„Ale Boh tak dokazuje svoju lásku naproti nám, že keď sme my ešte boli hriešnikmi, Kristus zomrel za nás.“ (Rim. 5,8)

Keď k nám Valdo prišiel prvýkrát, hojdal sa v klietke a na nikoho sa nechcel ani pozrieť. Dali sme mu meno Valdo, pretože to bolo jediné slovo, ktoré vedel povedať. Zdalo sa, že sa mu to celkom páči, keď sa mu mama prihovárala. Prestal lietať, zavesil sa a počúval. Ale keď sa niekedy – keď mu dávala jedlo a vodu – dotkla klietky, chcel ju pohrýzť. Raz sa stalo, že sa mu podarilo dvakrát jej tak ďobnúť do ruky, že jej až tiekla krv. Vtedy mu mama prísne dohovárala: „No, no, Valdo! Nesmieš ďobať do mamy!“ Jedného dňa si môj brat všimol jazvy na maminých rukách. „Dúfam, že si Valdo všimne tieto jazvy a uvedomí si, aký je zlý!“ povedal. „Nie,“ odpovedala mama. „Ja dúfam, že keď si niekedy všimne tieto jazvy na mojej ruke, pochopí, ako veľmi ho mám rada.“ Práve v tej chvíli sa Valdo otočil a pozrel sa na mamu. Priletel k nej na stoličku a vydal zvuk, akoby jej dával veľkú pusu. Všetci sme sa rozosmiali. Vtedy som pochopil niečo viac. Uvedomil som si, prečo sa nás Boh nevzdal. Tak ako mame, aj jemu zostali na rukách stopy, ktoré sú dôkazom toho, ako veľmi nás miluje.

„Odpúšťame do tej miery, ako veľmi milujeme.“ (Francois de la Rochefoucauld)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 4

Citáty

Vyuč ma, Hospodin, svojej ceste a budem žiť podľa tvojej pravdy. Upriam moju myseľ na bázeň pred tvojím menom. Chcem ti ďakovať, Pane, môj Bože, celým srdcom a navždy velebiť tvoje meno.

Žalmy 86,11-13

Boha spoznáva iba ten, kto plní Boží zákon.

Lev Nikolajevič Tolstoj

Modlitba

Môj Bože, Ty skúmaš srdce a chceš, aby sme boli voči Tebe úprimní. Preto pred Tebou neskrývam svoje nedostatky. Patrím medzi tých, ktorí sa síce obrátili, ale sú ako luk, ktorý stratil pružnosť a silu. Som ako nerozumní farizeji, ktorí si myslia, že ak je nádoba čistá zvonku, je čistá aj zvnútra. Pane, Ty vidíš a poznáš túto moju úbohosť. Ale vieš aj to, že by som sa rád zbavil tejto svojej skazenosti. Ujmi sa ma. Prosím, Pane, pre Tvoje milosrdenstvo, nedovoľ, aby som sa podobal obielenému hrobu. Čo by mi pomohlo, keby ma vlastné srdce i celý svet pokladali za zbožného človeka, ale Ty by si si o mne myslel niečo iné? Očisť moje srdce od všetkého, čo sa Ti nepáči. Obráť ma Ty, Bože, a budem obrátený. Prosím, Ty mi pomôž, môj Bože. Daj mi silu podľa bohatstva Tvojej milosti, aby som prinášal dobré ovocie. To všetko pre Ježiša Krista, nášho Pána. Amen.

Johann Arndt

Zdroj: www.dobreranko.sk

„Bdejte tedy, lebo neviete dňa ani hodiny, kedy prijde Syn človeka.“ (Mat. 25,13)

