„A majúc rozdielne dary, podľa milosti, ktorá nám je daná, buď proroctvo, nech je v úmere s vierou, buď službu, verný v službe, buď ten, kto učí, v učení, buď kto napomína, v napomínaní, ten, kto sa sdieľa, v prostote, kto je predstavený, v pilnosti, kto činí milosrdenstvo, nech to robí veselou tvárou, ochotne. (Rim. 12, 6-8)

Staršia žena, vdova, ktorej nohy už tak neslúžili, chcela nejakým spôsobom slúžiť Ježišovi. Nemohla chodiť a roznášať časopisy ani iným ľuďom rozprávať o Kristovi. Počas modlitby dostala nápad – rozhodla sa, že bude hrať na klavíri. Hneď na druhý deň uverejnila v miestnych novinách takýto krátky inzerát: „Klaviristka zahrá cez telefón piesne pre tých, ktorí sú chorí a zarmútení. Služba je zadarmo.“ Pridané bolo aj číslo telefónu. Keď jej niekto zavolal, opýtala sa: „Ktorú pieseň si želáte zahrať?“ Počas niekoľkých mesiacov mala príležitosť zahrať stovkám smutných a osamelých ľudí. Často sa stávalo, že jej povedali aj o svojom trápení a žiali a ona ich mohla povzbudiť a pomôcť im. Neskôr o tom povedala: „Táto služba bola najužitočnejšou a najvďačnejšou vecou, akú som v živote robila.“

„Ľuďom nechýba sila, ale vôľa.“ (Victor Hugo)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„A keby som vynaložil na dobročinnosť všetko svoje imanie a keby som vydal svoje telo, aby som bol upálený, a lásky keby som nemal, nič mi to neprospieva.“ (1. Kor. 13, 3)

Jedného dňa prechádzali krajinou dvaja mnísi. Mali namierené do susednej dediny pomôcť jej obyvateľom pri žatve. Ako tak šli, zazreli na brehu rieky sedieť starú ženu. Bola strašne nahnevaná, pretože tam nebol most a ona sa nemohla dostať na druhú stranu. Prvý mních sa jej láskavo prihovoril: „Prenesieme vás cez rieku, ak dovolíte.“ „Ďakujem,“ povedala a vďačne ich pomoc prijala. Dvaja mnísi sa chytili za ruky, zdvihli ženu medzi seba a preniesli ju cez vodu. Keď vyšli na breh, zložili ju a ona šla svojou cestou. Asi po dvoch kilometroch sa jeden z mníchov začal sťažovať: „Pozri, ako som si zašpinil šaty. Aj chrbát ma akosi rozbolel. Vieš, že mám problém s chrbticou.“ Prvý mních sa len usmial a pokýval hlavou. Po nejakej chvíli začal ten druhý mních opäť šomrať. „Strašne ma bolí chrbát. To kvôli tej hlúpej žene, ktorú sme museli preniesť cez rieku! Od bolesti nemôžem ani chodiť.“ Prvý mních pozrel na svojho kamaráta, ktorý si medzitým ľahol na zem a stonal. „Ani sa nedivím, že ťa bolí chrbát,“ povedal. „Nariekaš, akoby si tú ženu ešte stále niesol. Ja už idem štyri kilometre sám.“

„Priveľmi myslieť na seba škodí.“ (Maurois)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„a povedal: Srdečne ťa milujem, ó, Hospodine, moja silo! Hospodin je mojou skalou a mojím hradom, mojím vysloboditeľom, mojím silným Bohom, mojím bralom, ku ktorému sa utiekam, mojím štítom a rohom môjho spasenia, mojou vysokou pevnosťou.“ (Žalm 18, 2.3)

Brat a sestra sa pri návšteve Spojených štátov rozhodli navštíviť Niagarské vodopády. Vidiac nádheru padajúcej vody chceli zakúsiť trocha dobrodružstva a pod mohutnými vodopádmi preplávať na lodi cez zradné prúdy z jednej strany na druhú. Silný prúd začal loďku knísať a hádzať ju sem-tam. Mladá žena sa začala báť. Brat ju pevne objal. Otočil sa k jednému z dvoch prievozníkov a spýtal sa ho: „Koľkokrát ste už takto plávali na druhú stranu?“

„Robíme to nepretržite už dvanásť rokov, pane.“

„Mali ste niekedy nehodu?“

„Nikdy, pane.“

„Nikdy sa s vami loď neprevrátila a nikto sa neutopil?“

„Nič také sa nám ešte nestalo,pane.“

Obrátil sa k sestre. Aby ju upokojil, povedal jej: „Počula si, čo prievozník povedal. Ak si myslíš, že budeš veslovať lepšie ako on, vymeň sa s ním. Ak si to nemyslíš, spokojne seď a dôveruj mu aspoň tak, ako ja.“

„Nikdy sa nebojte dôverovať budúcnosti, ktorú nepoznáte, s Bohom, ktorého poznáte.“ (Corrie Ten Boomová)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10

