„Skúška, ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.“ (1. Kor. 10, 13)

Táto veta celkom mení pohľad na niektoré príbehy z dávnych dôb.

Charles Spurgeon rád rozprával o kapitánovi jednej vojnovej plachetnice, ktorý občas brával so sebou na cesty po mori svojho syna. Chlapec mal malú opičku a obaja sa s obľubou šplhali hore a dolu po lanách obrovskej lode.

Raz sa schyľovalo k búrke. Opička liezla po povrazoch hore a chlapec rýchlo za ňou. Liezli stále vyššie, až sa vyšplhali na guľatú plošinu na vrchole stožiara.

Vyliezť hore na plošinu nebolo také ťažké, ale zliezť dolu, to už bolo zložitejšie. Loď sa divoko kolísala a nakláňala z jednej strany na druhú. Keď sa chlapec pokúšal dostať späť, zistil, že má príliš krátke nohy a nedočiahne na výstupok stožiara pod sebou. Kŕčovito objímal stožiar. Bol v pasci. Výstup ho vyčerpal a sily ho začali opúšťať. Dlho sa už neudrží. Každý výkyv lode mohol znamenať smrť. Keby spadol na tvrdú drevenú palubu, bol by namieste mŕtvy.

Otec sa pozrel hore a s hrôzou zistil, v akej situácii je jeho syn. Ostávala už len jediná nádej. Chlapec musí počkať, km sa loď nakloní, pustiť sa stožiara a skončiť do spenených vĺn oceánu, kde ho námorníci môžu zachrániť. Inak dopadne na palubu a zabije sa.

Kapitán si rýchlo nechal priniesť hlásnu trúbu a kričal na chlapca: „Synku, až sa loď nachýli na pravú stranu, skoč do vody.“

Chlapec stuhol. Díval sa z výšky dolu a vlny mora sa mu zdali byť hrozne ďaleko. Nemohol sa odhodlať skočiť a zachrániť si život. Vedel však, že hore sa už tiež dlho neudrží.

Zúfalý kapitán si poslal po pušku. Zamieril na syna a vykríkol: „Chlapče, keď sa loď teraz nakloní, skoč do vody, lebo ťa zastrelím.“

Chlapec pochopil, že otec to myslí vážne, a preto sa vrhol do rozbúrených vĺn. Svalnaté ruky jedného z námorníkov ho vytiahli späť do bezpečia. Bol zachránený.

Skoč do mora, lebo ťa zastrelím! „Všetok ľud spozoroval hrmenie, blesky, zvuk trúby a dymiaci vrch; keď to ľud videl, zachvel sa od strachu a zostal stáť opodiaľ.“ (2. Moj. 20, 18)

Niekedy sa na našej púti životom stáva, že hromy, blesky, zemetrasenia a oheň sú jediným prostriedkom, ktorý nás môže zachrániť. Prichádzajú aj také chvíle, keď nás k skoku do bezpečia – do života – prinúti len niečo kruté.

Ak ste v takej situácii práve teraz, nevzdávajte sa. Uprostred búrky je totiť Otec, ktorý zúfalo túži po vašej pozornosti. „Skoč do mora, lebo ťa zastrelím!“ To je len posledná naliehavá výzva, aby ste hľadali záchranu v jeho silnej láskyplnej náruči.

Na vrchu Sínaj na nás Boh mieri svoje hromy a blesky a volá: „Skoč a zachráň si život!“ Na vrchu Golgota sú hromy a blesky namierené na neho a on volá: „Ja som tvoj život!“ A hromy a blesky dopadajú na neho.

Znamená to teda, že nech už sa dnes vyšplháte na prvý alebo druhý vrch, na ich vrcholoch vás vždy bude čakať láska. Priateľstvo s milujúcim Bohom je najväčšou skúsenosťou, akú človek môže prežiť.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli. Ale nezvládali, ani ich miesto sa viacej nenašlo na nebi. A svrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; svrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli svrhnutí s ním.“ (Zj 12, 7-9)

Náš príbeh sa vlastne začína na treťom vrchu, ktorému sa kedysi hovorilo „Boží vrch“. Tam niekde za čiernym dierami a bielymi hviezdami je na temene tohto žiarivého vrchu jedna zem a jedno kráľovstvo. Je to Božia pevnosť, na ktorej kedysi v dávnych dobách stála vedľa Kráľa Stvoriteľa ušľachtilá bytosť. Svojou krásou a vznešenosťou sa odlišovala od všetkých ostatných stvorených bytostí a stála v ich čele. Otec Stvoriteľ jej dal meno Syn rannej hviezdy, Lucifer. Bolo to jeho milované dieťa a zveril mu najvyššie postavenie medzi anjelmi. Nad ním stál už len on sám.