Sir Ernest Shackleton, britský polárny bádateľ írskeho pôvodu, podnikol začiatkom dvadsiateho storočia množstvo výprav do Antarktídy. Na jednej výprave ho postihlo nešťastie. Loď endurance uviazla medzi ľadovými kryhami, ktoré ju následne zničili. Spolu s posádkou bol unášaný na ľadovej kryhe celé mesiace, kým sa nedoplavili na ostrov Elephant Island. Keď videl, že posádke hrozí nešťastie, Shackleton spolu s ďalšími piatimi mužmi opäť vyplávali. Nastúpili do záchranného člnu s dĺžkou takmer sedem metrov a plavili sa smerom k ostrovu Južná Georgia. Šestnásť dní po vyplávaní posádka dorazila k ostrovu. Shackleton sa brodil po zasnežených horách a razil si cestu tam, kde nijaká nebola. Za silného mrazu dorazil do malej veľrybárskej dediny. Zabezpečil loď a zachránil posádku. Všetci prežili toto utrpenie. Nikto z posádky nezahynul v ľadovom zajatí. Bol preč niekoľko mesiacov, a predsa muži, ktorí zostali, sa nikdy nevzdali nádeje. Pre zlé poveternostné podmienky sa však jeho návrat oneskoril. Trikrát sa snažil vrátiť, ale more bolo také zamrznuté, že bolo nemožné dostať sa na ostrov Elephant Island. Morské trasy boli upchaté ľadom. Napokon, pri poslednom pokuse sa mu podarilo nájsť úzky priechod cez ľadové kryhy. Na spiatočnej plavbe na malej lodi sa tešil nielen na to, že nájde svojich mužov živých, ale aj pripravených vystúpiť hneď na palubu. Onedlho už boli na ceste domov a do bezpečia. Keď vzrušenie z opätovného stretnutia pominulo, Shackleton sa ich spýtal, ako to, že boli pripravení tak rýchlo sa nalodiť. Meškanie mohlo spôsobiť, že námorné trasy by zamrzli a oni by boli odsúdení na smrť na onom neobývanom, opustenom a ľadovom ostrove. Povedali mu, že každé ráno ich vodca stočil spacák a prikázal im: „Chlapi, zbaľte si veci, aby ste boli pripravení. Šéf sa môže dnes vrátiť.“ Bádatelia sa nachádzali v hrozných podmienkach. Uväznení na neobývanom ostrove a obklopení ľadom. Napriek tomu, že mali malú šancu na vyslobodenie, nikdy sa nevzdali nádeje. Držala ich pri živote. Nádej ich inšpirovala a motivovala. Prežili vďaka nádeji. Vyčerpaní, uzimení, skrehnutí, hladní, izolovaní na zamrznutej bodke uprostred Antarktídy sa držali nádeje. Verili, že Ernest Shackleton sa vráti. Každý deň sa pripravovali, akoby sa mal vrátiť práve v ten deň.

Aj my sme izolovaní na ostrove, ktorý letí vesmírom rýchlosťou 108 000 km/h. Je plný terorizmu, prírodných katastrof, zločinov, násilia a nemorálnosti. Máme nádej, ktorá horí v našom srdci. Nádej inšpiruje ducha a povzbudzuje srdce. Nádej nás dvíha a pomáha nám deň čo deň prežívať radosť i smútok nášho života. Nádej hovorí, že vyslobodenie sa blíži. Je to nádej, že Ježiš opäť príde a záchrana je blízko. Nádej, že jedného dňa opustíme túto hriechom porušenú planétu a zamierime domov s Ježišom, aby sme s ním žili naveky. Jediný spôsob, ako sa pripraviť na Ježišov skorý návrat, je rozhodnutie, aby vládol nad naším životom dnes, zajtra i navždy.

Zdroj: Úryvok z knihy Nádej pre zajtrajšok Mark. A. Finley

Celú knihu si môžete prečítať tu:

https://www.casd.sk/citajte-knihu-o-nadeji-z-vydavatelstva-advent-orion/

„Záľubou kráľov sú rty spravedlivosti, a toho, kto hovorí pravdu, milujú.“ (Prísl. 16,13)

Dvaja muži pracovali na veľkej zaoceánskej lodi. Lodný dôstojník, ktorý nepil alkohol, sa jedného dňa nechtiac opil. Kapitán, ktorý ho nemal vo veľkej obľube, do lodného denníka zapísal: „Lodný dôstojník sa dnes opil.“ Vedel, že to bol jeho prvý priestupok, ale chcel ho vyprovokovať. Dôstojník si všimol jeho zlý úmysel a prosil ho, aby zápis opravil. Kapitán však odpovedal: „Čo som napísal je pravda a nebudem to meniť!“ O niekoľko dní robil záznam do lodného zápisníka dôstojník. Zápis ukončil slovami: „Kapitán bol dnes triezvy.“ Kapitán, uvedomujúc si následky tohto tvrdenia, ho požiadal, aby ho vymazal. Lodný dôstojník mu však povedal: „Čo som napísal je pravda a nebudem to meniť!“

„Čo ma trápi, nie je to, že ste ma oklamali, ale to, že odteraz vám už nemôžem veriť.“ (F. Nietzsche)

Zdroj: Poďme si číťať! Príbehy na každý deň č. 4

„Dôverujúc tvojej poslušnosti som ti to napísal vediac, že urobíš aj nad to, čo hovorím.“ (Filem 1,21)

John Kenneth Galbraith píše vo svojom životopise o poslušnosti svojej gazdinej toto: Mal som veľmi ťažký deň. Bol som na smrť unavený, preto som poprosil gazdinú, aby ma, kým si zdriemnem, nikto nevyrušoval. Krátko nato zazvonil telefón. Volal mi pán prezident Johnson z Bieleho domu. „Lyndon Johnson. Prosím si pána Galbraitha.“ „Pán Galbraith spí, pán prezident. Povedal mi, že ho nemá nikto vyrušovať.“ „Prosím, zobuďte ho, potrebujem s ním hovoriť.“ „Nie, pán prezident. Ja pracujem pre neho, nie pre vás.“ Keď sa pán Galbraith neskôr zobudil, prezident mu povedal: „Povedzte tej žene, že ju chcem mať tu, v Bielom dome.“

„Je oveľa ľahšie urobiť, čo od nás Boh žiada, a to bez ohľadu na to, aké je to ťažké, než niesť zodpovednosť za to, že sme to neurobili.“ (B. J. Miller)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 4