„Bdejte tedy, lebo neviete dňa ani hodiny, kedy prijde Syn človeka.“ (Mat. 25,13)
Sir Ernest Shackleton, britský polárny bádateľ írskeho pôvodu, podnikol začiatkom dvadsiateho storočia množstvo výprav do Antarktídy. Na jednej výprave ho postihlo nešťastie. Loď endurance uviazla medzi ľadovými kryhami, ktoré ju následne zničili. Spolu s posádkou bol unášaný na ľadovej kryhe celé mesiace, kým sa nedoplavili na ostrov Elephant Island. Keď videl, že posádke hrozí nešťastie, Shackleton spolu s ďalšími piatimi mužmi opäť vyplávali. Nastúpili do záchranného člnu s dĺžkou takmer sedem metrov a plavili sa smerom k ostrovu Južná Georgia. Šestnásť dní po vyplávaní posádka dorazila k ostrovu. Shackleton sa brodil po zasnežených horách a razil si cestu tam, kde nijaká nebola. Za silného mrazu dorazil do malej veľrybárskej dediny. Zabezpečil loď a zachránil posádku. Všetci prežili toto utrpenie. Nikto z posádky nezahynul v ľadovom zajatí. Bol preč niekoľko mesiacov, a predsa muži, ktorí zostali, sa nikdy nevzdali nádeje. Pre zlé poveternostné podmienky sa však jeho návrat oneskoril. Trikrát sa snažil vrátiť, ale more bolo také zamrznuté, že bolo nemožné dostať sa na ostrov Elephant Island. Morské trasy boli upchaté ľadom. Napokon, pri poslednom pokuse sa mu podarilo nájsť úzky priechod cez ľadové kryhy. Na spiatočnej plavbe na malej lodi sa tešil nielen na to, že nájde svojich mužov živých, ale aj pripravených vystúpiť hneď na palubu. Onedlho už boli na ceste domov a do bezpečia. Keď vzrušenie z opätovného stretnutia pominulo, Shackleton sa ich spýtal, ako to, že boli pripravení tak rýchlo sa nalodiť. Meškanie mohlo spôsobiť, že námorné trasy by zamrzli a oni by boli odsúdení na smrť na onom neobývanom, opustenom a ľadovom ostrove. Povedali mu, že každé ráno ich vodca stočil spacák a prikázal im: „Chlapi, zbaľte si veci, aby ste boli pripravení. Šéf sa môže dnes vrátiť.“ Bádatelia sa nachádzali v hrozných podmienkach. Uväznení na neobývanom ostrove a obklopení ľadom. Napriek tomu, že mali malú šancu na vyslobodenie, nikdy sa nevzdali nádeje. Držala ich pri živote. Nádej ich inšpirovala a motivovala. Prežili vďaka nádeji. Vyčerpaní, uzimení, skrehnutí, hladní, izolovaní na zamrznutej bodke uprostred Antarktídy sa držali nádeje. Verili, že Ernest Shackleton sa vráti. Každý deň sa pripravovali, akoby sa mal vrátiť práve v ten deň.
Aj my sme izolovaní na ostrove, ktorý letí vesmírom rýchlosťou 108 000 km/h. Je plný terorizmu, prírodných katastrof, zločinov, násilia a nemorálnosti. Máme nádej, ktorá horí v našom srdci. Nádej inšpiruje ducha a povzbudzuje srdce. Nádej nás dvíha a pomáha nám deň čo deň prežívať radosť i smútok nášho života. Nádej hovorí, že vyslobodenie sa blíži. Je to nádej, že Ježiš opäť príde a záchrana je blízko. Nádej, že jedného dňa opustíme túto hriechom porušenú planétu a zamierime domov s Ježišom, aby sme s ním žili naveky. Jediný spôsob, ako sa pripraviť na Ježišov skorý návrat, je rozhodnutie, aby vládol nad naším životom dnes, zajtra i navždy.
Zdroj: Úryvok z knihy Nádej pre zajtrajšok Mark. A. Finley
Celú knihu si môžete prečítať tu:
https://www.casd.sk/citajte-knihu-o-nadeji-z-vydavatelstva-advent-orion/