Mnohí sa pýtajú: Ako sa mám odovzdať Bohu? Ty sa mu chceš odovzdať, no uvedomuješ si, že si mravne slabý, v zajatí pochybností a zlozvykov hriešneho života. Tvoje sľuby a rozhodnutia sú ako povrazy z piesku. Neovládaš vlastné myšlienky, pohnútky ani city. Vedomie nedodržaných sľubov a nesplenných záväzkov ti oslabuje dôveru vo vlastnú úprimnosť, takže si uvedomuješ, že Boh ťa nemôže prijať. Nemusíš však zúfať. Musíš pochopiť skutočnú silu vôle. Vôľa je vedúca sila v človekovi, moc rozhodovania a voľby. Boh dal ľuďom možnosť voľby (schopnosť rozhodovať sa) a je na nich, aby ju uplatnili. Nemôžeš si zmeniť srdce, sám nemôžeš odovzdať Bohu svoje city, môžeš sa však rozhodnúť slúžiť mu. Môžeš mu odovzdať svoju vôľu (schopnosť voľby). On potom bude pôsobiť na tvoje chcenie i skutočné konanie podľa svojej dobrej vôle (pozri Fil. 2,13). Takto sa celá tvoja prirodzenosť dostane pod moc Kristovho ducha. Tvoje city sa sústredia na neho, tvoje myšlienky budú v súlade s ním…

Mnohí zahynú napriek svojej nádeji a túžbe byť kresťanmi. Nespejú k tomu, aby sa odovzdali Božej vôli. Nevedia sa práve teraz rozhodnúť byť kresťanmi. Správnym uplatnením vôle (schopnosť voľby) môže v tvojom živote nastať úplná zmena. Podriadením vlastnej vôle (schopnosti voľby) vôli Krista sa spájaš s mocou, ktorá prevyšuje všetky vládne mocnosti. Získaš silu zhora, aby si zostal neochvejný a stála odovzdanosť Bohu ti pomôže žiť novým životom, životom viery.

Zdroj: Ellen G. Whiteová, Cesta ku Kristovi, Advent-Orion, Vrútky 1999, kapitola Odovzdanosť, str. 66

Pravá poslušnosť vychádza zo srdca. Aj u Krista to bola záležitosť srdca. Ak mu dovolíme, aby vstúpil do našich myšlienok a zámerov, potom naše srdce a myseľ natoľko splynú s jeho vôľou, že poslušnosť bude pre nás úplnou samozrejmosťou. Očistená a posvätená vôľa mu bude ochotne a radostne slúžiť. Ak poznáme Boha tak, ako sa nám dáva prednostne poznať, potom náš život bude životom stálej poslušnosti. Čím viac budeme poznávať Kristovu povahu a spoločenstvo s Bohom, tým odpornejší nám bude hriech.

Zdroj: Ellen G. Whiteová, Cesta láska, Advent-Orion, Vrútky 2005, str. 433

Jedna z najkrajších biblických pasáží na tému príhovornej modlitby sa nachádza v Evanjeliu podľa Lukáša 11,5-8: „A potom im povedal: Niekto z vás má priateľa. Pôjde k nemu o polnoci a povie mu: Priateľ, požičaj mi tri chleby, lebo prišiel ku mne priateľ z cesty a nemám ho čím ponúknuť. A on zvnútra odpovie: Neobťažuj ma! Dvere sú už zamknuté a deti sú už so mnou v posteli. Nemôžem vstať a dať ti. Hovorím vám: Keď aj nevstane a nedá mu preto, ze je jeho priateľom, vstane a dá mu, čo potrebuje, pre jeho neodbytnosť.“

