CASD Liptovský Mikuláš

…ja vás príjmem a budem vám za Ptca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci. 2 Kor 6,17.18

Keď si raz orli samica žijúca v ohrade začala stavať hniezdo, jej ľudský opatrovníci boli presvedčení, že o tento projekt čoskoro stratí zaujem. Ale ona hniezdo nielenže dokončila, ale nakládla doňho dve neplodné vajcia a začala sedieť. Sedela na vajciach vytrvalo a verne, že jej chovatelia sa rozhodli vymeniť za oplodneé husie vajce. Po 33 dňoch sa húsa vyliahlo a jeho nevlastná matka ho prijala. Ale tu začali problémy.

Husie mláďatá sa dokážu o seba postarať už niekoľko hodín po narodení. Začínajú jesť hneď, akonáhle vedia chodiť a plávať, a bežia rovnako dobre ako dospelé. Na druhej strane orly sú pri narodení bezmocné a vyžadujú si sústavnú rodičovskú starostlivosť celé týždňe. Okrem toho, husi sú vegeratiáni a orly jedia mäso. Teda keď sa orlia matka pokúšala nakŕmiť svoje mláďa kusmi koňského mäsa, húsa z nejo nezjedlo nič. Namiesto tho utekalo po ohrade s hlasitým piskotom a orlia matka hneď za ním, aby mu ponúkla viac koňského mäsa. V prvý deň húsa nezjedlo vôbec nič a hrozilo mu nebezpečie vyhladovania.

Druhý deň sa začal rovnako ako prvý. Orlica sa s jedlom v zobáku zúfalo snažila zahnať cupotajúcehúsa do kúta. Avšak húsa si napokon mäso všimlo a čoskoro s chuťou zjedlo celé kusy. Prvý problém bol vyriešený. Kvôli vyváženiu stravy dali chovatelia húsaťu chlieb a mlieko.

Ďalšia kríza nastala, keď husie mláďa včľuplo do kúpaliska svojej nevlastnej matky. Orlie mláďatá totiž nevedia plávať, ale dospelé orly sa musia kúpať, aby boli zdravé. Orlica v obavách, že sa jej mláďa utopí, sa ho snažila prehovoriť, aby zostalo von. Napokon sa vzdala, mláďa sa k nej pripojilo a s radosťou sa ponáralo medzi jej nohami.

Húsa nebolo prirodzeným potomkom orlice, ale ona ho ochotne priala za svoje. Podobne, ani duchovní hriešnici nie sú Božími deťmi, ale ak sa k nemu obrátia, On ich ochotne prijme a ponúkne im všetky privilégiasynov a dcér.

Ty si mojou skrýšou, zachováš ma od súženia. Žalm 32,7

Silný prenikavý hlas amerického bučiaka je niekedy počuť až na vzdialenosť 5 kilometrov. Tomuto príbuznému volavky sa často hovorí ,,hromová pumpa,, pretože jeho ozvenovitý hlas sa podobá zvuku staromódnej pumpy. Bučiak sa často opisuje ako plachý. Nie je to však pravda, pretože jeho prirodzeným zvykom je pohotovo čeliť blížiacemu sa človeku. Keď sa vyprovokuje, kráča pomaly, ale rozvážne smerom k votrelcovi, naťahujúc svoj dlhý úzky zobák. Ďobnutie týmto zobákom môže spôsobiť veľmi bolestivú ranu. Preto niet sa čo diviť, že tento vták má len málo prirodzených nepriateľov.

Fascinujúcou vlastnosťou amerického bučiaka, ktorou sa môže chváliť len málo vtákov, je páperové perie. Je to zvláštne perie, ktoré sa nikdy nevymieňa, ale rastie nepretržite na dvoch miestach jeho tela – na hrudi a na chrbte. Pritom ako rastie, končeky páperového peria sa sústavne strapkajú na páper, ktorý pokryje ostatné perie. Po jedle bučiak vtiera svoju hlavu do zhluku páperového peria, až kým nevyzerá ako by bol posypaný múkou. Tento páper si bučiak ponechá, aby vpil špinu a mastnotu, a potom si ho vyčeše zvláštnym hrebeňom na jednom zo svojich prostredných prstov. Perie sa stáva odolným proti vode vďaka olejovitému sakrétu z ošpeciálnej žľazy, ktorá sa nachádza na konci chvosta.

Keďže bučiak veľmi dobre splýva s trávou a slamou v močiaroch, v ktorých žije, jeho typickou reakciou na nebezpečie je zmrazený postoj so zobákom smerujúcim k oblohe. Počas veterných dní bučiak kolíše svoje telo, ako by bol hromadou rákosia vo vánku.

Tak, ako sa bučiak v prípade nebezpečenstva prispôsobí okoliu, aby vyzera ako jeho súčasť, aj kresťan môže v čase nebezpečenstva utiecť ku Kristovi a skryť sa v ňom ako vo svojom Spasiteľovi. Za takých okolností môže Božie dieťa zostať v istote, že u neho je isté, až kým nebezpečenstvo nepominie. Nemusí sa snažiť vyriešiť problémy sám, ale môže spoliehať na Ježiša, že zariadi všetko potrebné.