V dokonalom srdci Lucifera však začalo klíčiť tajomné zlo. Vyrástlo z malej rastliny a zmenilo sa na burinu, ktorá zatemnila Luciferovu jasnú myseľ. Zaplavila jeho nevinné srdce smrtonosných šialenstvom sebazbožňujúcej pýchy. Tajomstvo vzbury, zla – kto je schopný ho pochopiť? Ja nie. Všetko, čo o ňom dnes vieme, je smutný starý príbeh o zhubnej vzbure, ktorý premenila dokonalého syna zorničky na diabla temnoty, satana, na onoho dávneho hada, ako o ňom čítame v Zj. 12, 7-9.

Ako vysvetlíme tajomstvo vzbury? Môžeme z neho viniť Boha? Raz popoludní som bol na pastoračnej návšteve u starších manželov. Boli to veľmi milí ľudia. Vyzeralo to u nich podobne ako v domácnostiach iných pyšných babičiek a dedkov. Na stenách viseli fotografie ich siedmich detí a mnohých vnúčat i pravnúčat. Spomínali. Rozprávali príbehy všetkých svojich siedmich potomkov, zastavili sa pri fotografii zo školských rokov každého z nich, rozprávali o ich životoch, čo robia teraz. Boli to krásne príbehy o službe a vernosti.

Potom však, keď sa zastavili pred fotografiou najmladšieho syna, hlas starej ženy zosmutnel. Vyrastal v rovnakých podmienkach ako ostatní. Tá istá rodina, rovnaký životný štýl a hodnoty. Nikto nevedel, prečo sa k tomu všetkému otočil chrbtom. Odmietol ich. Vzbúril sa.

V Deň vďakyvzdania sa rodina zišla pri slávnostnej večeri. Šesť detí prišlo domov za svojimi rodičmi. Otec sa postavil a začal v modlitbe ďakovať Bohu. Čo to však steká z matkiných očí? Slzy? Milá mamička, veď šesť z tvojich siedmich detí prišlo domov, nie je to azda dostatočný dôvod na radosť? Všetci vieme, že matka nemôže byť šťastná a spokojná, keď jedno z jej detí chýba.

Rovnako to bolo kedysi dávno aj s inou rodinou. Jedno z Otcových detí sa vzbúrilo proti všetkému, čo rodina uznávala, pre čo žila. Kde sa stala chyba? Čo sa zmenilo? Ten istý otec, ten istý domov. Ale tak žalostne iný výsledok. Boh a Lucifer, starí rodičia a statený syn. Len láska môže pochopiť hĺbku ich bolesti.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mat. 5,16)

Veľa rokov sme s manželkou bývali v Anglicku. Nedeľné popoludnie sme často využívali prehliadkami historických pamiatok. Londýn je so svojími nádherným Parlamentom, Westminsterským opatstsvom, vežou s hodinami Big Ben i Londýnskym mostom jedným z najatraktívnejších miest na zemi.

Hovorí sa, že práve na konci Londýnskeho mostu pred rokmi sedával chudobný žobrák a falošne vŕzgal na starých husliach. Márne sa snažil vyžobrať si niekoľko drobných od okoloidúcich. Zdalo sa, že jeho hranie nikoho nezaujíma. Beznádejný výraz tváre prezrádzal smútok v jeho srdci.

Jedného dňa však okolo neho prechádzal dobu oblečený cudzinec. Zastavil sa a zaposlúchal sa do hry starého muža, ktorý unaveným zrakom hľadal v jeho tvári náznak súcitu. Namiesto toho aby žobrákovi hodil túžobne očakávanú mincu, chcel tento cudzinec, aby mu starec na chvíľu požičal svoje husle. Ponúkol mu, že ich naladí.

Žobrák chvíľu váhal, ale potom stuhnutými prstami podal starý nástroj cudzincovi. Muž ich zručnými rukami opatrne naladil a potom začal hrať prekrásnu melódiu. Okoloidúci ľudia sa zastavovali a počúvali. Malý zástup sa rýchlo zväčšoval. Hudba bola neodolateľná.

Zástup ľudí na konci Londýnskeho mosta sa natoľko rozrástol, že zastavil premávku. Do otvoreného obalu na husle padala jedna minca za druhou. Sladká a príjemná hudba nahradila únavné vŕzganie.

Potom sa ozvalo: „To je majstrova ruka. Majster Paganini hrá na žobrákove staré husle.“

Boh túži, aby sme boli ako tie staré husle v rukách majstra. Naše životy naplní nebeská hudba. Ak dovolíme, aby sa nás zmocnil Duch Svätý, bude činiť úžasné veci. V našom živote urobí viac, ako si vôbec dokážeme predstaviť.

 

Zdroj: Oživ nás, Pane – Mark A. Finley