„Oslavovať ťa budem preto, že som hrozne a predivne utvorený. Predivné sú tvoje skutky, a moja duša to zná veľmi dobre.“ (Žalm 139, 14)

Kazateľ v jednom zbore urobil chybu, keď deň pred bohoslužbou prezradil dvom chlapcom, ktorú časť Biblie bude čítať ráno na bohoslužbe. Keď na chvíľu odišiel z miestnosti, chlapci zlepili dve stránky v jeho Biblii. Na druhé ráno čítal kazateľ záznam o stavbe korábu. Začal čítať na prvej stránke dolu toto: „A keď mal Noach 120 rokov, vzal si manželku, ktorá bola…“ – obrátil stránku a pokračoval: „300 lakťov dlhá, 50 lakťov široká a 30 lakťov vysoká. Bola z góferového dreva, zvonku i zvnútra pokrytá smolou…“ Zrazu sa zháčil a chvíľu bolo ticho. Potom začal čítať stať ešte raz. Ale na tomto mieste sa znovu celý zmätený zastavil. Keď si text prešiel ešte raz, povedal: „Milovaní, Bibliu som prečítal už mnoho, mnohokrát, ale toto je prvýkrát, čo som sa dočítal niečo také. Verím však, že Biblia na každej svojej stránke hovorí pravdu. Preto nám aj toto posolstvo môže poslúžiť ako dôkaz o tom, že sme strašne a predivne utvorení!“

„Čím je človek múdrejší, tým pokornejším sa stáva.“ (O. F. Babler)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 11

„Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe najdený jako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“ (Fil. 2, 5 – 8)

Bruce uháňal na svojej motorke po širokej diaľnici. Bol horúci letný deň. Košeľu mal rozopnutú a vietor mu vytrvalo vrážal do obnažených ramien a tváre. Jedno auto šlo tesne za ním, ďalšie pred ním a malá dodávka ho predbiehala zľava. Práve vtedy mu pod rozopnutú košeľu vletela osa a pichla žihadlo do jemnej kože v podpazuší. Chcela sa dostať von, ale silný vietor trepotajúci košeľou jej to nedovolil. A tak ho pichla ešte do chrbta a potom do brucha. Zastaviť nemôžem, pomyslel si Bruce. Som v kolóne. Musím si zachovať chladnú hlavu a ísť ďalej, ak nechcem spôsobiť dopravnú nehodu. Osa opäť zaútočila. Možno by som mohol držať motorku jednou rukou a druhou osu zabiť. Bruce sa snažil niečo vymyslieť. Nie, to sa mi nepodarí. Keby som sa ju snažil chytiť, vyzeral by som veľmi smiešne. Ľudia by sa mi smiali a ja bol by som v rozpakoch. Nie, lepšie bude, keď sa budem tváriť, že sa nič nedeje. Bruce uháňal po štvorprúdovke a usmieval sa, akoby sa naplno vyžíval v rýchlej jazde. V skutočnosti sa však cítil biedne. Napokon sa mu podarilo zísť z diaľnice na vedľajšiu cestu. Nadvihol košeľu a osa odletela. Napočítal šesť pichnutí na hrudi a chrbte. Ako často sa ty i ja podobáme Brucemu s osou pod košeľou. Do zboru prichádzame v najkrajších šatách, no naše vnútro je plné rán. Možno zápasíme s nejakým zlozvykom alebo rodinným problémom. Možno sme dyslektici alebo trpíme nejakou inou poruchou, ale nechceme, aby to niekto vedel. Pýcha nás núti držať to v sebe. Bojíme sa byť sami sebou, pretože si myslíme, že musíme byť perfektní, nadpriemerní alebo aspoň trochu lepší než ostatní. Ak sa rozhodneme byť Božími služovníkmi, pýcha musí ustúpiť. Aby sme sa mohli doktnúť iných, musíme zaujať rovnaký postoj ako Kristus a stať sa zraniteľnými. Byť zraniteľný znamená otvoriť sa druhým aj za cenu toho, že sa nám môžu vysmiať alebo nás zraniť, znamená to odhodiť pýchu a prestať predstierať, že som niečím, čím nie som. Ježiš mohol zostať v nebi, mať postavenie, moc a dištancovať sa od ľudského trápenia – ale neurobil to. Rozhodol sa, že sa stane zraniteľným. Prišiel na Zem, narodil sa ako dieťa v chudobnej rodine. Trápil ho rovnako ako nás hlad, smäd, bolesť, únava či osamelosť. Na vlastnej koži zažil, čo to znamená byť odmietnutý priateľmi a nepochopený tými, ktorým chcel tak veľmi pomôcť. Nebeskej slávy sa vzdal len preto, že nás veľmi miloval a tak veľmi túžil pomôcť nám. Preto sa stal služobníkom, ba až otrokom. Keď sa Kristus kvôli nám vzdal toľkého, nemôžeme sa my vzdať sebectva a pýchy, stať sa jeho služobníkmi a robiť to, čo robil on, keď tu bol?

„Každý život je odhaľovaním toho, čím sme.“ (L. Jouvet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10