„Zďaleka sa mi ukázal Hospodin. A milujem ťa večnou láskou, preto ti ustavične činím milosť.“ (Jer. 31,3)

Jakub musel opustiť svoju budúcu nevestu. Ako vojak bol odvelený na miesto, ktoré bolo vzdialené tisíce kilometrov od jeho domova. Nezostávalo mu nič iné, len aby to, čo cítil v srdci, dal na papier. Písal všetko, čo by svojej milovanej Sali povedal, keby stála vedľa neho. Listy, ktoré si písali, boli jedinou vecou, ktorá ich teraz spájala. Pošta vtedy nechodila pravidelne, a tak sa stávalo, že Sali sa občas trápila, na čo asi Jakub práve myslí a čo robí. Boli dokonca aj také chvíle, keď rozmýšľala, či ju ešte vôbec má rád. Jakub písal pravidelne, ale listy sa niekedy stratili, niekedy zablúdili a niekedy prišli na nesprávnu adresu. V jednom liste jej veľmi vrúcne vyznával svoju lásku a vernosť. Ale práve tento list, ktorý ju mal uistiť o hĺbke jeho lásky a posilniť tak ich vzájomný vzťah, sa niekde na pošte v San Franciscu zapatrošil. Slová plné lásky skončili zapadnuté na niektorej polici tejto veľkej pošty.

Po čase sa Jakub vrátil domov a oženil sa so Sali. Keď spolu oslavovali päťdesiate výročie sobáša, spomínali práve na roky, keď boli od seba veľmi vzdialení. Ako nedočkavo každý z nich vtedy čakal na list! Akí boli sklamaní, keď sa ten druhý neozýval!

Medzitým sa stará budova pošty rekonštruovala a jeden z pracovníkov pošty objavil list napísaný pred viac než päťdesiatimi rokmi. Pátral po novej adrese starého adresáta. Napokon bol predsa len päťdesiat rokov starý list doručený. Keď ho Sali otvorila a začala čítať, po tvári jej stekali slzy radosti. Skontrolovala dátum a uvedomila si, že dokonca aj vtedy, keď si myslela, že Jakub mlčí, vyznával jej svoju lásku.

Božie slovo, Písmo sväté, je list, ktorý nám – ľuďom – napísal Boh. Vyznáva sa v ňom zo svojej lásky k nám a uisťuje nás, že nás má stále rád – aj keď nám sa možno niekedy zdá, že mlčí.

„Biblia je nielen kniha, ktorej môžem ja porozumieť; je to aj kniha, ktorá rozumie mne.“ (Emile Caillet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 14