A potom nasleduje dobre známy Ježišov výrok: „Proste a dostanete! Hľadajte a nájdete! Klopte a otvoria vám.“ (Luk. 11,9) Ježišovo zasľúbenie treba chápať v kontexte citovaného podobenstva o dôležitosti modlitby za druhých. Skúste do príbehu vložiť sami seba. Máte priateľa, ktorý rád cestuje. Neskoro večer neohlásene dorazí k vám domov a je hladný. Lenže vaša domácnosť je úplne vyjedená. Chladnička je prázdna, komora je prázdna. Ráno ste plánovali veľký nákup, ale váš priateľ je hladný práve teraz. Je polnoc, večierku na rohu pred hodinou zatvorili. Čo robiť? Treba si uvedomiť, že nejde o otázku života a smrti. Váš priateľ určite nezomrie od hladu. Prinajhoršom pôjde spať so škvŕkaním v žalúdku. Nejde o jeho život, ale o to, aby sa u vás cítil dobre. Zabehnete teda ku kazateľovi, ktorý býva vo vedľajšom dome, a zaklopete. Kazateľ spí. Zaklopete znova, tentoraz hlasnejšie a nástojčivejšie. O chvíľu sa zobudí a vykloní sa z okna svojej spálne. Je očividne rozmrzený a z vašej návštevy nemá radosť. „Neotravuj. Spíme. Je zatvorené. Príď zajtra.“ Ale vy sa nedáte odbiť. „Mám priateľa, ktorý odo mňa potrebuje pomoc, a ja mu nemám čo dať. Musíš mi pomôcť.“ A vytrvalo naliehate. Dokázali by ste niečo také? Odradilo by vás, že inému človeku spôsobujete starosti? Alebo by ste navzdory počiatočnému odmietnutiu bojovali, aby ste získali niečo pre priateľa, ktorý je v núdzi?

Všimnite si tri faktory, ktoré pomáhajú bojovať naprike prekážkam.

Po prvé, máte priateľa, ktorý je v núdzi. Neprosíte za seba, ale za druhého človeka. Vďaka tomu máte o kúsok viac odvahy, než keby ste žiadali niečo pre seba.

Po druhé, ten, na ktorého dvere klopete, má to, čo potrebujete. Vopred viete, že práve z tohto zdroja môžete získať, čo hľadáte. Odpoveď neznie: „Ja tiež nemám žiadne jedlo, bež domov.“ ale „Neotravuj!“

A do tretice, vy a váš kazateľ ste priatelia. V tejto chvíli nie je najústretovejší, ale niekedy je práve úprimnosť a absencia zdvorilosti známkou priateľstva. Keby ste boli cudzím človekom, možno by kazateľ rýchlo nasadil svoju profesionálnu tvár a pomohol vám hneď. Ale pretože pred dverami stojíte vy, jeho priateľ, dovolí si vás poslať, odkiaľ ste prišli. Zažili ste niekedy niečo podobné? Stojíte medzi dvomi priateľmi. Od jedného sa usilujete získať bochník chleba pre druhého. Všimnite si, ako polnočný prosebník formuloval svoju žiadosť: „Priateľ, požičaj mi tri chleby…“ Medzi nimi existuje vzťah a prosebník sa naň spolieha. Počuli ste už niekedy bonmot: „Skúškou priateľstva nie je, ako sa vyrovnáte so slovami svojho priateľa, ale ako sa vyrovnáte s jeho mlčaním“? Priatelia nemusia neustále debatovať, aby bolo jasné, že sú priateľmi. Dobrými priateľmi zostávajú, aj keď mlčia. Platí to aj o vašom priateľstve s Bohom? Je vám spolu dobre, aj keď mlčí? Poznáte ho natoľko dobre, aby ste zniesli aj jeho mlčanie?

