ježiš – otázka spoločenskej, náboženskej a osobnej zodpovednosti
Prišiel za nami ľuďmi z vlastnej iniciatívy – zdravý medzi chorých – aby nám pomohol. Vedel, že potrebujeme pomoc a tak prišiel. Ale my sme ho za to zabili, lebo nespĺňal naše predstavy – ani spoločenské, ani náboženské, ani osobné. Ježiš vedel, že to tak dopadne, ale napriek tomu prišiel. Svedčí to o tom, že jeho pohnútky neboli sebecké, že boli čisté a naozaj dobré. Nikoho nenútil, iba volal. Nenútil ani Piláta, aby rozhodol, ako káže spravodlivosť. Nenútil ani Kajfáša, aby sa nesnažil byť duchovným spasiteľom, ktorý jediný má pravdu a správny názor na vec. A nenútil ani Judáša, aby sa vzdal osobného presvedčenia o vlastnom prospechu v Kristovej službe, v Kristovej blízkosti.
Ježiš nezradil nikoho, a to ani seba, lebo nemal zlé plány. Svojho života a služby sa bol ochotný zriecť a vzdať, aby naplnil Božiu vôľu. Nezradil ani svojho Otca, aj keď si preto musel prejsť smrteľným zápasom. Nezneužil svoju moc – nezišiel z kríža, nezavolal armádu anjelov, aj keď mohol, lebo „mal známosti“. Nezariadil sa podľa vlastných predstáv a túžob, aj keď s tým musel bojovať (v Getsemanskej záhrade). Preto vydržal to, čo mal, aj na úkor vlastnej obete – na úkor seba samého. Nechcel dobre najprv sebe a potom trocha aj pre druhých – to je zásadný rozdiel jeho chápania a prístupu k ľuďom oproti Judášovi, alebo väčšiny z nás – hriešnych ľudí.
Ježiš bol skutočným spasiteľom. Nehral sa na neho, bol ním. Bol skutočným Božím záchrancom ľudí a podľa toho aj jednal. To skutočné Božie jednanie je možné vidieť v jeho dobrovoľnej službe, aj v dobrovoľnej obeti. A to v láske a v pravde. V jeho spoločenskej zodpovednosti za ľudí, ako celok, aby počuli a videli zásady Božieho vládnutia na Zemi – v láske a pravde. Božie záchranné jednanie vidíme aj v jeho náboženskej zodpovednosti predstaviť Pána Boha, aký skutočne je voči hriešnemu človeku i samotnému hriechu. Priniesť najvyššiu obeť za človeka nielen službou, ale obeťou vlastného života. Ustanoviť tak Novú zmluvu pre všetkých ľudí, ktorá je postavená na odpustení hriechov. Ale Ježišovo Božie jednanie vidíme aj v jeho osobnej zodpovednosti bezhriešneho života, v príklade jeho života podľa Božích slov a nariadení, podľa ktorých môže človek žiť. A to aj na hriechom porušenej Zemi.
Stretli sme tu štyroch spasiteľov – Piláta, Kaifáša, Judáša a Ježiša. Každý z nich niečo rieši a niečo zachraňuje v postavení aké má a v pozícii, v akej sa nachádza. Ako vidíme, každému ide o záchranu, každý chce dobro! Ale niekto pre seba a niekto pre druhých. Každý je spasiteľ. Väčšina však zneužíva svoje možnosti pre seba. Ale Ježiš svoju moc, svoje možnosti a schopnosti pre seba nezneužil. Nepoužil svoju moc pre nastolenie skutočnej spravodlivosti vo svojom vlastnom osobnom prípade. Aj keď mohol. Tým sa zásadne líši od nás ľudí. Nepoužíva svoju moc na zjednanie svojej spravodlivosti, ale radšej nespravodlivo trpí, aj keď vie, že bude nespravodlivo odsúdený a popravený. Ale vie, že pravda sa aj tak ukáže, aj keď neskôr. Vie, že bude trpieť, ale vie, že nakoniec zvíťazí. Vie, že smrť nebude mať posledné slovo a na to sa spolieha. Počíta so svojím Otcom, ktorý prekoná aj priepasť hriechu svojou láskou a mocou vzkriesenia prekoná smrť.
Otec svojho Syna nezradil a zrejme ani nesklamal, aj keď musel nespravodlivo trpieť. Posilňoval ho duchovne, duševne, aj telesne pri jeho službe uzdravovania a hlásania Božích vlastností. Pomáhal mu pri jeho jednaní s chorými ľuďmi, pri jeho riešení ľudských pomýlených predstáv, či osobných kríz. Viedol ho a chránil, aby mohol splniť svoju úlohu na Zemi až do konca a to sa podarilo. No nenechal ho nespravodlivo mŕtveho ani potom. Zavolal ho späť k životu v tele, aby bola prekonaná smrť a zvíťazil Boží zámer života. Aby našla spravodlivú odmenu obetavá nesebecká láska, ktorá si spravodlivo zaslúži skutočne žiť. Preto aj nám stále žije nádej, že viera, láska majú skutočný zmysel.
Jozef Plachý