Ježiš hovorí toto podobenstvo ako kontrast, nie ako prirovnanie. Sú chvíle, keď Boh mlčí, aby vyskúšal úprimnosť našej viery a našich prosieb. Aj napriek tomu je ochotný dávať a dáva rád. Polnočný prosebník má tri dôvody, pre ktoré prichádza k jasnému záveru. Hovorí: „Mám priateľa v núdzi. Ty máš, čo môj priateľ potrebuje. My dvaja sme priatelia a ja neodídem, kým mi nepomôžeš. Máte priateľa v núdzi? Uvedomujete si svoju bezmocnosť, pri naplnení jeho skutočných potrieb? Poznáte iného priateľa, ktorý ma k dispozícii všetko na nebi aj na zemi? Ježišovo podobenstvo prináša uistenie v tom, že môžeme ísť za nebeským Otcom a byť si istí pomocou, ktorú potrebujeme. Podobenstvo sa končí víťazstvom. Ten, kto o polnoci hľadal pomoc, dostal všetko, čo potreboval. „Nikto nikdy nebude počuť: Nemôžem ti pomôcť. Tí, čo prosia, aj keby prišli žiadať o chlieb pre hladných hoci o polnoci, dostanú, o čo prosia.“

Andrew Murray v knihe ministry of Intercession (Príhovorná služba) napísal: „Ak veríme v Boha a jeho vernosť, potom je príhovorná modlitba miestom, ku ktorému sa budeme utiekať, keď potrebujeme pomôcť druhým. Bude prvou vecou, na ktorú si urobíme čas.“

Zdroj: Zázrak obrátenia Morris L. Venden /Z knihy Morrisa Vendena The Answer Is Prayer (Odpoveďou je modlitba) (Nampa, Idaho: Pacific Press 1988)./

Dovoľte, aby som vám ponúkol niekoľko otázok, ktoré vám pomôžu zistiť odpoveď na vašu otázku.

1. Je Ježiš stredom vášho života? V Prvom liste apoštola Jána čítame: „Kto má Syna, má život; kto nemá Božieho Syna, nemá život.“ (1Ján 5,12) To znie celkom zrozumiteľne. Povedať, že milujeme Krista, nie je ťažké. Ale trávime naozaj čas v jeho blízkosti? Ak je centrom nášho života, všetko ostatné bude určované vierou v neho. On je tým prvým, ku komu sa utiekame a tým posledným, na koho by sme si neurobili čas. O kom najradšej premýšľame a s kým sa najradšej rozprávate?
2. Zaujímate sa do hĺbky o Bibliu? V Prvom liste apoštola Petra 2,2 sa píše, že rovnako ako novorodeniatka túžia po mlieku, tak by sme mali aj my túžiť po duchovnom mlieku Božieho slova. Kým sa nenarodíme znova, prežívame neustály zápas o hľadanie času na duchovnú potravu. Jednou z prvých zmien, ktorá sa deje po znovuzrodení, je obrovský hlad po Božom slove. Vďaka Svätému Duchu získavame novú schopnosť poznávať Boha.
3. Vediete zmysluplný modlitebný život? „A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“(Ján 17,3) Znovuzrodený kresťan bude prežívať silnú túžbu komunikovať s Bohom a jeho Synom Ježišom. Modlitba je dýchanie duše a po narodení musíme dýchať. Duchovne aj fyzicky, inak bude náš život veľmi krátky.
4. Prežívate každý deň duchovné skutočnosti? Text Lukáš 9,23 nám pripomína, že každý, kto chce nasledovať Krista, musí zaprieť sám seba a niesť každý deň svoj kríž. Podstatou kresťanstva nie je niekoľko hodín strávených raz do týždňa na bohoslužbe. Ide o spôsob života. Je to každodenné chodenie s Bohom.

Zdroj: Zázrak obrátenia Morris L. Venden /Z Knihy Morrisa Vendena It is Who You Know (Gentry, Arkansas: Concerned Communications 1996)/

Dovoľte mi jednu ilustráciu, ktorá možno lepšie objasní nevyhnutnosť prijať osobne Krista. Na americké veľvyslanectvo v Ríme prišiel muž, ktorý vyzeral veľmi rozrušený. Keď sa mu nakoniec podarilo docieliť stretnutie s veľvyslancom, vysvetlil mu svoju situáciu, ktorá bola veľmi vážna, a žiadal o pomoc. Veľvyslanec sa muža opýtal: „Ste občanom Spojených štátov amerických?“ Muž odpovedal: „Žil som v USA 25 rokov. Vychoval som tam svoje deti, vždy som platil dane a prispieval na dobročinné účely.“ Veľvyslanec ho prerušil: „Ale napriek tomu, máte americké občianstvo?“ Muž začal neisto vysvetľovať: „Nie, nikdy som o občianstvo nepožiadal, ale som si istý, že svoje povinnosti voči vláde a krajine som si plnil ako ktokoľvek, kto občianstvo má.“ „Je mi ľúto,“ zaznela odpoveď veľvyslanca, „ale ak nie ste občanom krajiny, ktorú zastupujem, nemôžem pre vás nič urobiť.“ O niekoľko rokov neskôr vstúpil na pôdu tejto ambasády iný muž s podobnými problémami. Triasol sa od strachu a jeho situácia bola zúfalá. Hovoril zlou angličtinou, ale napriek tomu sa mu podarilo veľvyslancovi vysvetliť, o čo ide. Ambasádor mu položil rovnaku otázku: „Ste občanom Spojených štátov amerických?“ Muž neisto odpovedal, že pred niekoľkými rokmi požiadal o americké občianstvo, ale doklady mu prišli len tesne predtým, ako vyrazil do Talianska. Bol však plnoprávnym občanom USA. Veľvyslanec reagoval ubezpečením: „Ste občanom mojej krajiny a všetka jej moc stojí za vami. Spojené štáty americké urobia všetko preto, aby vaše práva neboli pošliapané.“ Žiadny cudzinec sa nemôže stať občanom inej krajiny, kým sa jasne nerozhodne prijať jej občianstvo. Všetci sme vo vzťahu k nebeskému kráľovstvu cudzincami. Ale môžu sa z nás stať „spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny.“ (Ef. 2,19). Dovoľte mi položiť vám zásadnú otázku: Vyplnili ste žiadosť o občianstvo Božieho kráľovstva? Nejde o to, čo si o sebe myslíte, keď sa porovnávate s vašimi kresťanskými známymi. Ide o to, či patríte do nebeského kráľovstva. Je Kristus Kráľom vášho srdca? Možno namietnete, že neviete, ako sa stať občanom Božieho kráľovstva. Ak ste ochotní prijať Krista ako svojho osobného Spasiteľa, budete ním prijatí ako občania jeho kráľovstva a získate všetky práva, ktoré z toho vyplývajú. Nie je možné konať Božiu vôľu bez jeho pomoci, takže je nemysliteľné hovoriť o tom, že sme spasení, ak Ježiš neprebýva v našom srdci. Na nás je, aby sme boli ochotní žiť podľa jeho vôle a Kristus zariadi, aby sme na to mali silu.

V Evanjeliu podľa Lukáša 5,18 je zaznamenaný príbeh ochrnutého muža. Tento muž bol pripútaný na lôžko bez akejkoľvek nádeje na uzdravenie. Ježiš mu povedal, aby vstal, vzal si svoje lôžko a išiel domov. Niet pochybností o tom, že ochrnutý muž sa veľakrát snažil pohnúť svojím nevládnym telom, ale bez výsledku. Keď však zaznelo Kristovo slovo, urobil prvý krok a dostal silu, ktorá mu pomohla vstať. Tak je to aj s nami. Ak sme ochotní poslúchnuť Ježišovo slovo, dostaneme silu konať jeho vôlu.

Skloňte hlavu a prijmite Krista. Pozvite ho do svojho života a on vás zmení. Príde a bude žiť vo vás. Pred Božím trónom budete vďaka nemu bez chýb. Neváhajte. Rozhodnite sa práve teraz pre Krista a pre večnosť. A naplní vás pokoj, ktorý je ako rieka…

Zdroj: Zázrak obrátenia Morris L. Venden /Z knihy Charlesa T. Eversona Jesus (Hagerstown, Maryland: Review and Herald, 1984. Prvé vydanie 1941.)/